Nacionalizácia strát. Ako majitelia svetovej hry vydali svoju slepú uličku za krízu ľudstva.
„Rímsky klub“ bol založený v roku 1968. Formálne ho založili traja ľudia. Alexander King z Veľkej Británie, Aurelio Peccei, ktorý zastupoval Vatikán a elity z južného Nemecka a severného Talianska. A German Gvišiani (presnejšie Džermen, Dzeržinskij-Menžinskij).
Gvišiani bol zať Kosygina a syn jediného zástupcu Beriju, ktorého nezastrelili, ale “iba” zbavili hodností a vyznamenaní. Títo traja ľudia založili „Rímsky klub“. A „Rímsky klub“ bol jedným z prostriedkov prenikania Západu do sovietskej nomenklatúry, keď sa v druhej polovici 60. rokov de facto vzdala skutočného budovania komunizmu (v ideológii to samozrejme nikto nehovoril) a začala sa integrovať do kapitalistického systému.
Organizačné spôsoby integrácie boli dva. Jedným z nich bola štruktúra „Sieť“, známa aj ako „Firma“ Pitovranova. A druhá bola „Rímsky klub“. Keď začali integráciu do kapitalistického systému prostredníctvom „Rímskeho klubu“, „Firmy“, sovietsky vodcovia nielen že stratili strategickú iniciatívu, ale aj znehodnotili v očiach nepriateľa to, čo mali, a samých seba. Nehovorím už o tom, že podpisom projektov „Rímskeho klubu“ všetky konkurenčné skupiny najvyššej straníckej nomenklatúry, všetky klany, začali pracovať v cudzom záujme. A nakoľko je tento záujem cudzí, je dobre vidieť z obsahu dvoch prvých správ „Rímskeho klubu“, o ktorých teraz budeme hovoriť.
Tieto správy: z roku 1972 „Limity rastu“ a z roku 1974 „Ľudstvo na rázcestí“ (v inom preklade „Ľudstvo na križovatke“). Niektorí hovoria o týchto správach ako o očividnom podvode, iní o zaujatosti autorov. V každom prípade boli tieto správy napísané na objednávku. Príprava prvej správy začala v roku 1969 podľa Forresterovho modelu „Svet-1“ a jej výsledky boli uverejnené v roku 1971 v knihe „Svetová dynamika“ / „World Dynamics“. Vedenie prípravy prvej správy pre „Rímsky klub“ Forrester prenechal svojmu asistentovi Meadowsovi a jeho tímu. Tí analyzovali svetovú situáciu podľa (len) 5 parametrov:
- demografia,
- neobnoviteľné zdroje,
- štruktúry moci a formy vlády,
- vedecký a technický pokrok a
- násilie vo svete.
A autori správy konštatovali: „Ak súčasný exponenciálny rast priemyselnej výroby a počtu obyvateľov bude pokračovať, v najbližších 100 rokoch ľudstvo čaká globálna katastrofa.“
V tom istom roku 1972 bol uverejnený dokument „Komentáre k „Hraniciam rastu“. Bol pripravený skupinou pod vedením Pecceiho a Kinga, teda pod zakladateľmi „Rímskeho klubu“. Skupina autorov, ktorí napísali „Komentáre k „Hraniciam rastu“, sa stotožnila s týmito závermi. A hoci v nasledujúcich správach prevládal nadmerný alarmizmus, ak nie hysterický tón („všetko je stratené!“), tento názor bol trochu zmiernený, napriek tomu o 12 rokov neskôr, v roku 1984, Peccei zopakoval závery „Limitu rastu“, po prvé, v článku „Svetový poriadok na konci storočia“, ktorý bol uverejnený v časopise „Futurible“. A po druhé, v článku „Rímsky klub. Program na koniec storočia“, ktorý bol diktovaný niekoľko hodín pred jeho smrťou.
Hlavný záver prvej správy „Rímskeho klubu“ je teda nasledovný:
ľudstvo vo svojom vývoji dosiahlo hranice ekonomického rastu; musí prestať fetišizovať ekonomický rast, dostať pod kontrolu rast populácie a využívanie prírodných zdrojov, prekonať nekontrolovateľnosť tohto procesu a postupne znižovať spotrebu. To je všetko, o čom teraz píše Schwab.
Kto môže tento proces zorganizovať, podľa autorov správy?
Iba nadnárodné, nadštátne orgány riadenia. Neskôr bola táto téza formulovaná veľmi okázalo: „Presunúť princíp aktívnej solidarity z národnej a regionálnej úrovne na globálnu. Nájsť cesty a spôsoby realizácie na základe tohto princípu, nových inštitúcií politiky a stratégie. A prvým krokom je tu spojenie síl a schopností Západu a Východu.“ Pod „Východom“ sa nemyslí východná Ázia, ale svet socializmu.
Tu vzniká otázka. Ale veď existuje OSN… Čo je na OSN nevhodné? Nevhodné je to, že systém OSN je systémom národných štátov. A nás sa snažia presvedčiť o potrebe nadnárodného, nadštátneho orgánu, ktorý podozrivo pripomína svetovú vládu. A sovietske vedenie to prijalo ako útok na suverenitu, vrátane svojej vlastnej, sovietskej. Sovietske vedenie, ktoré nebolo príliš silné v politickom hospodárstve, a jeho intelektuálni poradcovia nemali ani potuchy o nasledujúcej, veľmi dôležitej veci. Nie obmedzenosť zdrojov, ktorú na objednávku svojich pánov zdôrazňovali autori knihy „Limity rastu“, stojí v ceste ekonomickému rastu v kapitalistickej spoločnosti, ale niečo iné. Tým niečím je prekročenie koncentrácie výnosnosti kapitálu nad úroveň rastu ekonomiky.
Tom Piketty to veľmi dobre ukázal vo svojej práci „Kapitál v 21. storočí“. Keďže tendencia k prekračovaniu koncentrácie výnosov z kapitálu nad úroveň rastu ekonomiky sa v poslednej tretine 20. storočia zintenzívnila, ekonomický rast sa stal čoraz pomalším a vedci z „Rímskeho klubu“ to vydávali za vyčerpanie prírodných zdrojov planéty. Prírodné zdroje skutočne majú tendenciu sa vyčerpávať, ale hospodársky rast sa spomalil predovšetkým v súvislosti so zákonmi rozvoja kapitalistického systému. A práve tieto zákony, túto príčinu spomalenia, sa „Rímsky klub“ snažil zakryť zredukovaním celého problému na vyčerpanie zdrojov.
Na začiatku 21. storočia dosiahla tendencia, o ktorej písal Thomas Piketty, fantastickú silu, hospodársky rast sa extrémne spomalil a svetová elita v podaní Schwabov a Davosčanov, ktorí nahradili „Rimanov“, začala strašiť katastrofou. To znamená, že ak sa neprejde k realizácii „zelenej“ a digitálnej agendy, všetko skončí. „Limity rastu“ jasne naznačovali, že ľudstvo musí zmeniť exponenciálny rozvoj, charakteristický pre 18. – 20. storočie (zdôrazňujem slovo „musí“), na asymptotický rozvoj. To znamená, že v podstate sa musí vrátiť k predindustriálnemu, predkapitalistickému rytmu rozvoja. A hoci sa v správe „Limity rastu“ ešte nepoužíval škaredý termín „udržateľný rozvoj“ – oficiálne sa tento neomalthuziánsky slogan aktívne dostal do obehu v 90. rokoch – v podstate všetky správy „Rímskeho klubu“, počnúc prvou, majú na mysli práve takzvaný „udržateľný rozvoj“.
V roku 2002 bola na Západe publikovaná práca s názvom „Limity rastu: 30 rokov neskôr“. V nej Meadows, autor skupiny, ktorá napísala prvú správu „Rímskemu klubu“, a jeho kolegovia otvorene priznávajú, že od začiatku mali na mysli udržateľný rozvoj. A píšu o tom, čo je potrebné pod tým rozumieť. „30 rokov,“ píšu, „sme hovorili a pracovali v záujme prechodu k udržateľnému rozvoju. Revolúcia v prechode k udržateľnému rozvoju je umiernený spôsob života, to znamená menej konzumovať a menej sa rozmnožovať. Odtiaľ sa jasne tiahne priama línia od projektov „Rímskeho klubu“ k nehumánnym, mizantropickým projektom Schwaba, Harariho a im podobných. Začiatok však položil „Rímsky klub“, ktorý pôvodne zdôrazňoval potrebu znížiť počet obyvateľov planéty.
Aurelio Peccei k tomu napísal: „Nadmerný rast populácie, spôsobený pozitívnou spätnou väzbou na tempo rastu, je fenoménom poslednej doby, výsledkom poklesu úmrtnosti. Existujú len dva spôsoby, ako napraviť vzniknutú nerovnováhu. Buď znížiť tempo rastu počtu obyvateľov a zosúladiť ho s nízkou úmrtnosťou, alebo umožniť opätovný nárast úmrtnosti.“ (Všimnite si! „umožniť opätovný nárast úmrtnosti.“)
Samozrejme, Peccei nehovorí otvorene o potrebe zvýšiť úmrtnosť, ako to robil zosnulý vojvoda z Edinburghu, manžel Alžbety II. Ako jeden z vedúcich predstaviteľov temnej spoločnosti na ochranu „divej prírody“ WWF otvorene a viackrát povedal, že „v budúcom živote by sa chcel vrátiť na Zem ako smrtiaci vírus, aby niekoľkonásobne znížil nadmerné obyvateľstvo planéty“. Peccei otvára „Overtonovo okno“. Otázka zásadnej možnosti zvýšenia úmrtnosti obyvateľstva planéty bola položená a vnesená do informačného priestoru, a nemáme si robiť ilúzie.
Andrej Fursov, Armádny magazín
** súvisiace články