Keď už aj volanie po POKOJI sa stalo iba zásterkou pre zvrátenie vývoja zápasu o budúci CHARAKTER štátu
ÚVAHA o smerovaní Slovenska na ostatnej križovatke svojich novodobých dejín. Presnejšie o falošnosti a bezcharakternosti novodobých „jakobínov“, keď ani najhnusnejšia a najšpinavšia forma protivládneho odporu – ATENTÁT na kľúčového ústavného činiteľa – nebráni pokračovať v násilnom spôsobe presadzovania svojich (cudzích) záujmov. Metódou nátlaku a vydierania.
K rovnakej, poctivej úvahe by mohol a mal priviesť každého súdneho človeka nestojaceho na žiadnom „brehu“, nedemonštrujúceho iba tú jedinú správnu „pravdu“, ktorá stála na počiatku zvrhlosti, ku ktorej na konci dňa došlo v Handlovej.
A „ventilom“ pre túto úvahu sa stal „DRÁČIK“. Ruka v ruke s ním dnešný „REMAKE“ už skôr spomínaného VYHLÁSENIA „studenej“, dnes ťažko frustrovanej ženy, ktorá nie tak dávno šéfovala ministerstvu spravodlivosti. A zapísala sa do jeho dejín nezabudnuteľným spôsobom. Až do tej miery, že hádam už len jedna figúra ju vo svojej už neudržateľnej frustrácií mohla pretromfnúť. Tá, od ktorej za hlbokej volebnej noci zaznel pod strechou starej radnice v BA výkrik : „TOTO vám nezabudnem.“
Majúc na mysli „remake“ pôvodnej „bielej“ verzie výroku v autorskom spracovaní tejto „utajenej scenáristky“ vtedajšej doby. Tej, ktorá po dvoch prehraných voľbách vystupuje na verejných pódiách s novou (obrátenou) „čiernou“ cover verziou tej samej pesničky o tom, ako vláda už nemá „gebir“ na určovanie línie, ako majú ľudia žiť.
LEBO logická otázka, na ktorú dnes vie odpovedať aj negramotná osoba. Len musí chcieť. Lebo – ak vtedy neplatila – ústami vtedajšieho, dnes skrachovaného predsedu Súdnej rady – ani Ústava, ak vtedy mala legislatíva zelenú na všetky právne grobianstvá, počnúc „vybetónovaním základovej dosky“ pre presadenie svojich nových „európskych hodnôt“ – de iure – UMLČANÍM mediálnych zdrojov s odlišnými názormi na chod vecí verejných, de facto – ZRUŠENÍM pluralitného zastúpenia vo verejnom priestore –
a ak sa týmito krokmi legitimizoval iba jediný správny (vládny) názor na chod a smerovanie štátu :
PREČO vtedy (nikomu) doma ani v „Európe“ nevadil tento „achnatonovský“ spôsob prevrátenia demokratických a právnych hodnôt, budovaný na svoj obraz z pozície sily, „z moci úradnej“..?
a PREČO to zrazu vadí dnes?
Na lepšie pochopenie toho nepochopiteľného pomôže malý historický exkurz. Zaostrený na kľúčové reálie tej doby a jej kľúčové postavy, ktoré pripravovali scénu na nové verejné pouličné predstavenia..
Lipšicovo dvojča, v ženskom vydaní, ktorá bola (tiež) v každom doterajšom čase, keď sa novodobé Slovensko nachádzalo na svojich historických križovatkách, nohami aj rukami všade a pri všetkom podstatnom, kde sa rozhodovalo o osude dôležitých ľudí vrátane samotného štátu. Jeho smerovania..
Mainstreamový čierny kôň. Premotivovaný stranícky skokan, ktorý za krátky čas preskákal od Smeru (kde bola štátnou tajomníčkou na MS SR), cez „Za ľudí“- až k faktickej Sas-ke (kde Sulík, kreslo predsedu ustál pred ňou na poslednú chvíľu).
A bol to ukážkový „pohyb politického skokana“ podľa vyvíjajúcich sa straníckych preferencií na politickom nebi. S progresívnym výhľadom.
A že bol aj TROMF „paláca“, stačí pripomenúť ťažko vídaný exces, keď do paláca na jedno z križovatkových rokovaní straníckych lídrov, kam boli prizvaní výlučne predsedovia strán – bola prizvaná, mainstreamom „vyrábaná a dotovaná“ táto „politická nova“. Namiesto lídra strany, z príčin, na ktorých zistenie by bol prikrátky aj sám Colombo.
A to už bola výbava, ktorá desila už vtedy. Výbava, ktorú v tom čase zhrnul D. Daniš, ktorý mal ďaleko od drukovania Ficovi, do 2 (vybraných) viet.
„Kolíková je vzor konformnej, progresívnej figuríny, ktorá nezaváhala ani pri tých najtupších pokrokových nápadoch. Jej prácu by sme mohli nazvať (slovami Borgesa) ako kroniku ohavností“.
A jednou, kľúčovou z nich, pokračujúc jeho bližším vysvetlením – bolo v pozícií ministerky spravodlivosti presadzovanie mimoriadne radikálnych zmien v TRESTNOM zákone. Žiadala, aby bolo trestné šírenie alebo zdieľanie obsahu, ktorý sa označí za dezinformačný. Zásah do slobody slova, aký by nemal obdobu v civilizovanom svete. Keby.
Sledujete tú (generálnu) líniu vtedajšej vládnej moci..? Ten CIEĽ..? A pravdaže – tie PROSTRIEDKY ako sa k nemu dostať ZA KAŽDÚ CENU?
Spomínate si na ten „šimečkovský“ zvrat – „ZA KAŽDÚ CENU“…?
A to nešlo inak – ako spustením jednostrannej a jednoúčelovej PROPAGANDY, tej porovnateľnej, goebbelsovskej, z konca 30-tych rokov v Nemecku.
S cieľom – na počiatku umlčať – a na konci dňa presadiť. Už spôsobom, ktorý poznáme aj z našich dejín, tých z 50-tych rokov – žalovať aj súdiť verejne. Ulicou. Preto tá historická paralela.
A pri dnešnom „amatérskom pojatí“ vládnej moci novou vládnou garnitúrou (oproti tej predchádzajúcej) táto hodnotovo nemravná, úzka a uzavretá komunita ide dnes „bezostyšne“ „vyhadzovať mosty pochopenia politickej evolúcie do povetria“ už len pri snahe zvrátiť tento zvrátený proces. Proces (ne)pochopenia logiky vývoja, ktorý prichádza zo zmenou záprahu z moci vôle ústavného suveréna – voliča.
Presnejšie robiť „pouličnú revolúciu“ spôsobom, ktorý už prekročil hranice dovoleného. Ústavné limity na slobodu slova a prejavu, ústiace do násilného spôsobu presadenia svojej „hodnotovej agendy“. „Liberálno-progresívnej“. Ústiace v odsledovanom logickom reťazci vývoja udalosti – do spustenia už nekontrolovateľného, neudržateľného násilného procesu, kedy je, kedy už bolo len otázkou času, kedy sa nájde „učeník-mučeník“ z tohto tábora, ktorý siahane na život človeka, ktorý v ich očiach personifikuje to vyvolané propagandistické ZLO.
I.
A tu by bolo treba premostiť. Takým „americkým“ malým krokom/skokom, ktorý bol veľkým pre celé Slovensko. Zachovajúc stále prítomnosť (už chvalabohu) historického exkurzu.
S potrebou premostiť v rovnakom čase, keď tvrdila politická nova muziku aj vtedy, keď sa zo Slovenska stal svetový unikát, keď sa zo Slovenska stalo celonárodné laboratórium, v ktorom sa testovali účinky tzv. vakcíny v jej 3. štádiu klinických skúšok. Priamo na ľuďoch.
Aby sme si rozumeli, správna prax je taká, že účinky skúšobného séra sa zvyknú testovať na ľuďoch, ale prísne, už medicínsko-právne vzaté na DOBROVOĽNÍKOCH, ktorí z výlučne, výsostne z osobných pohnútok sa na tento proces podujmú. A nie za vatikánsku menu. A nie ako tí slovenskí NEDOBROVOĽNÍCI, ktorí si za to museli ešte aj priplatiť.
Aby túto prax zneužili spôsobom, ktorí si pýta vysvetlenie. Vážne vysvetlenie. Rovnako bez pardonu, ako bez pardonu boli ľudia prinútení podstúpiť takúto skúšku. NÁSILNE.
Najprv nedobrovoľne, testujúc ľudí, a hneď nato surovo, z moci sily štátnych orgánov k tomu určených (za prítomného mediálneho teroru) – prinútených pod SANKČNOU hrozbou povinne podstúpiť pokusný akt na skúšobné zistenie účinkov ešte legitímne NEREGISTROVANÉHO séra. S akceptovanou, nehoráznou zmluvnou výhradou na ich dodávku, zaručujúcou výrobcovi (primárne Pfeizer) vylúčenie PRÁVNEJ ZODPOVEDNOSTI za možné zdravotné dôsledky (!!!).
Počujete dobre. Právne aj morálne „HODNOTA za PENIAZE“. Hodnota – právnej „zodpovednosti za výrobok“, ktorá bola dovtedy pre EÚ hodnota „number one“. Hodnota, ktorá bola prevalcovaná komerčnými záujmami v závratných číslach. Presnejšie bola utopená v desiatkach miliárd eur pre výrobcu. S čerešňou navrch – v číslach vopred dohodnutého „nebeského“ odberu dávok, bez poznania budúceho vývoja tzv. pandémie, ktoré boli v nepredstaviteľných číslach „prirodzene“ vyhodené von oknom. Vrátane miliónov z tých slovenských okien – rovno do spomínaného Dunaja.
Mimochodom – na počiatku to bola HODNOTA– ktorá sa tvrdila na základe – dodnes utajovanej a zadržiavanej sms – komunikácie šéfky EK so šéfom výrobcu. S dobrou správou navrch, že tá (šéfka, aj jej komunikácia) je už vo vysokom štádiu preverovania aj Európskou prokuratúrou.
A pri nútenej aplikácií tzv. vakcíny už nejde iba o lekársku prax. TU už nastupuje právo v jeho mravnej a humánnej podobe. Presnejšie NORIMBERSKÝ KÓDEX, ktorý vyžaduje na takýto závažný zásah do integrity ľudského tela s neznámymi zdravotnými účinkami – povinný INFORMOVANÝ SÚHLAS „nedobrovoľného dobrovoľníka.“
II.
A tu je možné „napojiť“ sa na spomínaného „Dráčika“, ktorý túto otázku „dnes“ oživil na verejnosti, aby dostal obratom po ústach spôsobom, ako sme boli skoršími svedkami štátnych orgánov, ktoré majú tento prečin na svedomí.
Lebo DRÁČIK má veľkú pravdu, keď upozorňuje na veci, ktoré nejde zamiesť pod koberec. Ani z príčin, ktoré sa javia ako „cena“ za pokoj v dome. Lebo ten „pokoj“ je klam. Lebo ten pokoj je podhodený mýtus, majúci za úlohu zbaviť zodpovedných ľudí politickej, morálnej a už aj právnej zodpovednosti. Lebo za tými rozhodnutiami stáli konkrétni, zodpovední ľudia, ktorí ako verejní činitelia a príslušní štátni zamestnanci bezprecedentne zneužili svoje mocenské postavenie.
A v tomto kontexte rovnako bezprecedentne, mocenskými prostriedkami násilne (ako je známe bez predchádzajúceho súhlasu súdu a bez zdôvodnenia !!!) umlčali vtedajšie tzv. alternatívne média. Za jediným, týmto účelom.
V tomto zmysle je preto „mýtický pokoj“ iba opozičnou uzdou, ultimátom, určeným vládnej moci. Ultimátom trojzáprahu opozičných síl, pochádzajúcich zo straníckych centrál, z mainstreamu a z politického mimovládneho sektora. So spoločným cieľovým – „konečným riešením“, len každý z iných špecifických motívov:
- zo straníckych centrál s túžbou vrátiť moc do rúk, ktorá tak po mňačkovsky zachutila z mainstreamu s potrebou presadiť cudzie „hodnoty za peniaze“ na slovenský vidiek (v mestách sa už usadili..) a
z politických mimovládok s primárnou požiadavkou prijatia legislatívnej uzávery na právne akty, ktoré ich odpájajú od zdrojov moci a neúčelne vynakladaných finančných prostriedkov na ich doterajšie „minoritné“ priority.
A toto je neprijateľná pasca, na ktorú nejde skočiť. Lebo pokoj ÁNO, všetkými desiatimi, ale bez prekročenia morálnej a právnej hranice.
LEBO KOMPROMISY v takejto vážnej veci nejde robiť. Lebo kompromisy majú morálne limity, ktoré nejde prekročiť, ktoré nejde prijať za žiadnu cenu, nie za „každú cenu“. Za žiadnu cenu.
Preto je neprípustné robiť „hrubé čiary“ tam, kde už nekrvácala iba morálka. Lebo pred tou čiarou sa robili rozhodnutia, na konci ktorých boli a sú -rozsahom i účinkami – už rukolapné vedľajšie účinky, ktoré nejde nevidieť. Tobôž nie zamiesť pod koberec.
Preto hovoriť ešte aj dnes na margo tejto témy ako o konšpiráciách je nezodpovedné, nehľadiace na skutkové okolnosti, právne skutočnosti, a príčinné súvislosti, za ktorých k testovaniu a očkovaniu došlo. Až by sa pýtalo – spýtať sa, či to nenapísal na starých známych stránkach PZ – ešte známejšia firma, David Púchovský?
PRETO je na margo dnešných udalostí- v kontexte tých, ktoré sme nedobrovoľne zažili na vlastnej koži – tak potrebné, a tak aktuálne, oživiť vždy platnú, staronovú myšlienku, ktorá by mala byť napísaná na dverách každej slovenskej domácnosti : Aby zlí ľudia zvíťazili, stačí, keď dobrí mlčia. Celoročne. Na spôsob G/C+M+B, ako tomu býva na Troch kráľov.
LEBO je prečo.
Lebo to, čo s udialo v Handlovej ide na (príčinnom) počiatku na jeho vrub. Lebo tie hlučné výstupy z uličných pódií od profesionálnych i amatérskych hercov, prerastajúce do „verbálnej streľby“ na hlavnú postavu deja na spôsob Ľuboša Kostelného v SND – nezačal pred samotným predstavením na verejnej scéne ničím iným ako TICHOM tých ticho sediacich divákov. Tých, ktorí svojím „konkludentným konaním“ nechali voľný chod zlu. Tomu skutočnému. Z reálneho prostredia. ZLU, podsúvanému verejnosti v opačnom, obrátenom garde. Navyše zabalenom ešte do pozlátky nových „hodnôt za peniaze“.
Lebo práve to ticho majoritných čistých myslí spustilo lavínu minoritných nečistých rúk, ktorá na konci „zabíjala“..