Na premostenie témy načatej v prvej časti len rámcovo pripomeniem o čo v nej šlo. A čo bude aj predmetom hlbšej pozornosti tejto druhej časti.
Primárne išlo o prístup k „čítaniu správ“, ktorých sa nám dostáva na stôl. O potrebu vnímania diania okolo seba – nie cez informáciu sprostredkovávanú nám médiami hlavného prúdu vo výsledku, ale v príčinnej súvislosti s ním. Lebo každý následok má vždy svoju príčinu. A o tú ide v prvom rade. Aj vo vojne. V tej dokonca tým viac. Preto sa treba pýtať na ňu vždy najsamprv. To po prvé.
A v tomto informačnom rámci treba bezpodmienečne prihliadať na to, že ani príčinu ani následok javu alebo udalosti nemožno chápať iba v „dvojfarebnej optike“. Na čierno-biely spôsob. Lebo všetky javy a udalosti na každom mieste a v každom čase majú vždy „farebný preliv“. Len ho treba hľadať, nájsť a vidieť. Nebrániť ho vidieť…
A inak to nie je ani v spojitosti s dnešným menu, ako nám je servírované na stôl náš každodenný. S hlavným chodom zvaným –„kolektívna ruská zodpovednosť“ za dnešný stav. Ale takáto (čierno-biela) realita nie je. Je to len účelovo podsúvaná virtuálna realita, písaná dobovými víťazmi, momentálne držiacimi kľúč od miešačky.
A dnes rovnako, ako už pomaly 100 rokov dozadu, ich má v rukách jediný určujúci mocenský hegemón. Suverén, píšuci svetu noty s rovnakým (koloniálnym) portfóliom, s rovnakými svetovládnymi cieľmi, iba s inými (už neokoloniálnymi) spôsobmi a slovníkom, zodpovedajúce novej dobe. Farizejsky zabalené do obalu tzv. západných liberálnych hodnôt, „slobody a demokracie“, ktorých obsah sa už dávno vyprázdnil v toku času. Aby dokonca už zmutoval do „kultúrnych“ foriem, ktoré budia obavy z ďalšieho smerovania civilizácie tzv. západného sveta.
A tieto východiská stáli a naďalej stoja aj pri „najnovšom“ počine suveréna moci, pri ochraňovaní „slobody a demokracie“ na UA, v postavení zlodeja kričiaceho náhle a hlasno „chyťte zlodeja“. Lebo svet nie je ani na tomto kúsku sveta čierno-biely. S (ne)možnosťou ukázať napevno – „who is who“, kto je agresor a kto mierotvorca..
Nezabudnite na to pri čítaní, počúvaní a sledovaní raňajších, obedných a najmä večerných správ, pri tej obsahovo nevyváženej, premyslene manipulovanej a ešte aj intonačne jednostrannej podávanej „spravodajskej žalobe“. Vystavení žalobe diktovanej z presvedčenia svojich chlebodarcov cez poskokov, ochotných prestúpiť „na inú vieru“ s iným svetonázorovým videním sveta. Z rôznych pohnútok, zato s rovnakým smutným koncom.
I.
A o tom sú aj informácie v tejto novej, druhej časti.
V jeho prvej časti išlo o „ingrediencie“, ktoré vytvárali základný príčinný rámec určujúci obavy ruskej strany o vlastnú štátnu a národnú bezpečnosť, primárne s poukazom na zásadné vojensko-politické opatrenia, ktoré mali pôvod v zahraničnej politike čelných anglosaských politických a vojenských autorít.
Svojou povahou išlo mocenskú stratégiu Anglosasov, ktorej cieľom bolo posilniť pozície severoatlantickej aliancie v stredoeurópskom a východoeurópskom priestore. Zároveň dobudovať úroveň ukrajinskej vojenskej infraštruktúry a v jej rámci – s pomocou aliancie – zvýšiť profesijnú pripravenosť tamojších ozbrojených síl a prostriedkov na vojenské účely.
Z časového hľadiska v prípade posilňovania pozícií aliancie po novom vojensko-politickom pre-usporiadaní Európy po roku 1990- v prvej fáze išlo o obdobie rozširovania NATO výlučne o štáty strednej a východnej Európy (v období rokov 1999-2004), s následným postupným priberaním balkánskych štátov, s naposledy prijatým Severným Macedónskom v roku 2020.
Pokiaľ ide o vojensko-bezpečnostné aktivity na ukrajinskej strane – rozsahom i novou, vyššou kvalitatívnou úrovňou pomoci aliancie – z časového hľadiska išlo o obdobie po „strategickom“ roku 2014.
A tieto východiskové faktory vplyvu na postoje Ruska v „ukrajinskej veci – v ukrajinskom rámci “ flagrantne, už bez škrupúľ – potvrdzujú aktuálne slová najvyššej autority aliancie generálneho tajomníka Jensa Stoltenberga:
„NATO cvičí ukrajinskú armádu od roku 2014, partneri NATO dodávajú ukrajinským ozbrojeným silám potrebné zbrane a výcvik od roku 2014“.
A tieto slová už nepotrebujú bližší komentár. Oni žalujú i súdia v jednom.
A hlavne (autenticky) vysvetľujú a obnažujú v jednej vete všetko to, o čom bola doposiaľ reč. A čo dnes je treba osobitne vedieť .
Jednak, čo bolo už pred, ale najmä od roku 2014 – ozajstným zahranično-politickým motívom USA na toľkú vojenskú a inú angažovanosť v priestore vzdialenom od USA tisícky kilometrov. Osobitne majúc na mysli Nuladovou (vtedajšou námestníčkou ministra zahraničných vecí USA) verejne priznaných 5 miliárd dolárov – na „rozvoj demokracie“ UA..) .
Jednak, aký bol zahranično-politický motív Ruska pre vstup jeho vojsk na UA
Akokoľvek však išlo v prípade rozširovania aliancie na východ a vojenskej angažovanosti USA na UA o významný „vonkajší“ motív pre rozhodovanie Ruska o vstupe jeho vojsk na UA – nebol kľúčový. Tie kľúčové motívy – majú (vnútorný) vojensko-politický a občiansko-vojenský charakter diania na UA od roku 2014..
II.
Osobitné (vnútorné) faktory vplyvu pre vstup ruských vojsk na UA
Tým rozhodujúcim (operatívnym) vnútorným (vojensko-politickým) faktorom vo význame spúšťača udalostí ako ich poznáme dnes bola uplatnená akútna požiadavka na urýchlenie procesu odsúhlasovania členstva UA v severoatlantickej aliancii, NATO.
Toto bola „KÓTA“, o ktorej sa možno domnievať, že bola pre vstup ruských vojsk na UA tou ostatnou kvapkou pre prekročenie dovtedajšej vyčkávacej taktiky ruskej strany.
Spúšťač, ktorý už nešlo dotknutému Rusku tolerovať ako dovtedy. Spúšťač, uskutočnený Ruskom pred samotným vstupom jeho vojsk na UA ako signál, varovania, uskutočnený v dvoch krokoch.
Jednak predložením dokumentu americkej strane v decembri 2021, požadujúceho „BEZPEČNOSTNÉ ZÁRUKY“- v ktorom sa požadovalo, aby Severoatlantická aliancia (NATO) neprijímala žiadnych nových členov z bývalého socialistického bloku, ako fundamentálnu požiadavku, so súčasnou výhradou, aby Aliancia nebudovala svoje základne ani nerozmiestňovala zbrane a vojakov na tomto území (upriamujúc tým pozornosť na zahamovanie príprav vstupu UA a Gruzínska do NATO).
Jednak – po americkom odmietnutí tejto požiadavky ruskej strany – verejným VYHLÁSENÍM uskutočneným už v „predvečer“ vstupu jeho vojsk na UA, 17. januára 2022, vo význame „posledného varovania“, predneseným ruským ministrom zahraničných vecí Sergejom Lavrovom, ktorým vyjadril veľmi zrozumiteľne „vyjednávaciu“ pozíciu Ruska, keď povedal, že, citujem: „Rusko nebude večne čakať, kým USA a NATO zareagujú na jeho bezpečnostné požiadavky“.
A tým bol definitívne zakotvený vecný aj časový rámec pre manévrovací priestor ruskej strany o vojenskej ochrane ruských bezpečnostných a národných záujmov. A tým bola aj zadefinovaná všetka tá vážnosť, všetky tie dovtedajšie „relevantné“ obavy, ktoré z hrozby dovŕšenia a dokonania uceleného „vojenského obkľúčenia“ (s výnimkou Bieloruska a na už na udici visiacej UA) vyplývali pre európsku časť Ruska. Obavy, ktoré vyplývali – od nečitateľne, nevierohodne a nedôveryhodne sa chovajúcej severoatlantickej aliancie. Ako VTEDY po zrušení Varšavskej zmluvy…
Poukazujúc tým zároveň na NATO, ako na osobitnú vojensko-politickú štruktúru západného sveta, ktorá rovnako ako EÚ zdieľa iné hodnoty, iné ideovo-politické (ale aj hospodárske, kultúrne a sociálne) záujmy, ako ohrozene sa cítiaca ruská strana.
A nielen zdieľa. Ale ich aj americká strana vehementne presadzuje viacerými priamymi i nepriamymi formami, spôsobmi a prostriedkami, netajace snahu západných politických vodcov o vnútenie týchto „západných hodnôt“ ruskej strane.
V tejto fáze už išlo o „urgentné“ požiadavky, ktorá nadväzovali – jednak na už skoršie (ešte v roku 2008) podanú žiadosť o členstvo do NATO a jednak na už prijaté osobitné právne úpravy ukrajinskej bezpečnostnej legislatívy (vrátane s tým súvisiacich ústavných zmien) – v záujme ich harmonizovania s aliančnými predpismi (vykonané v roku 2017 a nasl.).
Súhrnne vzaté, tie obavy nabrali na osobitnom význame po aktivovaní dovtedy dlhodobo, latentne spočívajúcej žiadosti o členstvo v NATO, dovtedy bez reálnych predpokladov možného odsúhlasenia vstupu do aliancie.
Hovoriac tým o obavách z urýchleného udelenia členstva UA v aliancii – a tým aj zlegitimizovania možnosti „otvorenia“ ukrajinského priestoru na účely a pre potreby spojené s aktivitami aliancie. Vrátane prijatia opatrení na ich synchronizovanie na personálnej a technicko-prevádzkovej úrovni. Nevylučujúc pritom ani možnosti „dobudovania“ a využívania vojenskej infraštruktúry UA členmi aliancie.
V uvedenej súvislosti – s dôvetkom obrovského významu, podľa ktorého by pristúpením UA k Severoatlantickej zmluve, nazývanej tiež Washingtonská zmluva, by sa na UA vzťahovali práva i povinnosti vyplývajúce z princípu kolektívnej obrany (čl. 5 tejto zmluvy). Mysliac tým legitimizovanie možnosti priamo vojensky zasiahnuť na území UA vlastnými vojenskými silami a prostriedkami „na ochranu UA“…
S poukazom na uvedené skutočnosti a s prihliadnutím na strategickú polohu UA vo vzťahu k Rusku (2000 km hranica s vkrojením do vnútornej časti Ruska, so strategickým priblížením „územia s aliančnou integritou“ k Moskve) – možno sa domnievať, že to by už zásadným spôsobom preskupovalo súčasnú bezpečnostnú architektúru Európy, s potenciálne vážnymi dôsledkami na štátnu a národnú bezpečnosť ruskej federácie a jej občanov.
A pre ruskú federáciu bola táto predstava UA neprekročiteľnou hranicou.
Rubikonom, ktorý bol pre rozhodovanie ruskej strany kľúčovým východiskom pre jej rozhodnutie riešiť situáciu vojenskou cestou.
PS :
Vráťme sa ešte raz k samotnej obsahovej podstate požiadaviek ruskej strany s príznačným označením „BEZPEČNOSTNÉ ZÁRUKY“, majúcej pre ďalší vývoj situácie na UA nepochybne historické dôsledky. K jeho nosnej myšlienke zachovať existujúci „minimálny bezpečnostný status quo“ na východnej hranici Aliancie.
Na tieto účely mala slúžiť požiadavka predložená ruskou stranou v čase, ktorý predchádzal vstupu jej vojsk na územie UA, keď požadovala, aby Severoatlantická aliancia (NATO)garantovala:
- neprijímanie žiadnych nových členov z bývalého socialistického bloku do severoatlantickej aliancie a
- aby Aliancia nebudovala svoje základne ani nerozmiestňovala zbrane a vojakov na tomto území (upriamujúc tým osobitnú pozornosť na zahamovanie príprav UA a následne aj Gruzínska do jej vojenských štruktúr.
PRETO je po negatívnom stanovisku „americkej strany“ namieste „legitímna“ otázka, v čom bola, je a mala byť táto požiadavka, ktorá preukazne nezvýhodňovala ruskú stranu – neakceptovateľná pre americkú stranu..?
Vychádzajúc z uvedených autentických informácií, svedčiacich o konkrétnych vojensko-politických a bezpečnostných reáliách v strednej a východnej Európe -sa skôr natíska otázka, či neprijatie korektne požadovaných bezpečnostných záruk v prospech zachovania bezpečnostného „status quo“ na východe a juhovýchode Európy – nevyplývalo z iných, nekorektných pohnútok..
(koniec 2. časti)
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz