Site icon Spolok ARCHA o.z.

Ako funguje Deep State (hlboký štát)

ARCHA
deepstate-cabal-swamp-uno

Všetci pravdepodobne počuli pojem „Deep State“ (DS), čiže „hlboký štát“. Predstavy o tom, čo presne predstavuje, sa však líšia, pretože hlboký štát je pomerne ťažko uchopiteľný. Väčšina ľudí intuitívne chápe, že do veľkej miery ide – obrazne povedané – o „skutočnú vládu“, na rozdiel od volených politických predstaviteľov, ktorí sa vo funkciách striedajú bez toho, aby sa bez ohľadu na ich politickú príslušnosť čokoľvek zásadné zmenilo. Táto definícia je však nejasná a veľa nevypovedá o tom, kde spočíva skutočné jadro problému. V tomto texte sa preto pokúsime opísať štruktúru hlbokého štátu, jeho zložky a rozsah jeho vplyvu a zároveň uviesť na pravú mieru, čím tento fenomén je a čím nie je.

Hlavným dôvodom, prečo väčšina ľudí nedokáže hlboký štát vnímať, nie je jeho tajný či skrytý charakter. Dôvodom je skutočnosť, že ide o natoľko rozsiahly a prepojený systém, že priemerný človek nemá dostatok času na jeho hlbšie skúmanie. Význam hlbokého štátu navyše nespočíva v jednej konkrétnej skupine ľudí, ale v prepojení a prelínaní mnohých rozličných skupín, čo uniká pozornosti väčšiny spoločnosti. Na začiatok si preto načrtneme niekoľko základných čŕt hlbokého štátu a najrozšírenejších omylov, ktoré o ňom panujú:

Rozsiahla viacvrstvová sieť: Ide o komplexnú sieť zloženú z mnohých vrstiev, nie o jednu konkrétnu skupinu ľudí.

Sila v prepojenosti:

Sila hlbokého štátu pramení z previazanosti a vzájomného pôsobenia všetkých týchto vrstiev, nie z jediného „riadiaceho centra“.

Mimo politického delenia:

Hlboký štát nepredstavuje jednu stranu tradičného politického systému (napr. ľavicu či pravicu), ale hlbšiu vrstvu, ktorá ovplyvňuje obe strany rovnako a pôsobí mimo tohto rozdelenia.

Dlhodobá kontinuita:

Ide o dlhodobý mechanizmus, ktorý existuje už viac ako sto rokov a funguje nezávisle od toho, kto je práve pri oficiálnej moci.

Systém pravidiel:

Hlboký štát je skôr systémom pravidiel a motivačných štruktúr ako spoločenstvom konkrétnych osôb.

Viditeľnosť celku:

Nie je tajný ani mimoriadne skrytý – možno ho pozorovať, no väčšina ľudí ho prehliada, obrazne povedané, pre stromy nevidí les. Jeho jednotlivé časti sú nenápadné, pričom moc má až celý komplex.

Spoločné záujmy:

Konsenzus vnútri hlbokého štátu nevyplýva ani tak z koordinovaného plánovania, ako skôr zo spoločných názorov a zhodných motivačných štruktúr.

Hlboký štát treba vnímať ako abstraktný pojem (podobne ako „Systém“), nie ako konkrétnu skupinu osôb. Jednotlivci prichádzajú a odchádzajú, ale hlboký štát funguje ďalej. Konkrétni ľudia ho tvoria rovnakým spôsobom, akým formujú národ. Český národ existoval aj pred sto rokmi, hoci prakticky nikto zo súčasných obyvateľov vtedy nežil. Hlboký štát predstavuje spoločenské vrstvy a mocenské štruktúry, nie konkrétne osoby.

Jedným z veľkých omylov je predstava, že hlboký štát je politickou stranou Systému, napríklad v podobe amerických demokratov, ľavice alebo liberálov. Kľúčovou vlastnosťou skutočného hlbokého štátu je, že pôsobí nad úrovňou týchto rozdelení. Je to zákulisná zložka moci, pre ktorú nie je podstatné, či sú pri kormidle demokrati, republikáni alebo akékoľvek iné podoby dvoch hlavných strán v rôznych krajinách. Bez ohľadu na to, kto je pri moci, oficiálna politika nikdy nejde proti záujmom bankárov, korporácií, zbrojárskeho priemyslu alebo štátu Izrael. To sú konštanty, ktoré hlboký štát udržiava v chode za každých okolností.

Do širšieho povedomia verejnosti sa tento pojem dostal približne v posledných desiatich rokoch v súvislosti s Donaldom Trumpom. Mnoho ľudí sa domnieva, že hlboký štát je entitou zameranou predovšetkým proti Trumpovi, a preto ho spájajú s Demokratickou stranou. To je však omyl. Trump síce hlboký štát dráždil, ale nie preto, že by stál na opačnej strane barikády. Problém s Donaldom Trumpom z pohľadu hlbokého štátu spočíva v tom, že nejde o dlhodobého hráča, ktorý by rešpektoval zavedené pravidlá hry. Trump koná do značnej miery impulzívne, vnáša do zabehnutého systému chaos a neúmyselne tak odhaľuje vnútorné mechanizmy hlbokého štátu. Práve táto nepredvídateľnosť a ťažká ovládateľnosť hlbokému štátu prekáža, nie jeho domnelé politické spojenectvo.

Rovnako je omylom domnievať sa, že Donald Trump stojí v opozícii voči hlbokému štátu. Vymedzuje sa iba proti tej konkrétnej časti systému, ktorá momentálne prekáža jeho osobným záujmom. V mnohých ohľadoch však v uplynulých rokoch konal presne v súlade so želaniami hlbokého štátu. Trump nie je strategický politik, ale egocentrický podnikateľ. Ak mu čokoľvek stojí v ceste, nevolí dlhodobú stratégiu, ale útočí zo všetkých síl a veľmi hlasno sa prejavuje na sociálnych sieťach. Týmto nepremysleným konaním čisto náhodou odhaľuje časti systému, ktoré by mali zostať skryté či nenápadné, čo znepokojuje dlhodobých aktérov hlbokého štátu. Trump ich neohrozuje svojím programom, ale svojím nekontrolovaným správaním, ktoré vyvoláva rozruch a mohlo by pritiahnuť nežiaducu pozornosť verejnosti.

Jeho posolstvom nie je snaha ukázať korupciu a fungovanie hlbokého štátu. Jeho odkaz znie: „Pozrite sa, aká skorumpovaná je tá časť systému, ktorá mi momentálne bráni konať podľa mojej vôle.“ Trumpovi neprekáža systém ako taký ani korupcia – to by napokon konal proti vlastným záujmom. Prekáža mu iba situácia, keď je obmedzovaný vo svojom konaní. Ak mu v tom bránia mechanizmy spojené s hlbokým štátom, je na rozdiel od ostatných politikov ochotný na tieto reálne problémy verejne a hlasno poukazovať. Nerobí to však z morálnych zásad ani z hlbokého pochopenia systému, ale čisto z pohnútok vlastného ega.

Štruktúra hlbokého štátu

Kľúčom k pochopeniu štruktúry hlbokého štátu sú jeho jednotlivé vrstvy. Tu je ich stručný prehľad:

Žiadna z týchto vrstiev nie je sama osebe absolútne dominantná a celý systém by z deväťdesiatich percent fungoval aj bez nej. Odstránením či reformou ktorejkoľvek jednotlivej vrstvy by sa nič zásadné nedosiahlo. Sila hlbokého štátu spočíva práve vo vzájomnom pôsobení všetkých jeho častí. Podobajú sa konárom jedného stromu – ak jeden odrežete, strom ako celok rastie ďalej. Žiadna vrstva neriadi ostatné ani nepôsobí úplne nezávisle, pričom tí istí ľudia sa zvyčajne v týchto rozličných sférach cyklicky striedajú.

Z tohto prehľadu je zrejmé, že podstata nespočíva v konkrétnych osobách. Banky, korporácie či médiá môžu existovať stovky rokov a prežijú všetkých jednotlivcov, ktorí ich v danej ére tvoria. Žiadna čiastková zložka neriadi celok. Niektorí vplyvní jednotlivci, napríklad členovia rodu Rockefellerovcov, môžu systém občas usmerniť želaným smerom, no aj po ich odchode funguje všetko automaticky ďalej. Rockefeller síce pozmenil niektoré pravidlá systému, ten sa však už udržiava v chode sám.

Tu leží kľúčový rozpor, o ktorý sa neustále sporia hlavný mediálny prúd (mainstream) a jeho najvýraznejší kritici. Podľa mainstreamu je spoločenský vývoj úplne prirodzený a automatický, zatiaľ čo podľa radikálnych kritikov je všetko stopercentne zámerné a konšpiračné. Pravda sa nachádza v kombinácii obidvoch pohľadov. Systém nie je ani úplne automatický, ani plne centrálne riadený. Možno povedať, že bol v rozličných obdobiach a na rozličných miestach navrhnutý tak, aby vykazoval schopnosť sebareprodukcie a sebazáchovy.

Mnohé formujúce udalosti už boli opísané. Rodina Rockefellerovcov zmenila vzdelávací systém a zdravotníctvo zámerne pre svoje vlastné ciele. Tieto odvetvia však podľa vtedajšieho modelu fungujú samovoľne dodnes a je úplne nepodstatné, či je ešte nažive nejaký potomok zakladateľov. Takzvané Powellovo memorandum zmenilo prístup korporácií k politike. Tie dnes fungujú zavedeným spôsobom aj bez samotného Powella a nikto im nemusí pripomínať, ako majú postupovať. Zmenili sa pravidlá, zvyklosti a často aj legislatíva. Systém nemožno napraviť iba odstránením konkrétneho človeka z jeho funkcie.

Projekt Mockingbird (operácia Spevavý vták) natrvalo zmenil fungovanie médií a ich vzťah k vládnej moci. Ústredná spravodajská služba (CIA) nemusí doslova riadiť prácu jednotlivých reportérov. Novinári už dávno pracujú podľa vzorcov, ktoré sa ustálili medzi päťdesiatymi a sedemdesiatymi rokmi dvadsiateho storočia, a nikto ich k tomu nemusí nútiť. Ich spoluprácu zabezpečuje jednoduchý fakt, že ak nebudú udržiavať konštruktívne vzťahy s vládnymi kruhmi, stratia prístup k exkluzívnym vládnym kontaktom a informačným zdrojom, načo ich konkurencia ekonomicky zlikviduje. CIA tento mechanizmus zaviedla, ale dnes sa už udržiava v chode samospádom. Jednoducho sa zmenili pravidlá hry.

Tento princíp platí pre všetky súčasti systému. Celá táto prepletená štruktúra vzťahov jednotlivých vrstiev tvorí to, čo nazývame „Deep State“. Jednotlivci udržiavajú zavedený poriadok v chode, pretože ich k tomu núti samotný systém: kto sa mu postaví, toho zavedené pravidlá vyradia z hry. Novinár, ktorý odhalí systémovú korupciu vo vládnych kruhoch, riskuje stratu zamestnania. Médiá, ktoré by ostro kritizovali farmaceutickú spoločnosť Pfizer, by okamžite prišli o obrovské príjmy z jej reklamy (a potenciálne aj od ďalších inzerentov). Politik, ktorý by sa otvorene postavil veľkým bankovým domom, nezíska finančné prostriedky na svoju volebnú kampaň. Každý jednotlivec sa riadi niekoľkými pragmatickými pravidlami, ktoré sú pre jeho kariéru zásadné. Výsledkom je obludný aparát, ktorý vás pri pokuse narušiť ho z jednej strany okamžite ochromí zo strany druhej.

Vrstvy DS

Kariérni politici

Vládnu chrbticu hlbokého štátu tvoria kariérni politici – ľudia, ktorí pôsobia v štátnej správe či zákonodarných zboroch celé desaťročia. Vďaka nahromadeným skúsenostiam, kontaktom a väzbám majú oveľa väčšiu reálnu moc veci meniť (alebo skôr zabezpečovať, aby sa nič nezmenilo) ako prezidenti volení na obmedzené štvorročné obdobie.

Názorným príkladom bol Anthony Fauci, ktorý 38 rokov ovládal významnú časť amerického zdravotníctva a svoju kariéru zavŕšil dominantnou úlohou počas pandémie ochorenia covid-19. Tu postupoval podľa svojho celoživotného vzorca – slúžil záujmom korporácií a mocenských štruktúr, nie predovšetkým verejnému zdraviu.

Ďalším príkladom je J. Edgar Hoover, ktorý stál na čele FBI 37 rokov a predtým 11 rokov viedol jej predchodcu BOI. Takmer pol storočia mal pod kontrolou federálnu políciu, na každú vplyvnú osobu vlastnil kompromitujúce materiály (preto bol neodvolateľný), špehoval kľúčových aktérov a prevádzkoval nelegálne programy typu COINTELPRO. Jeho moc bola absolútna. Prezident Richard Nixon v roku 1971 priznal, že jedným z dôvodov, prečo Hoovera neprepustil, bol strach z jeho osobnej pomsty. Za takých okolností sa vo vláde USA mohlo odohrať len veľmi málo vecí, ktoré by nemali Hooverov súhlas.

Hoover udržiaval kontinuitu hlbokého štátu takmer päťdesiat rokov. Nerobil to na základe nejakého mystického sprisahania, ale jednoducho udržiaval skorumpovaný systém, ktorý mu poskytoval obrovský vplyv. Po päťdesiatich rokoch sa tieto postupy natoľko štandardizovali a normalizovali, že ich už nebolo možné zmeniť. Navyše ktokoľvek, kto nastúpi na miesto takéhoto funkcionára, nemá záujem reformovať systém, z ktorého sám čerpá najviac výhod. Zavedený poriadok sa udržiava v chode jednoduchým faktom, že tí, ktorí by ho mohli zmeniť, sú zároveň tými, ktorí z neho majú najväčší prospech. To je univerzálne pravidlo.

Tretím príkladom je Henry Kissinger. Kissinger nepatril medzi pasívnych vykonávateľov cudzej vôle. Rovnako ako rodina Rockefellerovcov, s ktorou bol úzko prepojený, bol mimoriadne ambiciózny, mal jasnú víziu geopolitického usporiadania a dostatok intelektu, trpezlivosti a energie na jej uskutočnenie. Počas svojho storočného života pôsobil na kľúčových vládnych postoch, v nespočetných think-tankoch, ako hlavný rečník na medzinárodných konferenciách a ako poradca prezidentov i nadnárodných korporácií. Figuroval pri zásadných globálnych škandáloch, vojnových konfliktoch aj geopolitických zvratoch. Patril k osobnostiam, ktoré prepájali niekoľko vrstiev hlbokého štátu, pretože osobne poznal všetkých kľúčových hráčov a bol aktívnym tvorcom dejín, nie iba divákom. Bol elitným manipulátorom s obrovským vplyvom na vládnucu triedu celé desaťročia, čím zabezpečoval kontinuitu systému a prenos kľúčových myšlienok naprieč generáciami.

Podobné osobnosti nájdeme v politike vo veľkom počte, v zahraničí aj na domácej scéne. V USA sa táto štruktúra pevne usadila najmä po druhej svetovej vojne. Významnú úlohu zohrávali bratia Allen Dulles (dlhoročný riaditeľ CIA) a John Foster Dulles (minister zahraničných vecí), ktorí tieto kľúčové posty zastávali súbežne. Allen Dulles, ktorý pôsobil už počas vojny v OSS a mal skúsenosti z bankového sektora, stál za mnohými kontroverznými operáciami CIA vrátane štátnych prevratov v Iráne a Guatemale, projektu MKULTRA či invázie v Zátoke svíň.

Rozdiel medzi týmito kariérnymi úradníkmi a prezidentmi spočíva v tom, že títo ľudia neprechádzajú voľbami, pôsobia v aparáte celé desaťročia a ich reálna moc – získaná dlhodobými kontaktmi a podrobnou znalosťou fungovania štátu – často prevyšuje právomoci formálnych politických špičiek. Zabezpečujú, že sa strategická politika v zásadných oblastiach nemení s každou novou vládnou administratívou, že finančné toky smerujú stále k tým istým príjemcom a že dlhodobé záujmy spriaznených korporácií sú vždy dostatočne chránené. Nejde o nijaký tajný spolok; tieto procesy sú úplne viditeľné. Väčšina týchto politikov iba sleduje vlastné záujmy a úprimne verí, že koná v záujme verejného blaha. Skutočnosť, že tieto rozhodnutia bežným občanom skôr škodia, nie je výsledkom vrodenej zákernosti, ale dôsledkom toho, že sa títo ľudia pohybujú v sociálnej bubline úplne odtrhnutej od reality bežného života, ktorá vyznáva odlišné hodnoty. Korupcia tu nemá individuálny charakter, ale je vlastnosťou celej spoločenskej vrstvy, ktorá týchto ľudí formuje.

Banky

Najväčšiu relatívnu moc v celom Systéme majú banky. Inštitúcie ako Medzinárodný menový fond (MMF), Svetová banka (SB), Banka pre medzinárodné zúčtovanie (BIS), Federálny rezervný systém (Fed) či Európska centrálna banka (ECB) fakticky ovládajú ostatné subjekty, pretože im celý svet dlhuje finančné prostriedky.

Mechanizmus funguje v jadre jednoducho: banky vytvárajú peniaze z ničoho a požičiavajú ich na úrok. Bankári teda vytvárajú zisky z kapitálu, ktorý vytvorili, obrazne povedané, „zo vzduchu“. V akomkoľvek inom právnom kontexte by sa takéto konanie klasifikovalo ako podvod, v tomto prípade však bolo legalizované. Kto túto legislatívu navrhol? Pochopiteľne, samotní bankári.

Ako funguje moderné bankovníctvo v praxi? Ak vám banka požičia milión korún vytvorený účtovným zápisom z ničoho, požaduje vrátenie istiny aj s úrokmi, napríklad 1,1 milióna. Lenže tých dodatočných 100 000 korún v ekonomike reálne neexistuje a nikto ich nevytvoril. Aby bolo možné splácať úroky z peňazí vytvorených z ničoho, musí neustále vznikať nový dlh a nové peniaze. Celý finančný systém preto musí nepretržite expandovať, aby vôbec mohol fungovať.

S vytváraním nových peňazí rastú bezprácne zisky bankárov, zvyšuje sa globálny dlh a inflácia znehodnocuje úspory obyvateľstva. Bankári bohatnú, bežní občania chudobnejú, vzniká ďalší dlh a cyklus sa opakuje. Štátne dlhy sa dnes pohybujú v desiatkach biliónov dolárov a v oblasti finančných derivátov (čo je v podstate špekulatívny hazard v oblekoch) je alokovaných viac ako jedna biliarda dolárov.

Globálny finančný systém bol zámerne navrhnutý tak, aby:

To nie je náhoda, chyba, nedokonalosť systému ani objektívna ekonomická nevyhnutnosť. Tento globálny finančný poriadok bankári cielene vytvorili. Jednou z najvýznamnejších udalostí dvadsiateho storočia bolo utajené stretnutie finančníkov na ostrove Jekyll Island v roku 1910, kde tento koncept rozpracovali a v roku 1913 ho prostredníctvom spriaznených politikov presadili do americkej legislatívy. Neskôr bol celý globálny systém naviazaný na americký dolár, aby z tohto rámca nikto nemohol vystúpiť.

Stretnutie z roku 1910 úplne presne spĺňa definíciu slova „konšpirácia“ (sprisahanie). Bolo to skutočné sprisahanie, ktoré dalo vzniknúť dnešnému podvodnému systému bankovníctva čiastočných rezerv. Bankári ho navrhli tak, aby im zabezpečoval trvalé príjmy, eliminoval riziko ohrozenia zo strany verejnosti a v prípade zlyhania zaručoval, že ich straty budú pokryté z vreciek daňových poplatníkov.

Toho sme boli svedkami v roku 2008. Vtedajšiu ekonomickú krízu spôsobili bankári svojím úplne nezodpovedným správaním. Keď sa systém podľa očakávania zrútil (čo oficiálne inštitúcie fatálne nedokázali predpovedať), vinníci neboli potrestaní a systém nebol reformovaný. Namiesto toho vlády vzali miliardy dolárov z daní občanov a darovali ich týmto bankovým domom s odôvodnením, že sú „príliš veľké na to, aby mohli padnúť“ (too big to fail).

Páchatelia krízy dostali obrovské odmeny, verejné prostriedky určené na školstvo či zdravotníctvo sanovali bankový podvod, masívna emisia nových peňazí vyvolala infláciu, ktorá znehodnotila úspory občanov, a zlyhávajúci systém pokračuje ďalej s ešte väčším deficitom. Stabilita tohto usporiadania je porovnateľná s domčekom z karát na korbe auta rútiaceho sa do priepasti.

Z pohľadu tvorcov systému však nešlo o chybu. Presne takto bol finančný systém navrhnutý a takto má fungovať podľa plánu, ktorý bankári vnútili vládam. Politici nemajú nástroje, ako tento proces zastaviť, pretože vlády dlhujú bankám bilióny a politické strany sú finančne závislé od sponzorstva týchto finančných kruhov (tu sa stretávame s neriešiteľnou situáciou typu Hlava 22, ktorá prestupuje celým hlbokým štátom). Bankári navyše držia väčšinové podiely v kľúčových korporáciách, od energetického sektora po farmaceutický priemysel, rovnako ako v spoločnostiach BlackRock či Vanguard. Vlády jednoducho nemajú nijaké páky na subjekty, ktoré disponujú väčším objemom kapitálu ako samotné štáty a môžu peniaze vytvárať de facto z ničoho.

Bankový sektor slúži aj ako donucovací nástroj na medzinárodnej úrovni. Ak sa akýkoľvek štát ocitne v ekonomickej kríze (čo je v tomto systéme iba otázkou času), nadnárodné banky mu ponúknu úver. Štát pod tlakom okolností pôžičku prijme, tá je však podmienená štrukturálnymi zmenami, ktoré sú vždy výhodnejšie pre veriteľov a s nimi prepojené korporácie ako pre danú krajinu. Ak štát nedokáže dlh splácať, je nútený privatizovať svoju strategickú infraštruktúru, rozpredať národný majetok a podriadiť sa požiadavkám finančných elít. Tieto procesy sa eufemisticky nazývajú „štrukturálne prispôsobenie“, pretože realistickejší výraz „vyvlastnenie národného bohatstva“ by z marketingových dôvodov neprešiel.

Informačné (spravodajské) služby

Hlavnou komparatívnou výhodou agentúr ako CIA, NSA, MI6 či Mossad je informačná asymetria. Náplňou ich činnosti je sledovanie a zhromažďovanie informácií. Vedia teda takmer všetko o subjektoch svojho záujmu, zatiaľ čo verejnosť aj podstatná časť vládneho aparátu o ich skutočných operáciách nevie takmer nič, pretože fungujú v režime prísneho utajenia.

Táto skutočnosť si zaslúži hlbšie zamyslenie: každý moderný štát má agentúry, ktoré disponujú najväčším množstvom informácií, ale o ich konkrétnych krokoch nemá nikto v krajine prehľad. S princípmi transparentnej demokracie to, samozrejme, vôbec nekorešponduje.

Rovnaký charakter majú aj utajované vojenské projekty, nad ktorými prakticky neexistuje nijaká civilná či verejná kontrola. Tieto zložky odčerpávajú enormné množstvo finančných prostriedkov, nezodpovedajú sa verejnosti a disponujú obrovským vplyvom. Ak sa ktokoľvek pokúsi skúmať ich činnosť, zaštítia sa pojmom „národná bezpečnosť“, čo je v podstate politicky korektný ekvivalent odkazu „do toho vás nič nie je“.

Tieto agentúry sledujú svoje vlastné dlhodobé ciele a projekty a dôsledne dbajú na to, aby ich financovanie nebolo ohrozené. Vďaka oznamovateľom, ako bol Edward Snowden, aj mnohým ďalším dnes vieme, že podstatná časť ich aktivít je nelegálna. To je aj skutočným dôvodom ich utajovania, nie deklarovaná obrana štátu. Tieto operácie vo všeobecnosti slúžia na koncentráciu moci na úkor slobôd bežného obyvateľstva.

Zásadný problém spočíva v tom, že táto zložka systému je úplne nezávislá od vôle voličov a neexistujú mechanizmy, ako jej činnosť účinne korigovať. Ak spravodajská služba disponuje o úradujúcom prezidentovi stonásobne väčším množstvom informácií ako on o nej, šanca na akékoľvek systémové obmedzenie jej činnosti zo strany hlavy štátu je minimálna.

Tieto zložky sú, samozrejme, napojené na ďalšie vrstvy systému, ktoré zabezpečujú ich financovanie (spriaznené banky, nadácie, špecifické mimovládne organizácie), obhajujú ich legitimitu (think-tanky ako RAND Corporation či Atlantic Council) a poskytujú im kľúčovú technologickú infraštruktúru (spoločnosti Microsoft, Google, Amazon, Oracle, Palantir, OpenAI a ďalšie).

Operácie týchto agentúr sú pevne späté s dlhodobými cieľmi zahraničnej politiky bez ohľadu na to, ktorá politická strana je práve pri moci. Tieto zložky majú za sebou dlhú históriu eliminácie osôb, ktoré stáli ich záujmom v ceste. Spotrebúvajú astronomické sumy, často na absurdné a neúspešné projekty (ako dokladá historická analýza CIA napríklad v knihe Legacy of Ashes od Tima Weinera), ich analýzy bývajú katastrofálne chybné, no v súčasnom štádiu vývoja neexistuje sila, ktorá by ich dokázala zastaviť.

Často sú navyše zapojené do nelegálneho obchodu so zbraňami, infiltrácie rôznych politických hnutí po celom svete a do takého množstva nezákonných operácií, že musia neustále manipulovať verejnou mienkou a korumpovať veľké množstvo ľudí, aby zabránili ich odhaleniu. Táto špecifická časť hlbokého štátu sa vyznačuje najvyšším stupňom utajenia a úplnou absenciou verejnej kontroly.

Korporácie

Benito Mussolini kedysi definoval fašizmus ako spojenie vládnej a korporátnej moci. Podľa tejto definície je súčasný západný svet ukážkovým príkladom takéhoto usporiadania. Rozdiel spočíva v tom, že v Mussoliniho modeli štát ovládal korporácie, zatiaľ čo dnes korporácie dominujú nad štátmi. Mnohé nadnárodné spoločnosti sú ekonomicky silnejšie ako celé suverénne krajiny. Napríklad Alphabet (materská spoločnosť Googlu) dosahuje ročné tržby presahujúce hrubý domáci produkt Českej republiky. Korporácie navyše dnes spravujú kritickú štátnu infraštruktúru, bez ktorej moderný štát nemôže fungovať.

Ciele korporácií sú pomerne úzke a pragmatické – všetko sa podriaďuje maximalizácii zisku a hodnoty pre akcionárov. Do štruktúry hlbokého štátu zapadajú tým, že vyvíjajú neustály tlak na vládne inštitúcie s cieľom upraviť legislatívu vo svoj prospech. Logickým dôsledkom je, že tieto legislatívne zmeny idú na úkor radových občanov, ktorým by mala vláda predovšetkým slúžiť. Zjednodušene povedané: korporácie disponujú takým objemom kapitálu, že si dokážu zabezpečiť lojalitu vládneho aparátu na úkor verejného záujmu. Pre obyvateľstvo to v dejinách prinieslo obrovské zdravotné aj ekologické škody (kauzy spojené s olovom, azbestom, látkou Agent Orange, DDT, BPA, liečivami OxyContin, talidomid, Vioxx, Paxil či herbicídom Roundup a geneticky modifikovanými organizmami).

Zvyšovanie ziskov sa uskutočňuje niekoľkými osvedčenými metódami:

Oslabovanie regulácií:

Tento trend dominoval najmä v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Korporácie lobovali za odstránenie protimonopolných zákonov a ekologických regulácií, ktoré obmedzovali ich expanziu. Dnes z týchto ochranných mechanizmov zostalo minimum. Ak by protimonopolná legislatíva fungovala, spoločnosť Google by nikdy nemohla pohltiť YouTube a Facebook by nemohol získať Instagram. Korporácie odmietajú pravidlá chrániace životné prostredie či ľudské zdravie, pretože zvyšujú ich náklady. Tento proces bol verejnosti prezentovaný pod rúškom ideológie „voľného trhu“.

Umelé vytváranie odbytu:

Korporácie dokážu presvedčiť vládne inštitúcie o nevyhnutnosti nákupu svojich produktov. Príkladom je antivirotikum Tamiflu, za ktoré vlády v roku 2009 minuli 1,5 miliardy dolárov, hoci jeho skutočná medicínska účinnosť bola minimálna. Osobitnú kategóriu predstavujú zbrojárske korporácie (Boeing, Lockheed Martin, Raytheon), pre ktoré je štát v podstate výhradným zákazníkom. Tieto firmy musia neustále vytvárať dopyt po svojich zbraniach zámerným zveličovaním geopolitických rizík a bezpečnostných hrozieb.

Vytváranie prekážok vstupu na trh:

Kým v minulosti korporácie presadzovali dereguláciu, v posledných rokoch paradoxne podporujú špecifický typ prísnych regulácií. Pre dominantného hráča, ktorý má na trhu monopol, nepredstavujú náklady na reguláciu problém. Kľúčové je preňho zabrániť vzniku novej inovatívnej konkurencie. Podporujú teda také pravidlá, ktoré si veľká korporácia môže finančne dovoliť splniť, ale začínajúcu firmu (startup) spoľahlivo zlikvidujú. Tento jav dnes sledujeme pri spoločnostiach vyvíjajúcich veľké jazykové modely (označované ako umelá inteligencia), ktoré lobujú za štátnu reguláciu vývoja AI, pričom sa pokrytecky zaštíťujú „bezpečnosťou“.

Úpravy daňovej legislatívy:

Korporácie vyjednávajú s vládami o daňových úľavách a využívajú rozdiely v medzinárodnom práve. V USA sa firmy masovo registrujú v štáte Delaware pre tamojšie mimoriadne výhodné zákony. Pod hrozbou presunu kapitálu a prepúšťania zamestnancov nútia vlády znižovať dane korporáciám. Zatiaľ čo daňové zaťaženie korporácií v posledných desaťročiach výrazne kleslo, daňové zaťaženie bežných občanov nie.

Štátne dotácie:

Napriek deklarovanej rétorike o ochrane klímy patria k najväčším príjemcom štátnych dotácií energetické korporácie z oblasti fosílnych palív. Dotácie získava aj celý rad ďalších absurdne bohatých subjektov. Princíp je jednoduchý: ak disponujete obrovským kapitálom, môžete investovať do politického vplyvu, ktorý vám zabezpečí, že vám štát vyplatí ešte väčšie finančné prostriedky.

Právna imunita:

V tejto disciplíne vyniká farmaceutický priemysel, ktorý si legislatívne zabezpečil úplné zbavenie právnej zodpovednosti za prípadné poškodenie zdravia spôsobené jeho vakcínami.

Na dosiahnutie týchto cieľov korporácie využívajú nasledujúce nástroje:

Lobing: Tento mechanizmus je svojou podstatou nezlučiteľný s princípmi autentickej demokracie. Ak je lobing legálny, nemožno hovoriť o vláde ľudu.

Systém rotujúcich kádrov (Revolving Door): Prechádzanie osôb medzi manažérskymi postmi v korporáciách a vysokými funkciami v štátnej správe a regulačných orgánoch je bežnou praxou. Tento jav je mimoriadne silný vo vojensko-priemyselnom komplexe, kde dochádza k personálnemu prelínaniu medzi Pentagónom a firmami ako Boeing či Lockheed Martin. Tieto korporácie sú de facto súčasťou štátneho aparátu a oficiálna politika sa odvíja od ich ekonomických záujmov, nie od skutočných potrieb obyvateľstva.

Financovanie think-tankov: Korporácie sponzorujú analytické centrá, ktoré následne vytvárajú pseudovedecké obhajoby politík výhodných pre ich darcov, čím priamo formujú vládnu agendu.

Astroturfing: Zakladanie fiktívnych občianskych iniciatív, ktoré sa tvária ako spontánne hnutia spotrebiteľov, ale v skutočnosti zastupujú záujmy korporácií. Tým sa vytvára falošný dojem verejného dopytu, na ktorý sa následne odvolávajú politici.

Využívanie krízových stavov: Korporácie majú pripravené zoznamy nepopulárnych opatrení. Vo chvíli celospoločenskej krízy či katastrofy tieto opatrenia pretlačia legislatívnym procesom, keď politici pod tlakom udalostí ani nestíhajú čítať schvaľované texty.

Zneužívanie systémovej nenahraditeľnosti: Ak sa korporácia stane kriticky dôležitou pre chod štátu, diktuje si podmienky. Aktuálnym príkladom sú technologickí giganti (Google, Microsoft, Amazon), od ktorých cloudových riešení a softvéru závisí štátny aparát. Google spolupracuje s NSA rovnako úzko ako Lockheed s Pentagónom. Vláda nemá alternatívu a navyše požaduje prístup k údajom, ktoré tieto firmy zhromažďujú o občanoch, čo vedie k obojstranne výhodnej symbióze na úkor práv občanov.

Tento systém predstavuje uzavretú príčinnú slučku, ktorá sa sama reprodukuje. Korporácie vytvárajú zisk, investujú ho do lobingu, dosahujú odstránenie ochrany spotrebiteľa a klímy, čo im prináša ešte väčší kapitál.

Do vedenia firiem sú prirodzene vyberaní jednotlivci vykazujúci psychopatické črty, pretože morálne zásadový človek v tomto dravom prostredí neuspeje.

Títo manažéri potom falšujú vedecké štúdie a optimalizujú procesy na základe chladnej kalkulácie. To si nevyžaduje nijaké tajné celosvetové sprisahanie; aktéri iba racionálne maximalizujú svoj osobný zisk v rámci nastavených pravidiel hry. Politici im musia vychádzať v ústrety, pretože bez korporátnych peňazí nedokážu financovať svoje politické prežitie. Negatívne dôsledky potom nesú bežní občania.

Think-tanky a nadácie

Think-tanky zabezpečujú ideologické zázemie, argumentačné rámce a koncepčné riešenia pre hlboký štát. Prostredníctvom personálnych prepojení a financovania spájajú vládny sektor s korporátnou a finančnou sférou.

Nadácie a takzvaná „filantropia“ plnia v tomto ekosystéme špecifické funkcie:

Nadácie fungujú ako predĺžená ruka elít pri dosahovaní dlhodobých cieľov. Ich finančné transakcie sú vďaka tomu menej nápadné, právne popierateľné a prezentujú sa s aurou altruizmu. Pozitívna charitatívna činnosť, ktorú tieto nadácie skutočne vykonávajú, slúži ako dokonalé morálne krytie. Médiá prepojené s týmito štruktúrami zveličujú dobročinné projekty a dôsledne zamlčiavajú geopolitické či ekonomické záujmy v pozadí.

Skutočným účelom týchto nadácií je selektívne financovanie univerzít, výskumných programov, vydavateľstiev a konferencií. Podporujú sa výhradne tie subjekty a myšlienkové prúdy, ktoré sú pre darcov žiaduce. Tento model si nevyžaduje nikoho k ničomu nútiť. Jednoducho finančne podporujete tie inštitúcie a vedcov, ktorí zdieľajú vaše záujmy, zatiaľ čo názorovú opozíciu ignorujete alebo odsúvate na okraj médií.

Týmto spôsobom sa účinne posúva takzvané Overtonovo okno – teda rámec toho, o čom je v spoločnosti vôbec dovolené a mysliteľné diskutovať. Verejne sa tak masívne rozoberá napríklad „uhlíková stopa“ jednotlivca, prostredníctvom ktorej možno administratívne obmedzovať bežné obyvateľstvo, ale úplne sa ignoruje jav plánovaného zastarávania výrobkov, pretože jeho riešenie by ohrozilo zisky korporácií.

Prehľad najvplyvnejších nadácií hovorí sám za seba:

Sústredenie okolo týchto mien jasne naznačuje smer ich pôsobenia: centralizácia moci, globálny digitálny dohľad, kontrola informačného naratívu (cenzúra) a zjednocovanie sveta pod heslom globalizácie. Tieto nadácie pôsobia v horizonte celých desaťročí, na rozdiel od vlád obmedzených volebným cyklom a korporácií orientovaných na štvrťročné výsledky. Sú imúnne voči výsledkom volieb, pretože disponujú takým kapitálom, že majú vplyv na celé politické spektrum.

Správcovia finančných aktív (BlackRock, Vanguard, State Street)

Význam tejto trojice investičných spoločností neustále rastie. Súčasný ekonomický model vytvára monopoly a extrémnu koncentráciu kapitálu; tieto firmy jednoducho vlastnia najväčší objem globálneho bohatstva. Držia dominantné akcionárske podiely vo všetkých kľúčových nadnárodných korporáciách a paradoxne aj navzájom v sebe. BlackRock má obrovské podiely v technologických spoločnostiach (Google, Apple, Meta), energetických gigantoch (ExxonMobil, Chevron, BP) aj vo farmaceutických korporáciách (Pfizer, GSK, Merck).

To znamená, že deklarovaná trhová konkurencia je v tejto fáze kapitalizmu do značnej miery iba ilúziou pre verejnosť. Akcionári spoločnosti Vanguard nepotrebujú, aby firmy Pfizer a GSK medzi sebou viedli cenovú vojnu, ktorá by znížila marže. Pre konečného vlastníka je nepodstatné, či zisk vytvorí ľavé alebo pravé vrecko jeho portfólia; kľúčový je celkový súčet. Empirické údaje potvrdzujú, že ceny produktov a služieb (napr. leteniek) sú preukázateľne vyššie na trasách, kde pôsobia subjekty ovládané rovnakými investičnými fondmi. Pri hlasovaní v správnych radách korporácií majú títo správcovia aktív rozhodujúce slovo a presadzujú globálnu stratégiu fondov, nie autonómne záujmy jednotlivých firiem.

Nástrojom zjednocovania trhu sú ideologické korporátne rámce ako ESG (Environmental, Social, and Governance) a DEI (Diversity, Equity, and Inclusion). Tieto mimoriadne komplexné a byrokratické normy vyžaduje BlackRock od firiem pod hrozbou stiahnutia kapitálu. Obrovské technologické korporácie tieto administratívne náklady bez problémov zvládajú, ale pre stredné a menšie podniky predstavujú likvidačnú záťaž. Tým dochádza k ničeniu skutočnej konkurencie na trhu.

Spoločnosti ako BlackRock disponujú aj technologickými nástrojmi na globálnu nadvládu. Príkladom je analytický softvérový systém Aladdin, ktorý poskytuje nepretržitý digitálny dohľad nad globálnymi finančnými tokmi v reálnom čase, čo firme zabezpečuje obrovskú informačnú a špekulatívnu výhodu na svetových burzách. Generálny riaditeľ BlackRock Larry Fink pôsobí ako kľúčový poradca vlád a fakticky prevzal vedúcu úlohu vo Svetovom ekonomickom fóre (WEF) po Klausovi Schwabovi. Americká vláda sa na BlackRock obracia pri každej finančnej kríze; sanácia bankového sektora v roku 2008 prebiehala pod priamym metodickým dohľadom tejto korporácie. Hranica medzi súkromným a verejným sektorom sa tu stiera.

Médiá a sociálne siete

Masovokomunikačné prostriedky predstavujú pre hlboký štát oddelenie propagandy, strategického formovania verejnej mienky, cenzúry a určovania hraníc verejnej diskusie.

Dôvody, prečo hlavné médiá skresľujú realitu, sú zrejmé pri analýze ich vlastníckych a inštitucionálnych štruktúr: ich majitelia a šéfredaktori sú pravidelnými účastníkmi uzavretých fór ako Bilderberg či World Economic Forum v Davose. Financujú ich vyššie opísané nadácie, ich väčšinovými akcionármi sú fondy BlackRock a Vanguard, historicky do nich prenikali spravodajské služby a ekonomicky sú závislé od reklamy nadnárodných korporácií a vládnych zákaziek.

Investigatívny novinár Carl Bernstein už v roku 1977 zverejnil zoznam približne štyristo amerických novinárov, ktorí preukázateľne spolupracovali s CIA. V Británii sú zdokumentované úzke väzby medzi stanicou BBC a tajnou službou MI5. Povojnové nemecké médiá formovala takzvaná Gehlenova organizácia úzko napojená na americké spravodajské služby.

Osobnosti ako Rupert Murdoch prepájajú mediálne impériá s vládnymi kruhmi a globálnymi fórami. Jeff Bezos spája vlastníctvo kľúčového denníka (The Washington Post), technologického giganta (Amazon), vládne cloudové zákazky a účasť v diskusných kluboch elít. Richard Haass dlhodobo prepájal vplyvné médiá (NBC, NYT) s vládnymi postmi v oblasti národnej bezpečnosti a s vedením kľúčových think-tankov (Rada pre medzinárodné vzťahy – CFR, Brookings Institution). Nemecký novinár Udo Ulfkotte vo svojej publikácii z roku 2014 podrobne opísal, ako západné médiá fungujú podľa propagandistických šablón nastavených spravodajskými službami v ére studenej vojny.

Súčasťou tohto aparátu sú moderné digitálne platformy a celá takzvaná cenzúrna infraštruktúra spoločností Google, Meta či Microsoft. Tieto subjekty sú technologicky integrované do systému národnej bezpečnosti USA (NSA). Ich obchodný model je postavený predovšetkým na zhromažďovaní a speňažovaní osobných údajov používateľov (surveillance capitalism). Vlády im tento masívny zber údajov legislatívne umožňujú výmenou za to, že tieto platformy vykonávajú cenzúru nepohodlných názorov, ktorú štát zo zákona sám vykonávať nesmie. Metodické návody na psychologickú manipuláciu obyvateľstva dodávajú špecializované pracoviská typu Tavistockovho inštitútu.

Sociálne siete elít

Ide o najmenej nápadnú, ale kľúčovú vrstvu, v ktorej sa formuje budúca vládnuca trieda. Príslušníci elít zdieľajú rovnaký svetonázor dávno predtým, ako nastúpia do funkcií. Absolvujú rovnaké elitné univerzity (Harvard, Yale, Princeton, Oxford, Cambridge), kde je špecifický pohľad na svet privilegovanej vrstvy hlboko zakorenený. Od mladosti sú formovaní v presvedčení o svojej intelektuálnej nadradenosti nad väčšinovým obyvateľstvom, vyrastajú v ekonomickom dostatku a manuálna práca je pre nich cudzím pojmom.

Svet vnímajú bipolárne: na jednej strane stojí intelektuálna a finančná elita, ktorá by mala spoločnosť kormidlovať, a na druhej strane nevolená väčšina, ktorá by mala pracovať a nezasahovať do strategického riadenia, pretože mu nerozumie. Tento pohľad je pre nich osobne mimoriadne výhodný, a preto mu bezvýhradne veria.

Nasleduje socializácia v exkluzívnych kluboch (univerzitné bratstvá typu Skull & Bones, Bohemian Club, Pilgrims Society). Tu sa vytvárajú celoživotné osobné väzby. Ak potom konkrétny jednotlivec zasadá vo vláde, jeho spolužiak z Harvardu vedie vplyvný think-tank a priateľ z klubu moderuje hlavnú politickú reláciu v televízii, netreba nijaké tajné sprisahanie na to, aby títo ľudia konali vo vzájomnej zhode. Myšlienkový základ bol položený už v mladosti. Človek zvonka, ktorý by do tohto prostredia prenikol, má na výber: buď si zachová svoje pôvodné zásady a systém ho úplne odsunie na okraj, alebo sa konformne prispôsobí hodnotám na vrchole spoločenskej pyramídy, aby dosiahol kariérny úspech.

Medzi týmito ľuďmi, samozrejme, existujú čiastkové nezhody a mnohí politici berú divadlo medzi pravicou a ľavicou vážne. Rozdiely medzi politickými stranami sú však druhoradé. Prvoradá je priepasť medzi vládnucou vrstvou hore a ovládaným obyvateľstvom dole. O tom sa diskusia nevedie, pretože všetci diskutujúci sú príslušníkmi tej istej privilegovanej kasty.

Sledujeme to v praxi: vláda môže v rámci úsporných opatrení obmedziť sociálne práva občanov s argumentom, že štátna pokladnica je prázdna, a o týždeň neskôr si poslanci schvália zvýšenie vlastných platov. V médiách sa síce prezentuje ostrý politický stret, ale pri hlasovaní o výsadách politickej triedy akákoľvek opozícia mizne a panuje stopercentná zhoda.

Kultúrne vojny, diskusie o identitách, potratoch či migrácii slúžia ako účinné rozptýlenie pre verejnosť. V podstatných otázkach panuje absolútny konsenzus. Nikto z hlavných politických aktérov nikdy nespochybní podstatu bankového systému, monopolné postavenie korporácií, úlohu tajných služieb, masívne špehovanie obyvateľstva či dogmy zahraničnej politiky.

Môžu sa sporiť o technické podrobnosti uchovávania digitálnych údajov, ale nikto neoznačí plošné sledovanie občanov za nemorálne a neúčinné. Môžu sa sporiť o rozpočtové kapitoly, ale nikto verejne nepovie, že systém, v ktorom štát prenecháva tvorbu peňazí súkromným bankám a následne si ich od nich požičiava na úrok, je absurdný. Nikto nenavrhne skutočnú mierovú diplomaciu namiesto zbrojenia ani nezruší dotácie pre agrochemických gigantov typu Monsanto v prospech miestnych farmárov, čo by skutočne podporilo deklarovaný voľný trh. V kľúčových bodoch sú všetci zajedno.

Tento ekosystém má aj svoju odvrátenú, kriminálnu stránku. V najvyšších vrstvách spoločnosti dochádza k aktivitám, ktoré stoja mimo zákona aj morálky – od bizarných rituálov po siete zneužívania maloletých (ako ukázala napríklad kauza Jeffreyho Epsteina). Tieto kompromitujúce materiály fungujú ako najvyšší donucovací mechanizmus a stmeľujúci prvok súdržnosti elít. Ľudia, ktorých navzájom spája vedomie nelegálneho konania, držia spolu. Každý disponuje informáciami o druhých a v digitálnej ére sú tieto stopy trvalé. Ak u niektorého z aktérov zlyhá neformálna dohoda alebo sa v ňom prebudí svedomie, tieto materiály sa okamžite použijú na vynútenie absolútnej lojality.

Historickým príkladom takýchto kompromitujúcich operácií bol projekt CIA Midnight Climax (v rámci programu MKULTRA), pri ktorom boli subjekty pod vplyvom látok ako LSD tajne natáčané v kompromitujúcich situáciách. Podobné metódy vo veľkom využívala sovietska KGB či východonemecká Stasi. V každej uzatvorenej elitnej štruktúre prirodzene vzniká kompromitujúci materiál, ktorý zaručuje poslušnosť zúčastnených. Pre týchto ľudí je svet rozdelený na ich vlastnú exkluzívnu vrstvu a na légie podriadených občanov. Výsledná politika je potom úplne logickým vyústením tohto stavu a nevyžaduje nijaký centrálny manuál.

Deep State v akcii

Tento komplexný aparát funguje ako obrovský organizmus, ktorého jednotlivé chápadlá zdanlivo konajú nezávisle, ale sledujú rovnaký cieľ. Ukážme si to na príklade politiky životného prostredia:

Kto reálne produkuje približne 80 % globálneho znečistenia? Nadnárodné korporácie a ťažký priemysel.
Prečo znečisťujú? Pretože ekologická transformácia by znížila ich marže a zisky; morálnu zodpovednosť od nich nemožno očakávať.

Kto by im v tom mal legislatívne zabrániť? Vládne regulačné orgány.

Prečo s tým vláda nerobí nič účinné? Pretože korporácie investujú obrovské prostriedky do lobingu a bez ich finančnej podpory nemá politik šancu uspieť vo voľbách.

Čo robia vlády, aby predstierali činnosť? Prenesú morálnu aj finančnú zodpovednosť na radových občanov a zavedú dane z ich bežnej spotreby.

Zlepšujú tieto selektívne dane životné prostredie? Nie, pretože emisie vytvárané bežnými občanmi sú v porovnaní s priemyselnými gigantmi zanedbateľné.

Prečo máme tieto nefunkčné mechanizmy namiesto skutočných riešení? Pretože na obchode s emisnými povolenkami a zelenými finančnými derivátmi zarábajú veľké banky a fondy ako BlackRock, pričom korporácie môžu v podstate znečisťovať ďalej.

Kto tento koncept vymyslel? Stratégiu „osobnej uhlíkovej stopy“ vyvinula ropná korporácia BP a ideové základy pre tento typ výnosnej regulácie pripravili think-tanky ako Rímsky klub.

Prečo médiá neplnia svoju úlohu a neinformujú o tomto stave? Pretože sú finančne a vlastnícky prepojené s vládami a týmito korporáciami.

Akú úlohu zohráva BlackRock? Diktuje korporáciám plnenie kritérií ESG, ktoré sú nastavené tak, aby nepoškodili obchodný model veľkých hráčov, ale zlikvidovali menšiu konkurenciu a zároveň vytvárali fondu obrovské zisky.

Priemerný občan ovplyvnený médiami potom dospeje k záveru, že zavedenie uhlíkových kreditov je vedecky podložené a nevyhnutné opatrenie, pretože to tvrdia „všetci experti“ v televízii. Ak mu niekto s kritickým myslením začne vysvetľovať, že ide o sofistikovaný finančný podvod, občan ho okamžite označí za nezodpovedného jednotlivca, ktorý chce zničiť planétu, pretože presne takto ho hlavné médiá naprogramovali na argumentáciu. Tento vzorec možno použiť na akúkoľvek inú spoločenskú oblasť.

Čo s tým?

Existuje z tejto situácie východisko? Jednoduché nie. Prvým predpokladom by bola vysoká informovanosť obyvateľstva.

Celý systém je však navrhnutý tak, aby udržiaval ľudí v cielenej dezorientácii, ktorá skrýva skutočné vnútorné mechanizmy moci. Tento stav sa síce vďaka alternatívnym informačným kanálom mierne koriguje a dôvera vo vlády a médiá klesá (preto tiež sledujeme také masívne ťaženie proti „dezinformáciám“ a kampane na zvyšovanie „mediálnej gramotnosti“, čo sú eufemizmy pre snahu o záchranu monopolu na pravdu). Súčasným tempom by sa však kritické množstvo ľudí dosiahlo až o sto rokov, zatiaľ čo technologické zložky hlbokého štátu dokážu za desať rokov vybudovať digitálne panoptikum, v ktorom už bude akékoľvek precitnutie bezpredmetné, pretože nebudete mať priestor na odpor ani možnosť úniku.

Tento systém nemožno reformovať zvnútra.

Ak máte sud s kontaminovanou vodou, nemožno z neho lyžicou odstraňovať nečistoty a predstierať, že je voda pitná. Treba obsah vyliať a zabezpečiť čistý zdroj. V takom štádiu rozkladu sa nachádza súčasný Systém. Jedinou reálnou možnosťou transformácie je nechať ho skolabovať pod ťarchou vlastných vnútorných rozporov, dlhov, nespravodlivosti a neefektívnosti a na jeho troskách vybudovať niečo lepšie.

Na to je však nevyhnutné, aby dostatočné množstvo ľudí chápalo princípy fungovania spoločnosti a dokázalo organizovať alternatívne štruktúry skôr, ako im to štátna moc zakáže. Ak v okamihu kolapsu ľudia odmietnu vládny diktát a prevezmú zodpovednosť do vlastných rúk na miestnej úrovni, existuje šanca na pozitívnu zmenu. Ak budú pasívne čakať na štátnu záchranu, kríza sa iba prehĺbi. Historická skúsenosť, žiaľ, ukazuje, že v časoch kríz majú ľudia tendenciu podliehať strachu a prijímať aj tie najabsurdnejšie vládne obmedzenia.

Hlboký štát je, samozrejme, na možnosť kolapsu pripravený a disponuje plánmi na centralizovaný reštart systému (napr. koncepty typu Great Reset). Na tieto scenáre nesmie verejnosť pristúpiť, ak si chce zachovať slobodu. Cestou je vytváranie paralelných štruktúr a obchádzanie systému: uskutočňovanie ekonomických aktivít mimo oficiálneho menového a bankového systému, riešenie problémov v rámci miestnych komunít bez pokynov z centier vzdialených tisíce kilometrov, bojkot korporátnych digitálnych platforiem, odstránenie sledovacích zariadení a ignorovanie propagandy hlavných médií.

To si však vyžaduje vysokú mieru osobnej autonómie, samostatnosti a zodpovednosti, čo je pre väčšinu obyvateľstva zvyknutého na pohodlie veľmi náročné. Nijaké ľahké riešenie nie je na obzore. Zrejmé sú iba dve skutočnosti:

Zmena nikdy nepríde zhora:

Riešenie neprinesú vlády ani oficiálne inštitúcie; musí vzísť od samotných občanov. Kým ľudia nenájdu odvahu prevziať zodpovednosť za svoje životy, budú ich ovládať parazitické štruktúry.

Základom je hlboké vzdelanie:

Nemožno účinne bojovať proti aparátu, ktorého vnútornú štruktúru nepoznáte. Túto asymetriu treba zvrátiť – študovať mechanizmy moci a prestať systém dobrovoľne zásobovať svojimi osobnými údajmi.

Skutočnosť, že je systém prehnitý, síce pochopilo mnoho ľudí, ale väčšina z nich má iba povrchné znalosti o tom, ako táto prehnitosť reálne funguje. Následne plytvajú energiou na neúčinné formy odporu, ktoré má hlboký štát dávno zmapované a vie ich neutralizovať. Masové demonštrácie sa ignorujú, petície nemajú právny význam, nové politické hnutia sú infiltrované a rozoštvávané zvnútra. Ak sa objaví fatálny systémový škandál, obetuje sa jedna figúrka, verejnosti sa predloží ilúzia nápravy, ale celá mašinéria pokračuje bez zmeny ďalej.

Spravodajské služby navyše zámerne podporujú a odsúvajú kritický odpor na okraj tým, že do verejného priestoru podsúvajú absurdné konšpiračné teórie typu „svetu vládnu ilumináti v podzemných bunkroch“ či teórie o plochej Zemi. Tým sa pozornosť ľudí odvádza od skutočných procesov, ktoré im think-tanky, banky a korporácie uskutočňujú priamo pred očami, a kritika sa v očiach verejnosti zdiskredituje.

Hlboký štát nepredstavuje skupinu sprisahancov, ktorá v tajnosti plánuje zničenie vašich životov. Je to gigantická inštitucionálna štruktúra s obrovskou zotrvačnosťou, v ktorej sa personálne obsadenie mení, ale smer zostáva rovnaký. Väčšina radových zamestnancov a úradníkov v tomto systéme vôbec nechápe celkový kontext a úprimne verí, že vykonáva spoločensky prospešnú prácu.

Cielené strategické plánovanie vykonáva iba úzke percento elít. Tie v kľúčových historických okamihoch (ako v roku 1910 na Jekyll Island) zmenia pravidlá hry a zvyšok aparátu už funguje samospádom. Aj keby ste v tejto chvíli odstránili špičky tohto systému, mašinéria pôjde ďalej, pretože ju v chode udržiavajú tisíce konformných úradníkov a manažérov, ktorí iba robia to, čo je pre nich v danej chvíli kariérne a finančne výhodné. Majú rovnako krátkodobý rozhľad ako zmanipulovaná väčšina.

Takýto systém je oveľa ťažšie odstrániť ako skutočnú skupinu sprisahancov, na ktorých by stačilo ukázať prstom. Tento systém pôsobí úplne otvorene a zverejňuje výročné správy, v ktorých svoje plány vopred deklaruje. Prekážkou pre verejnosť nie je utajenie, ale extrémna byrokratická nuda, zložitosť a rozsah týchto materiálov, ktoré bežný človek zaťažený každodennými starosťami nemá čas študovať.

Hlboký štát je monštrum, ktoré funguje z deväťdesiatich deviatich percent automaticky

V tejto sekunde legálnymi mechanizmami odčerpáva plody vašej práce, pričom väčšina spoločnosti tento stav prijala ako normu, pretože nevidí štrukturálnu nespravodlivosť v pozadí. Nikto nemusí zložito plánovať vaše okrádanie; vo väčšine prípadov sa ľudia nechávajú okrádať dobrovoľne výmenou za trochu pohodlia a ilúziu bezpečia. Toto monštrum však žije výhradne z energie, ktorú mu ako spoločnosť dobrovoľne odovzdávate. Prvým krokom k emancipácii je preto prestať tento parazitický systém kŕmiť.

Zdroj

Exit mobile version