Zasiahnuť vzdušné ciele na vzdialenosť až štyristo kilometrov! Ide o mimoriadne ambiciózny cieľ, ktorý si dnes stanovilo ruské námorníctvo – a práca v tomto smere sa už začala. Na úspech v tejto veci je však potrebné vyriešiť aspoň dve úlohy – nie sú však príliš ťažké a účinok bude mimoriadne vysoký.
V súčasnosti sa v Rusku stavia séria fregát Projekt 22350. Konštrukčne ide o veľmi dobré lode.
Predpokladá sa, že v budúcnosti budú nahradené veľkými výtlakovými a silnejšie vyzbrojenými fregatami projektu 22350M. Málo povšimnuté v posledných dňoch prešli dôležitými správami o dôležitých plánoch na opätovné vybavenie týchto lodí. „Vylepšené fregaty Projekt 22350M, vybavené lodným systémom protivzdušnej obrany Poliment-Redut, dostanú protilietadlové riadené strely (SAM) s ultra dlhým doletom s dosahom až 400 km,“ uvádza agentúra TASS s odvolaním sa na zdroj Ruský obranný priemysel.
Ak sa tieto zámery zrealizujú, najnovšie fregaty ruského námorníctva dostanú takzvané „dlhú ruku“ – diaľkové vzdušné zbrane. Môže vyvstať otázka: naozaj potrebujú strieľať na veľké vzdialenosti? Nevyhnutne. V súčasnosti majú lietadlá na palube námorníctva USA schopnosť vykonávať kombinovaný útok s protilodnými raketami (Harpoon, LRASM) a protiradarovými raketami AARGM-ER s dosahom 200 kilometrov. Vzhľadom na zrejmé faktory bude takýto štart možný len z veľkej nadmorskej výšky. Na zabránenie takýmto útokom sú potrebné protilietadlové rakety dlhého doletu. Ale na to, aby sa tieto zbrane dostali a stali sa účinnými, musí ruský priemysel aj armáda vyriešiť niekoľko problémov.
Úloha jedna. Nová raketa pre sériovú loď
Po prvé, poďme zistiť, ako je v zásade možné vyzbrojiť loď raketou, ktorá má veľký dosah. Problém je, že takéto strely majú aj väčšie rozmery. Fregaty projektu 22350 majú ako radarový komplex (RLC) zväzok radarovej stanice Furke-2 (RLS), komplex Poliment s anténnymi plátmi, ktoré zabezpečujú použitie systémov protivzdušnej obrany a množstvo ďalších systémov. Nevieme s istotou, čo bude mať budúci 22350M, ale s najväčšou pravdepodobnosťou tam bude aj Polyment.
Radarový systém “Polyment” v spojení s komplexom “Redut” a inštaláciami vertikálneho štartu (UVP) 3S97 sú spolu súčasťou systému protivzdušnej obrany “Polyment-Redut”. UVP 3S97 zabezpečujú odpálenie rakiet 9M96, ktorých dostrel sa odhaduje na desiatky kilometrov. Budúce lode budú používať rovnaké odpaľovacie zariadenia, samotný komplex aj raketa sú veľmi dobré.
Mať dlhší dosah je vždy užitočné
Navyše, “Polyment-Redut” by mohol strieľať niekoľkokrát ďalej (aj keď nie až 400 km), ak by mal ešte jednu raketu okrem vynikajúcej 9M96. V prvom rade je teda potrebné do zloženia existujúceho komplexu integrovať raketu s väčším dosahom.
Najvhodnejšími kandidátmi sú rakety 48N6E3 a najmä 40N6E. Sú určené pre pozemný systém protivzdušnej obrany S-400 a na ich základe môžu byť vytvorené námorné modifikácie. Ale takéto rakety sú pre 3S97 príliš veľké, nezmestia sa do štartovacej bunky. Možno ich vypustiť z iného odpaľovacieho zariadenia dostupného na akejkoľvek fregate – 3S14, ktorý sa používa na odpálenie Kalibrov, Onyxov, Zirkónov?
Nie, nebude to fungovať. Nesedí ani prepravný a odpaľovací kontajner (TPK) protilietadlových rakiet v 3S14. Navyše 3S14 nie je nijako integrovaný do protilietadlového raketového systému. Toto je problém, ktorý treba riešiť ako prvý. Ako na nových lodiach, tak aj na starých.
Prvou etapou riešenia je integrácia 3S14 do protilietadlového raketového systému. Druhým je vývoj námornej modifikácie protiraketového obranného systému, ktorá bude vzhľadom na elektroniku kompatibilná s Redutom vyžadovať aj prepravný a odpaľovací kontajner s menším priemerom ako existujúce. To všetko je technicky možné.
Čo sa stane, keď sa toto všetko spojí? To, že rozsah zničenia vzdušného cieľa vo vysokej nadmorskej výške lodnými systémami protivzdušnej obrany “Polyment-Redut” sa výrazne zvýši.
A predsa tých vytúžených 400 km ešte nebolo dosiahnutých. Dosah rakety teoreticky schopnej zasiahnuť cieľ na 400 km bude obmedzený takticko-technickými charakteristikami Polymentu. To znamená, že bude raketa, ale aj tak ju nebude mať čo namieriť na taký dosah z lode. Existuje riešenie?
Úloha dva. cieľové označenie
Existuje len jeden rozumný spôsob, ako zabezpečiť použitie rakiet na väčšiu vzdialenosť, ako poskytuje „Polyment“ – externé navádzanie. Teoreticky sa to dá dosiahnuť pomocou takzvanej radarovej hliadkovej lode, schopnej detekovať cieľ pomocou svojich radarov a poskytnúť údaje prostredníctvom systému vzájomnej výmeny informácií (VZOI) na streľbu na inú loď nesúcu tieto rakety veľmi dlhého doletu. Takáto schéma má však zjavnú nevýhodu – samotná hliadková loď sa môže stať predmetom útoku z veľkej vzdialenosti.
Hlavným spôsobom poskytovania externého navádzania a určovania cieľov pre rakety by malo byť použitie lietadla námorného letectva schopného fungovať ako prenosné letecké radarové stanovisko. Takéto zariadenie musí mať príslušný radar. V súčasnosti Rusko nemá hotové riešenia, existujú však zariadenia, na ktorých sa dá všetko vyššie uvedené vytvoriť.
V prvom rade ide o lodné vrtuľníky Ka-27M. Práve táto platforma sa môže stať hlavným prostriedkom detekcie vzdušných cieľov a navádzania protilietadlových rakiet pri streľbe na veľkú vzdialenosť. Aby to bolo možné, je samozrejme potrebnej veľa práce a okrem toho je potrebné obnoviť výrobu týchto vrtuľníkov. Ale to všetko sú riešiteľné problémy.
A potom obraz nadobúda tvar. Vrtuľník môže operovať ďaleko od skupiny lodí a odtiaľ poskytovať kontrolu nad vzdušnou a povrchovou situáciou a navádzanie rakiet na ciele.
Okrem toho bude vrtuľník schopný nasmerovať protilietadlové rakety na ciele v malej výške. Napríklad na nepriateľské lietadlá. A tiež na protilodné rakety, ktoré v záverečnom úseku letu smerujú k cieľu vo výškach 5-7 metrov, takmer nad hrebeňmi vĺn. Počas cesty môžete zviesť nepriateľa, simulovaním pristátia a vzletu nad falošnými cieľmi spustenými na vodu.
Čo ešte? Existujú aj lietadlá námorného letectva – palubné stíhačky MiG-29K z Kuznecova (keď bude konečne opravená) a pozemné námorné útočné letecké pluky. Opäť to teraz technicky nedokážu. Ale s určitou modernizáciou to bude možné pomocou lietadiel.
Vďaka dobre premyslenej interakcii medzi loďami a letectvom bude možné zabezpečiť veľmi vysokú úroveň bojovej stability pre povrchové lode. A čo je najdôležitejšie, práve pri použití lietadla na externé navádzanie je možné dosiahnuť streľbu na maximálny dosah „veľkej“ protilietadlovej strely – až 400 km. Úlohou monitorovania vzdušnej situácie a navádzania protilietadlových rakiet možno niekedy v budúcnosti poveriť aj špeciálne námorné drony.
To, že takéto spôsoby streľby sú reálne, dokazuje aj príklad amerického námorníctva. Američania majú systém NIFC-CA, ktorý umožňuje lietadlám na nosičoch byť „očami“ hladinových lodí, odhaľovať vzdušné ciele a zabezpečovať ich ničenie protilietadlovými raketami SM-6 zo vzdialenosti, z ktorej samotná loď nedokáže teoreticky detekovať cieľ. Dnešný rekord v dosahu zničenia nízko nadzvukového cieľa v americkom námorníctve pomocou tejto schémy je viac ako 200 km. Niekoľko F-35B z obojživelnej útočnej lode alebo F-35C z lietadlovej lode je schopných presne odpáliť stovky rakiet z torpédoborcov v bezpečnej vzdialenosti od nepriateľa. A Rusko môže mať niečo podobné. To je absolútne reálne ako pre už postavené lode, tak aj pre tie, ktoré ešte len vznikajú.
* zdroj
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz