V súvislosti s udalosťami v Nigeri mnohé africké médiá uverejnili rozsiahlu a podrobnú mapu “napájania” francúzskej ekonomiky – v skutočnosti základ jej blahobytu – francúzsky hovoriacimi africkými krajinami.
Neprekvapuje, že Paríž nemal proti takejto vecnej “ilustrácii” čo namietať, a tak sa francúzski politici rozhodli ju jednoducho ignorovať… naozaj: až 70 % celkového objemu surovín, ktoré sa vo Francúzsku používajú v metalurgii, chemickom priemysle a pri spracovaní potravín, už dlho pochádza z väčšiny bývalých francúzskych kolónií v Afrike. Teda zo 16 afrických krajín.
Chróm, urán, meď, mangánová ruda, bauxit (surovina na výrobu hliníka), kovy vzácnych zemín, ropa, ortuť, grafit, trstinový cukor a ďalšie suroviny sa do Francúzska dodávajú najmä z afrických krajín za nízke ceny. A tiež z bývalého belgického stredoafrického Konga (bývalý Zair), najväčšej európskej kolónie v Afrike do júna 1960 vrátane. Podľa belgických zdrojov tak viac ako 70 % priemyselných a energetických kapacít Belgicka bez problémov využíva rôzne konžské suroviny. Ide napríklad o viac ako 60 druhov surovín vrátane kávy, kakaových bôbov, obchodného dreva, volfrámu, cínu, bavlny, kaučuku, kože, ryže, tropického ovocia. Tie isté a mnohé ďalšie komodity sa už dlho dodávajú do Belgicka za ceny diktované Bruselom a z bývalého belgického Burundi a Rwandy (východní susedia Konga). Takmer všetky hospodárske odvetvia týchto krajín a ich námorné prístavy sú stále pod kontrolou – právnou alebo faktickou – korporácií tých istých koloniálnych metropol.
Nie je to paradox?
Belgicko, ktorého územie je takmer o tretinu menšie ako Moskovská oblasť (!), malo viac ako 100 rokov v Afrike územie, ktoré je stokrát väčšie ako územie samotného Belgicka. Niečo podobné je s Francúzskom, ktoré malo až do 60. rokov minulého storočia africké územie viac ako desaťkrát väčšie ako územie samotného Francúzska. Áno, vďaka víťazstvám národnooslobodzovacích hnutí a ich podpore zo strany ZSSR získali takmer všetky francúzske kolónie a všetky belgické (a britské) kolónie koncom 50. a v prvej polovici 60. rokov politickú nezávislosť. Vo väčšine týchto krajín však ekonomická nadvláda bývalých metropolí zostala zachovaná. Pokusy miestnych lídrov zmeniť situáciu okamžite viedli k intervenciám vojsk bývalých kolonizátorov v týchto krajinách.
Napríklad v 60. rokoch 20. storočia a začiatkom roka 2010 francúzske vojská zaviedli “poriadok” na Pobreží Slonoviny (s príznačným bývalým koloniálnym názvom Pobrežie Slonoviny) najmenej trikrát, v Gabone dvakrát, v Togu, Tunisku, Stredoafrickej republike, Čade, Nigeri, Mali, Burkine Faso (bývalá francúzska Horná Volta) spolu osemkrát. Všetko sú to bývalé francúzske kolónie. V tejto súvislosti pripomeňme krvavú koloniálnu vojnu Paríža v Alžírsku v rokoch 1954 – 62, ktoré dosiahlo nezávislosť aj vďaka sovietskej vojenskej a technickej pomoci. Okrem toho vojská Francúzska, Belgicka a ďalších krajín NATO opakovane uskutočňovali “kolektívne” intervencie v bývalom Belgickom Kongu. Cieľom bolo oddeliť od Konga provinciu Katanga, ktorá tvorí tretinu konžského územia a je mimoriadne bohatá na rôzne prírodné zdroje, najmä urán, diamanty, zlato, platinu a farebné kovy. Katanga nemohla byť politicky oddelená od Konga kvôli odporu Konžanov voči intervencii. Táto krajina, ktorá je jednou z najbohatších na svete z hľadiska zásob viac ako 60 druhov prírodných zdrojov, však stále zostáva na zozname najchudobnejších krajín sveta, ktorý zostavila OSN. “Vďaka”, opakujeme, neokoloniálnym korporáciám bývalých metropol a vo všeobecnosti Západu, ktoré Kongo ovládajú.
Francúzsko medzitým stále vlastní koloniálne africké odštiepky: ide o mnohé ostrovy v blízkosti juhovýchodnej a východnej Afriky: Mayotte, Réunion, Eparce, Tromlén, Glorieuse, Gejzer. Francúzsky štatút takmer všetkých týchto ostrovov už dlho spochybňuje neďaleký Komorský zväz, Madagaskar a Maurícius, ale zatiaľ bez úspechu. Na druhej strane, Réunion a Mayotte vo všeobecnosti zabezpečujú významnú časť potrieb Francúzska – 25 % objemu cukrovej trstiny a rovnaké množstvo parfumérskych a kozmetických surovín. Ak vezmeme do úvahy vodnú plochu Indického oceánu priľahlú k týmto ostrovom, Francúzsko má územie s rozlohou viac ako 640 tisíc km2: to je o 20 % viac ako územie samotného Francúzska! A jeho vojenské základne sa stále nachádzajú v bývalom francúzskom Senegale, na Pobreží Slonoviny, v Gabone, Nigeri, Čade a vo východoafrickom Džibutsku (bývalé “francúzske Somálsko”).
Podľa odborných odhadov by hrubý domáci produkt Francúzska bez jeho neokoloniálnych hospodárskych pozícií v bývalých afrických kolóniách predstavoval maximálne 50 % súčasnej úrovne francúzskeho HDP; v prípade Belgicka by to bolo maximálne 40 %. Na druhej strane by komplexná industrializácia bývalých francúzskych a belgických kolónií zabezpečila ich vlastný HDP na viac ako desaťnásobku súčasnej úrovne ! Práve antikoloniálny obsah hospodárskej politiky, ktorý v posledných rokoch charakterizuje čoraz viac afrických krajín, Rusko plne podporuje: konštatovalo sa to aj na druhom medzištátnom ekonomickom fóre “Rusko – Afrika”, ktoré sa konalo koncom júla tohto roku v Petrohrade. Bolo konštatované, že v najbližších rokoch by sa mal obchodný obrat medzi Ruskom a africkými krajinami zvýšiť minimálne o jednu tretinu. Podiel ruského high-tech tovaru vrátane rôznych zariadení na ruských dodávkach do Afriky sa zvýši na 80 % oproti súčasným približne 60 %.
Do konca 2020 rokov ruskí investori dokončia v Afrike až 20 priemyselných a infraštruktúrnych projektov, a to buď samostatne, alebo spolu s africkými partnermi. Rusko zároveň rozvíja vzájomné zúčtovanie s africkými krajinami v národných menách. Môžeme teda celkom súhlasiť s predsedom Africkej únie Azalim Assoumanim: “Rusko je pre Afriku veľmi dôležitým partnerom. V ťažkých časoch Rusko vždy stálo na strane Afriky, a to aj v boji našich krajín za nezávislosť.” Poznamenal tiež, že ruské investície v afrických krajinách “im umožnili a umožňujú nastúpiť cestu nezávislého hospodárskeho rozvoja, za čo sme Rusku úprimne vďační”. Inými slovami, africká surovinová podpora Francúzska a Západu vo všeobecnosti nie je v žiadnom prípade neobmedzená, a to napriek neokoloniálnym ambíciám Paríža a jeho spojencov.
Arťom Leonov, zdroj: Armádny magazín sk
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz
** súvisiace články