Na súradnice na mape života. Na základovú dosku, ktorá vždy tvrdí prítomnú budúcnosť. V duchu starej dobrej, univerzálne platnej Konfuciovskej pravdy „Skúmaj minulosť, ak chceš určiť budúcnosť“. Ako zdroj poznania, fungujúci ako strelka na kompase, ktorým sa v živote riadime. Presnejšie, ktorým by sme sa mali riadiť. Ako zdroj presvedčenia, že to čo vidím a počujem nie je podsúvaný, dobovými marketérmi klamlivo predávaný, sebaklam. Lebo niet väčšieho víťazstva „predavačov ilúzie“, ako keď sa im ju podarí „predať za realitu“. A úplne najviac, ak sa podarí nanútiť cieľovej skupine pocit, že to bola ešte aj dobrá kúpa.
Preto je tak prepotrebné pred kúpou akejkoľvek verejne ponúkanej komodity najprv (s)poznať jej pôvod. Ten priznaný vo faktoch a svedectvách. Aby sme sa s ňou vysporiadali sami v sebe. Navonok i dovnútra. A to nejde nikdy, ak je postavená na falošnej realite. Na LŽI predavača, ktorú nejde nikdy, za žiadnych okolností „spotrebiteľom“ tolerovať. O to viac, ak je bola určená na „verejnú spotrebu“ – na ten neslávne slávny machiavellovský účel.
A nejde pritom začať inak ako pohľadom na novodobé historické medzníky, ktoré formovali dnešný „verejný trh“, na ktorý chodíme denno-denne „nakupovať“. Nastavením reálneho, krivého zrkadla udalostiam a javom, ktoré kauzálne ovplyvnili dnešok.
V „štátnej súvahe“ ako výsledný politický chaos, vylágrovaná ekonomika a mravný a duchovný rozvrat spoločnosti. A na konci dňa tvrdá realita – štát, ktorý už „v tomto štáte“ nič podstatné nevlastní. Štát žijúci už na úver. Zúfalo zadĺžený na nedovidím. Ekonomicky závislý, v rukách cudzích veriteľov. Cez fondy vydierateľný, v rukách nikým nevolených orgánov EÚ.
A občania tým viac, s poukazom na to, že peniaze strácajú „navidomoči“ na hodnote. Dnešné, ešte tie „šušťavé“ prechádzajú do zajtrajšej digitálnej, elektronickej ilúzie. S vymožiteľnosťou závislou od neviditeľných „organizátorov revolúcií“. A celoživotné úspory..? Už „dnes“ išli drasticky na vrub inflácie hore komínom. A to jediné, to posledné, čo ešte dnes ľudia vlastnia, sú domy, ktorých sa „dobrovoľne-nasilu“ zbavia. „Zajtra“ skrz vysoké dane zo stavieb a z nehnuteľností. A „pozajtra“ skrz dane z dedičstva. Aby akumulovali v rukách. Pozri vyššie.
Aby tak na konci dňa ľudia skončili už úplne s „holou riťou“. A s plnou kešeňou tí, ktorí už vlastnia takmer celú „zemeguľu“, a stále sa im máli. A čo horšie, na druhej strane sa im zdá, že je (pri)veľa tých s tou holou zadnicou, ktorí na nej robia iba uhlíkovú stopu. Lebo s prichádzajúcou umelou inteligenciou už nemajú hodnotu ani „druhotnej suroviny“. A o to už dnes ide v prvom aj v poslednom rade.
Nestrácajme zo zreteľa, že revolúcia robí bohatých vždy bohatšími a chudobných chudobnejšími. A znižuje ľudský substrát. A o to vždy tým (neviditeľným) organizátorom ide.
Preto sa nám treba vrátiť späť. Myšlienkami. Slovami. Aj, či najmä skutkami. Aby sme nezabudli na to najpodstatnejšie. Ako rýchlo a dobrovoľne sme zabudli, že na počiatku tohto ekonomického, mravného a duchovného marazmu bol štátny prevrat, ktorý vošiel do histórie ako nežná revolúcia. A pritom revolúcia, ako každá iná, nie je, a ani táto nebola nežná.
Na počiatku preto, že nebola ani nezištná, ani pravdivá. A na jeho konci preto, lebo revolúcia, ako každá iná, je ten najhorší spôsob riešenia vecí verejných. Lebo ako vždy v dejinách platí, že na nej profituje vždy tá úzka, neviditeľná vrstva organizátorov, „generátorov pohybu“. A že v konečnom dôsledku si to „vyžerú“ vždy tí bezmocní, sediaci vždy v tom poslednom rade.
Najprv podobenstvo, univerzálne platný imperatív pohybu. Na orientáciu v (su)teréne
Reálne vzaté, na revolučné pohyby v spoločnosti treba v princípe vždy to isté, čo pre pohyb auta. 3 veci. „Natlakovaný priestor“, benzín a iskru. Tlak v spoločnosti, benzín na ulici a iskru, ktorá tú výbušnú zmes v pravej chvíli odpáli.
A v tejto „trojčlenke“ je premenou iba iskra, najvážnejší faktor. Ten, ktorý v spoločenskom organizme dáva do pohybu dejiny. Meniaci sa pritom v závislosti od podpaľača a podpaľovaný objekt. Majúci najčastejšie rovnakého spoločného menovateľa. Rovnaký účel. A rovnakú „kvalitu“ jadra rozbušky. PODVOD, a jeho „najbližšie blízke príbuzné“, verejným KLAMSTVOM počnúc.
Hovoriac pritom o podvode s „hybridným motorom“. „Materiálnym alebo verbálnym“. Prepínaným podľa mentálnej pripravenosti objektu, dosiahnutého stupňa „atmosférického tlaku“ v spoločnosti a ad hoc podľa nálady ulice v hodine H. V materiálnom zmysle streľbou (zo strechy) alebo verbálne, v pravej chvíli dobre miereným slovom (na ulici..)
Sľúbili sme si lásku. A PRAVDU hovoriť len. Tak ju máš
Písal sa 17. november 1989. Historický medzník, ktorý rámcoval 40-ročné tlakovanie v priestore bývalého Česko-Slovenska. Do ulíc vyšli davy študentov, pôvodne na výročie im „vlastné“. Pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva (MSŠ). Na pochod ulicami Prahy. Ako relatívne pokojný „benzínový sprievod“. Pochod, ktorý by sa bol skončil rovnako ako všetky predtým. Ako aj ten, konaný v BA deň predtým. Keby nedošlo k iskre, ktorá (nenáhodným) premysleným spôsobom zvrátila dovtedajšie pomery v štáte na ruby. Kedy došlo k zadokumentovaniu nezvratného historického podvodu v našich novodobých dejinách.
Tou iskrou sa stala fingovaná smrť ŠTUDENTA ŠMÍDA. Vyvolaná, domnelá smrť „kolegu“, ktorá dala do pohybu ulicu a s ňou následne aj celý natlakovaný spoločenský priestor. Históriou zaznamenaný dejinný exces, ktorý vedome spustil nehumánnu HRU so smrťou v dave, aby prerástol svoj pôvodný manifestačný zámer. S dohľadom, aby sa rovnako – ako sa táto zrežírovaná hra spustila – aj cielene, presnejšie riadene, dohrala. Aby sa už nedala na javisku dejín zastaviť. Hra, ktorá napokon vošla výsmešne do dejín ako „nežná revolúcia“.
A bola to cieľavedome naprogramovaná smrť človeka, ktorá zohrala úlohu falošnej „verbálnej iskry“, ktorá tú „benzínovú zmes“ v očakávanej dejinnej chvíli MDŠ podpálila. Aby sa stala v hodine pravdy „pôrodnou babou“, ktorá priviedla na svet podvodne nový – svet obdivujúci – „kultúrny“ spôsob štátneho prevratu. Zmocnenia sa riadenia štátu a práva v ňom skrz zásadne „nedemokratickejšie“ praktiky, k akým došlo k predchádzajúcemu revolučnému dejinnému obratu vo februári 1948.
A v tomto „prevedení“ to bol novodobý „trójsky“ spôsob otvorenia dverí do nepriedušnej mocenskej pevnosti. Štátno-právna zmena uskutočnená nekrvavou, zato nečistou, podvodnou cestou, ktorý sa 17. novembra paradoxne už 35 rokov slávi ako koniec nečistých praktík predchádzajúceho režimu a príchod dňa (očistného) zrodu práva, slobody, demokracie a spravodlivosti do našich zemepisných šírok. Až hanebne pokrytecky, podlo..
EX INIURIA IUS NON ORITUR
PRETO dnes potrebujeme očistiť odkaz 17. novembra. Skončiť pred občianskou verejnosťou s tabuizovaním výkričnej, presnejšie dodnes nevyjavenej podstaty pravdivého pohľadu naň. A nejde začať inak – ako odkazom na jeden z nosných, civilizačných pilierov rímskeho práva, ku ktorému sa farizejsky hlásime. Dnes už silno poškvrneného a hanebne pošliapaného odkazu na fundamentálnu právnu zásadu, podľa ktorej:
- PRÁVO nemožno stavať na NEPRÁVOSTI. Nikdy. Za žiadnych, ani „poľahčujúcich“ okolností. A rovnako, bez výnimky to platí aj o jej „rodnej matke“ MORÁLKE. Lebo rovnako ako pri práve, ani na nemorálnom podhubí nemožno morálne žiť.
Alebo ako to poetickejšie prespieval človek pravdy, takej aká bola, a aká zostala byť. Dvojtvárna, zákerne manipulovaná a verejnosti prezentovaná na svoj obraz.
- Z krásnej LŽI nám nová nádej nevyrastie.“
Z lži, balenej do vznešených slov, vzbudzujúcich falošnú nádej zneucťujúcich pritom verejne ich obsah na dennej báze. A pritom treba mať na zreteli, že táto pravda pochádza od Človeka, ktorý vedel čítať dobové reálie ako nikto v tom čase. Karel Kryl. V jednej osobe tribún a zároveň aj vizionár, tlmočiaci predom vývoj, na ktorý doboví súčasníci vtedy ešte nedovideli. Na vývoj, ktorého sme sa stali dobrovoľnou, vtedy ešte nič netušiacou súčasťou.
Zároveň však aj čoby prvý dobový „politický väzeň“, neslobodne a (krátko) žijúci na slobode. Na druhý pokus opäť raz vytesnený zo spoločnosti. Ako nepokorené, tlmočiace svedomie ľudí oboch národov, aby pochopili skôr ako bude neskoro. Po funuse.
„Deja vu“ po 20-tich rokoch. V princípe ako vtedy. Len na onen 2.pokus v roku 1989 už v mene novej garnitúry, ktorá sa zmocnila vesla v štáte. V mene ktorej išli bokom myšlienky obrodného procesu, na ktorý nás vtedy nasmerovalo Dubčekovské vedenie. Lebo do novej „politickej hry“ vstúpili noví majitelia a živitelia pravdy. Nie náhodou už aj v postavení prvých „diaľkových chlebodarcov“, nositeľov a šíriteľov cudzej, novo pretláčanej kultúrno-etickej ideológie. Tu doma, v našom domajšom prostredí.
S úlohou rozvrátiť, odcudziť, odkloniť z cesty predkov. A rozpustiť myšlienky na osobnú, národnú a štátnu identitu v balaste vznešených a prázdnych slov a lákavého konzumu pre tých, čo chcú „užívať“ dnes. Hneď. Pre tých, pre ktorých nie sú deti darom, ale príťažou. Pre tých, ktorí dajú skôr prednosť prísť voliť „progresívnu elitu“ ako prísť na pohreb starým rodičom.
A stačilo len do vaničky naliať čistej vody a (evolučne) konvergovať systém
Lebo ako ukázali ponovembrové roky, bola to pre naše národy lož osudová, s fatálnymi dôsledkami pre život. Pre totálnu stratu nádeje, s ktorou vtedy mnohí išli do ulíc štrngať. Lebo nezostalo iba pri tej kolosálnej lži v onen zimný novembrový deň. Lebo to bola iba východisková snehová guľa, ktorá sa už len nabaľovala a nehorázne nabaľuje dodnes.
A to prvé, čo na samom mocenskom počiatku považovali za svoju prioritu, bola imperatívna úloha : spolu s „pošpinenou vodou vo vaničke“ vyliať aj to živé dieťa v nej. Myšlienky obrodného procesu z konca 60-tych rokov – a ich transformáciu v nových ponovembrových časoch. Vyliať ho, ako požiadavku „number one“ diaľkových navádzačov stamodtiaľ.
A pritom v záujme skutočnej očisty verejného života stačilo len do vaničky naliať čistej vody. A na tento účel otvoriť (hranice a ekonomiku), zavrieť (stavidlá brániace náboženskej slobode) a umožniť (pluralitnú stranícku a názorovú slobodu). A bolo by, ako nechcelo byť, vymaľované.
Lebo to nenávidené socialistické zriadenie bolo bez „nadsádzky“ jedinečný projekt. Pre ľudí. Ako cieľový, mravný výdobytok ľudstva. Lebo to (systémové) „socialistické“ politické zriadenie tkvie v jeho ľudskej prapodstate – pracujúci človek na prvom mieste (v reálnom živote), jeho ochrana, bezpečnosť a dôstojný život v rodine, ktorú tvorí otec a mama, v rodine s 2-mi a nie rádovo 70-timi rodmi. S ambíciou žiť v jednote samého seba so sebou, v komunite založenej na dedičstve predkov. Na úcte k tomu čo máme doma. Na rešpekte k názorom druhých.
A nám ten „úvodný projekt“ pritom stačilo iba vyššie uvedeným spôsobom „opraviť“. Keby investori a architekti nového projektu neprišli so svojim „investičným zámerom“. Ba už s kompletnou projektovou dokumentáciou. Už aj schválenou stavebným úradom zo stamodtiaľ…
Preto bolo treba najprv skončiť s nositeľom, symbolom systému o ktorom je reč
A v tomto kontexte treba mať na zreteli, že tým „dieťaťom“ v jeho (personifikovanej) podobe nebol nikto iný ako hlavný protagonista novej, obrodnej štátnej politiky, nového ekonomického a duchovného smerovania štátu a spoločnosti, s akcentom na poľudštenie politiky – A. Dubček. Človek so „slabším jazykom“, zato o to s silnejším zmyslom pre verejné dobro. Už nie ako vtedajší nositeľ obrodného posolstva, ale v nových podmienkach už ako jeho potenciálny GARANT. Garant „okysličenia politiky“, prínosu človečenstva do nej. Ale v pravde videný aj ako Človek, ktorý s touto ľudskou DNA nepasoval do nového projektu cudzích architektov našej budúcnosti.
A že pri tomto hodnotení udalostí a javov, ku ktorým došlo ešte do konca roka 1989, nejde iba o jalovú metaforu s vaničkou – svedčí voľba nového, 1.ponovembrového prezidenta. Expresne (ešte do konca roka 1989) zrealizovaný „skutok“, monštruózny politický PODRAZ, ktorým sa nepochybne (cieľavedome) pootočilo koleso dejín v našom priestore druhý krát. Podraz, ktorým špinavým spôsobom vysánkovali Dubčeka z pozície pripraveného postu prezidenta. Primárne symbolu nezlomnosti ducha a viery v silu ľudskosti. V kontinuite doby.
Aby z neho špinavým atakom na jeho minulosť urobili extrémne ponižujúcim spôsobom „1. politickú obeť“ nového politického systému. Lebo nezostalo iba pri tomto počine.
Najprv, ako to už býva, v prvej vlne ho odstavili od relevantného vplyvu na ďalšie možné smerovanie a chod štátu (vo funkcii predsedu parlamentu). Aby ho vytesnili z reálneho užšieho vedenia štátu na spôsob, aký už raz zažil. Z očú ľudí, do Turecka. Za veľvyslanca. „Aktívne“ robiac všetko preto, aby mu sťažili návrat domov. A v tomto zmysle a chápaní – tým cieľavedome diskreditovať aj celý myšlienkový obsah obrodného procesu.
A v tomto zmysle a chápaní – tým cieľavedomo „zabiť“ aj celý myšlienkový obsah obrodného procesu. Jeho ľudsko-právny rozmer. A súčasne aj „nákazlivý“ záujem ľudí o jeho uplatnenie v nových spoločenských podmienkach.
A „snehová guľa“ neprávostí a nemravnosti sa valila ďalej. S doličným dôkazným materiálom, ktoré mal pre ďalší vývoj štátu a spoločnosti na novej (kapitalistickej) ceste patologické dôsledky. A ktoré zároveň dávajú smerodajné odpovede na „kapcióznu“ otázku na margo tejto témy: PREČO tá „iskra“, presnejšie, v ČÍ prospech…?