Prišiel čas moji blížni, aby som obrátil list na prahu nového liturgického roka.
Zmenil slovník a s ním zmenil aj pozornosť na inú tému.
Ponúkajúc dnes iný druh zamyslenia, iné, v živote tak márnivo opomínané,
pre nás smrteľníkov pominuteľné chvíle.
Iné myšlienky, iné, pre život potrebnejšie duchovnejšie menu.
V očakávaní na iné, nielen na ihravé zimné ročné obdobie.
Na príchod novej nádeje, na mravnú očistu, na vnútorné pokánie..
Pustiť k sebe dovnútra lásku. Po roku premárnených sľubov, opäť nanovo, zas.
A do príbytkov našich vrátiť všetko to duchovno spred roka.
Všetko to, čo medzičasom zavial neúprosný čas..
Bytostne rovnako pre ateistov, ako i pre veriaceho človeka..
S potrebou ľudí vrátiť sa (opäť) k sebe, aj ku koreňom svojim.
Odhodiť masku falošnosti, pokrytectva,
a skončiť s meraním hodnôt dvojím..
S obdobím nebotyčnej zvôle.
Bo treba nám viac pokoja v dome, svornosti, empatie,
a prepotrebnej dobrej vôle..
Vydať sa po ceste žírneho Adventu.
Stíšiť krok i myseľ, nie zajtra, nie neskôr.
Dnes, najlepšie od tejto chvíle, od tohto momentu..
A myslieť srdcom, nerobiť v živote skratky,
tak, aby boli na nás hrdí otcovia i naše stvoriteľky, matky.
A tiež, aby bola naša cesta vždy len rovná..
A na jej konci pocit, že život sme nežili nadarmo..
Vediac, že nič v živote nie je drahšie,
ako to, čo máme doma, bez platenia.
Lásku, priateľstvo, blížnych svojich.
Všetko za vatikánsku menu, teda zadarmo…
A to nejde bez úcty a lásky k sebe a k blížnemu,
bez puta k rodu, bez vzájomnosti,
bez výpravnej a prístavnej kotvy v živote,
bez RODINY.
Zmeniť mnohé nám preto treba vo svojom živote.
Doma i na úrade, v každodennej robote.
Byť láskavejší, prajnejší, rodu vernejší.
Neváľajúc všetko na dobu,
ani na biologické či astronomické HODINY.
Tak nech som vypočutý v prospech dobra Teba.
Najmä tam hore, kde, ako tvrdí majster slova, Rúfus
budeme vyvolávaný každý po mene,
tam, kde už nebude nenávisť, zloba ani žiadne plamene.
U láskavého všemocného Pána nášho..
Tam, kde bude každý stáť iba sám za seba..
Tam, kde už bude neskoro na zmenu,
sľúbiť polepšenie, iný život,
jeho premenu…
Na túto dumku o ňom využime blížiaci sa čas Adventu.
Bo sú to chvíle, kde má význam pokúsiť sa ešte (po)zastaviť čas..
Nevediac, či nám taká ponuka príde ešte na stôl života.
A či sa v ňom ešte postretáme.
Opäť raz spolu, radostne, s úsmevom,
zas…
II.
Nuž, ale aké by to bolo posolstvo,
bez tých povestných horiacich štyroch sviečok..
Čo, keď zahoria, zahrejú,
i na najzraniteľnejších miestach roztopia v duši bôle.
A vystavia stopku bytiu zla, pomsty a vzmáhajúcej sa svojvôle.
Čoby oheň, štartujúci to povznášajúco nádherné obdobie roka.
Prítomnou spomienkou na príchod Mesiáša, proroka..
Ale aj všetko to ľudské,
čo zostáva v roku navonok skryté.
To, čo sa tak často, my ľudia, hanbíme prejaviť.
To fluidum, ktoré, keď sme v núdzi, tak veľmi pomôže.
Vtedy, keď aj silného človeka slabosť premôže.
Ten okamih, keď vypadne nám milosrdná slza z oka..
Keď nezostanú chladné ani myšlienky, oči, ani ľudská duša..
Keď otvoria sa brány (sŕdc) všetkých hriešnych ľudí,
a odíde to, čo nám dnes tak veľmi život kazí..
To, čo krivý charakter, čo spaľuje svedomie a zároveň ho aj mrazí..
Čo berie očiam krásu, srdcu vieru a duši spásu.
A čo sa každým dňom tak nástojčivo vystavuje skúške času.
A o hriech každodenný nás vytrvalo pokúša.
Preto nám treba ten nádherný duchovný a mravoučný čas,
vracajúci sa k nám v toku času, čo nemá brehy.
Prinavrátiac nám úvrať bázne a nebotyčnú horu ľudskej nehy…
Keď aj do zatvrdnutých i zatrpknutých ľudských sŕdc,
príde teplo, nádej a to, čo sa nedá nikde kúpiť.
Dary, ktorými sme obdarovaní, čo potichu registrujú naše vnemy.
Ktorými však neviem prečo tak plytváme, my všetci, čo tu spolu žijeme,
na našej prenádhernej slovenskej zemi..
Dary, ktoré dostávame z božskej prozreteľnosti.
Z lásky JEHO k človeku,
k večnej nesmrteľnosti..
Chrám, ktorý nám sám Boh zoslal z neba..
Do ktorého však nemôže ľudská noha vstúpiť.
Preto nám pokánia a viac pokory v sebe
tu na zemi, tak veľmi hľadať treba…
S vierou, že kto hľadá, nájde..
Zmysel života, poslanie, prečo sme tu.
Aby nám život neprešiel medzi prsty.
Aby sme nemuseli na jeho konci povedať,
že žili sme zbytočne, plytko, nemravne, ochotní už aj krásti..
Premrhávajúc ho ničotne, a márnomyseľne márne..
Preto ďalej treba ísť hrdo, poctivo, blížne.
LEBO žiť treba ako káže svedomie,
ako ĽUDIA.
Nie ako bytosti, ktoré bezostyšne berú do rúk právo Boha.
Ktoré klamú do očí, vinia, a v jednom už aj žalujú a zároveň aj súdia.
A ktoré nemajú v myšlienkach, slovách ani v skutkoch nevyhnutnej miery..
Preto ten apel určený sami – sebe.
Aby sme nežili život šedivý, tobôž nie čierno-biely.
Bez farby, bez nádeje, a najmä bez prepotrebnej viery..
A ako káže zákon a Svätoplukov dar žijúcim našincom.
Treba zostať verní sebe a odkazu svojim predkom.
Nenechať sa novým pánom opiť rožkom.
Mať vlastný názor a nezostať v ticho a v bezprávií.
A hlavne nebyť toho všetkého len nemým svedkom..
Ísť pritom treba ruka v ruke spoločne,
Navždy svorne..
Bez vidiny mamony.
Žiť pokorne, ale hrdo, a neokázalo skromne..
Nestratiť pritom národnú hrdosť, svojprávnosť a osobnú česť.
Preto nám načim tieto hodnoty mať v úcte,
a do života ich urýchlene vniesť..
Vediac, že táto ľudská výbava pomáha zdolať nástrahy
a neduhy doby.
Že tento modus vivendi človeka vždy a v každom čase ČLOVEKOM robí.
A bez pátosu a bez fanfár aj zaslúžene zdobí..
(a proti tejto HODNOTE nezmôže nič domáce, poturčené, ani zahraničné loby..)
Preto čas Adventu slávme v tichu svojich myšlienok a nahlas v kruhu svojich blízkych. Lebo je o čom. Aj o kom. A najmä s kým a pre koho..
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz