Situácia sa vyostruje. V púšťach Anbar a Nadžaf dochádza ku zrážkam medzi špeciálnymi silami USA a Izraela na jednej strane a irackou armádou a silami „Hašd aš-Šaabi“ na strane druhej.
Súčasne sa na severe Iraku teroristické skupiny RPK a PJAK pripravujú na útok na Irán. Tieto boje v púšti sa vedú s cieľom vylákať sily „Hašd aš-Šaabi“ a urobiť ich zraniteľnými voči leteckým úderom, ako aj s cieľom možného útoku na Bagdad. Ich cieľom je zvrhnúť irackú vládu a vytvoriť chaos, aby sa otvoril front pre úder na os Irak–Irán.
“Kurdské sily z Iraku včera začali pozemný útok proti Iránu,” – informuje i24NEWS. Podľa údajov televízneho kanála tisíce kurdských bojovníkov prekročili hranicu a zaujal bojové pozície na iránskom území.
A na druhej strane zase kurdská moslimská organizácia Pešmerga vyhlásila, že tisíce jej vycvičených bojovníkov sú pripravení brániť západné hranice Iránu, čím zopakujú svoju úlohu v prvých rokoch revolúcie a iránsko-irackej vojny. Vo vyhlásení skupina uviedla, že bude potláčať akúkoľvek hrozbu v kurdských regiónoch v samom zárodku, varujúc, že akíkoľvek „zradcovia a zapredaní agenti“ čelia nevyhnutnej smrti a poníženiu, informuje agentúra Tasnim. Organizácia tiež vyzvala členov opozičných skupín, aby zložili zbrane a vrátili sa do krajiny, varujúc ich pred tým, aby ich využívali ako pešiakov „izraelsko-amerických žoldnierov“.
Islamské revolučné gardy hlásia, že iránska rozviedka zaznamenala činnosť ozbrojených skupín na amerických základniach v Iraku. Konkrétne hovoríme o americkej základni v irackom Kurdistane. Naznačujú, že pozemná invázia do Iránu by mohla začať presne za hranicou s Irakom – smerom k iránskym provinciám s prevažne kurdským obyvateľstvom. Ak sú údaje IRGC o aktivitách ozbrojených skupín na amerických základniach v Iraku pravdivé, potom sa zdá, že všetko smeruje k tomuto. Večer iránske jednotky spustili raketové útoky na americkú základňu v Erbíle, hlavnom meste irackého Kurdistanu.
Iránsky prezident Masoud Pezeškian sa na sociálnej sieti obrátil na vedenie susedných krajín s vysvetlením, že kroky republiky sú nevyhnutné a obranné, pretože Irán je nútený brániť sa agresii USA a Izraela.
„Vaše Veličenstvá, vážení hlavy priateľských štátov a susedných krajín, snažili sme sa diplomatickou cestou zabrániť vojne, ale americko-sionistická vojenská agresia nám nenechala inú možnosť, ako sa brániť. Rešpektujeme vašu suverenitu a domnievame sa, že bezpečnosť a stabilita regiónu musia byť dosiahnuté spoločným úsilím jeho krajín,“ napísal.
Vojna proti Iránu sľubuje zhoršenie medzinárodného chaosu
Bez ohľadu na výsledok súčasnej krízy bude útok USA a Izraela na Irán mať vážne dôsledky pre svetovú politiku. Nejde len a ani tak o perspektívy samotnej Islamskej republiky. Otázka je v tom, čo sa v medzinárodných vzťahoch považuje za možné a prípustné. Toto vnímanie sa mení a zmeny neveštia do budúcnosti nič dobré – uviedol Fjodor Lukjanov, šéfredaktor časopisu „Rusko v globálnej politike“ a riaditeľ pre vedeckú činnosť nadácie klubu „Valdaj“.
Začnime tým, že odvolávanie sa na medzinárodné právo, ktoré by malo byť základom akejkoľvek diplomacie, nemá zmysel. V rokoch 2002–2003, keď Spojené štáty pripravovali inváziu do Iraku, ešte považovali za potrebné venovať čas a energiu pokusom dosiahnuť príslušnú rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN. Slávna skúmavka Colina Powella, ktorá mala dokázať existenciu zbraní hromadného ničenia v Iraku, bola predstavená na zasadnutí OSN v starostlivo pripravenom rétorickom sprievode. Nepodarilo sa ich presvedčiť, ale pokúsili sa o to, považovali to za žiaduce.
Tentoraz to nikomu ani nenapadne. Ani v lete minulého roka, ani teraz sa iniciátori vojenskej akcie neobrátili na medzinárodné inštitúcie so žiadosťou o schválenie svojich krokov. V súčasnosti sa v USA nastoľuje otázka vnútornej zákonnosti – Trump nemal právo fakticky vyhlásiť vojnu inej krajine bez povolenia Kongresu (George Bush ml. mimochodom takéto povolenie pre Irak vopred dostal). To však súvisí s politickou situáciou v samotných Spojených štátoch, vonkajší postoj nemá žiadny význam.
Diplomatický proces sa sám o sebe stáva svojím opakom
A nedávnej 12-dňovej vojne medzi Izraelom a Iránom (začala 13. júna 2025.) a súčasnej agresii predchádzali intenzívne rokovania. A nevyzerali ako obyčajné divadlo na odvedenie pozornosti, diskutovali sa konkrétne možnosti urovnania konfliktu okolo jadrového programu. Ale v oboch prípadoch rokovania, aj keď v skutočnosti neboli prerušené, prešli do vojenskej trestnej akcie. V prípade Izraela je to v istom zmysle „čestné“, tam nikdy neskrývali túžbu zničiť iránsky režim a deklarovali nevieru v diplomatickú cestu. Ale USA, zdá sa, cynicky využili dialóg, aby upokojili a zaskočili.
Aký záver z toho vyvodia tí, ktorí sú v diplomatickom procese s Washingtonom alebo ktorí to majú pred sebou? Nemôžete veriť vôbec ničomu. Spoliehať sa treba len na seba a svoje sily. A mať aspoň argument, ktorý protivník nebude môcť ignorovať. Ďalej je to ešte zložitejšie. Najvyšší vodca Iránu nebol len zničený cieleným úderom, ale toto zničenie bolo vyhlásené za veľký úspech a prínos pre budúce riešenie konfliktu. Ali Chamenei je však legitímnou (podľa zákonov svojej krajiny) hlavou štátu – člena Organizácie Spojených národov, uznávaného prakticky všetkými a plnohodnotným účastníkom všetkých foriem medzinárodných vzťahov. Vrátane politických rokovaní s organizátormi útoku, ktoré prebiehali až doteraz.
Vražda hlavy jedného štátu silami iného štátu a na základe rozhodnutia jeho vedenia v súlade s tým istým modelom, akým sa likvidujú vodcovia teroristických organizácií alebo drogových kartelov, je zásadne odlišným rozmerom svetovej politiky. Dokonca aj v porovnaní s predchádzajúcimi prípadmi zmeny režimu, vrátane takých krutých koncov, ako bolo lynčovanie Muammara Kaddáfího v Líbyi alebo poprava Saddáma Husajna v Iraku. Oba tieto prípady boli možné vďaka vonkajšej vojenskej intervencii. Kaddáfí však bol zabitý svojimi líbyjskými protivníkmi v dôsledku vnútorných nepokojov a Husajn bol popravený po procese na základe rozsudku irackého súdu, bez ohľadu na to, ako hodnotíme jeho objektívnosť. Prípad Iránu je iný, ide o reprodukciu metódy, ktorú Izrael použil voči vodcom Hizballáhu a Hamasu. A Spojené štáty tento prístup plne podporujú.
Dochádza k demontáži základných obmedzujúcich prvkov medzinárodných vzťahov, ktoré pretrvávali z predchádzajúcich epoch. Uznanie legitimity štátov je podmienené konkrétnymi okolnosťami, ba dokonca sympatiami/antipatiami jednotlivých aktérov. To mení medzinárodné vzťahy na niečo podobné ruskej rulete. A podkopáva ich samotný základ. Nie je to tak, že predtým všetci konali výlučne v súlade s normami zákona a morálky (tá sa navyše interpretuje rôzne v závislosti od kultúrnej tradície). Ale určité rámce existovali, teraz sa rušia.
Keďže k tomu smerovali postupne a dosť plynulo, mnohé politické elity, zdá sa, nepovažujú tieto udalosti za také dramatické. Považujú ich za dosť ostré, ale celkovo vysvetliteľné prejavy protikladov. Nie všetci však tak uvažujú. Vznikajú tak závery, ktoré môžu vyvodiť oponenti USA. Po prvé, rokovania s Američanmi nemajú takmer žiadny zmysel, skutočnou otázkou je buď kapitulácia, alebo simulácia prípravy na silové riešenie. Po druhé, je celkom pravdepodobná situácia, keď nie je kam ustúpiť a niet čo stratiť. A vtedy je oprávnený akýkoľvek z „posledných“ argumentov, ten druh „červeného tlačidla“, ktorý je k dispozícii – doslovný alebo obrazový.
Tieto závery platia bez ohľadu na to, čo sa v najbližších dňoch stane v Iráne. Aj keby sa tam realizovala vylepšená podoba Venezuely s kulisovou dohodou o odovzdaní moci do rúk, ktoré vyhovujú všetkým (pravdepodobnosť zatiaľ nevyzerá vysoká, ale čo sa teraz dá vylúčiť?), takéto sociálne inžinierstvo neupokojí iné režimy, ktoré oponujú USA. Mechanizmus zmeny vlády a prevzatia kontroly je jasný, je to oveľa tvrdšia varianta ako dokonca „farebné revolúcie“ z nultých rokov, odpor voči nemu bude silnieť a stávať sa zúfalejším. S dôsledkami, ktoré v určitom scenári môžu byť fatálne.
Nakoniec, tieto udalosti majú ešte jeden rozmer – týkajúci sa štruktúry Blízkeho východu. Opäť má zmysel vrátiť sa k irackej kampani z roku 2003. Stala sa zlomovým momentom, po ktorom sa začala rozpadávať celá štruktúra regiónu vytvorená v 20. storočí (spravodlivo povedané, začiatok dala operácia „Púštna búrka“ v roku 1991, ale vtedy sa paralelne odohrávalo príliš veľa ešte dôležitejších udalostí). Rýchla porážka irackej armády a zvrhnutie Saddáma Husajna vyvolali eufóriu a pocit, že je možné efektívne prestavať celý región podľa amerických vzorov. V skutočnosti sa však všetko vyvinulo inak, ovládateľnosť začala prudko klesať a posilnili sa tí, s ktorými sa nepočítalo. Mimochodom, vzostup Iránu, ktorý do značnej miery ovplyvnil súčasný konflikt, bol tiež stimulovaný odstránením bývalého irackého režimu.
Transformácia Iránu, ak k nej dôjde v dôsledku agresie, opäť posunie celú regionálnu situáciu do inej fázy. Myšlienka Trumpa a jeho okolia pre Blízky východ je pomerne jednoduchá. Vojenská dominancia Izraela v regióne v kombinácii s intenzifikáciou ekonomickej spolupráce Izraela s monarchiami Perzského zálivu v záujme predovšetkým USA. Irán je tu prekážkou – ako zdroj strachu susedov, tak aj ako štát so svojimi záujmami a partnerstvami. Ak sa podarí Irán v jeho súčasnej podobe eliminovať alebo aspoň výrazne oslabiť, vojensko-komerčný plán získa perspektívu.
Avšak skúsenosti z Iraku s dôsledkami, ktoré sa ukázali byť úplne odlišné od plánovaných, by sa mali mať na pamäti aj teraz. Irán je príliš dôležitý a tradične oporný štát celého Stredného východu na to, aby sa s ním dalo manipulovať bez problémov. Trump, ak veríme únikom informácií, dlho váhal s rozhodnutím vyhlásiť vojnu, ale presvedčili ho, že v prípade úspechu budú dividendy veľmi veľké – kontrola nielen nad okolím Perzského zálivu (to je samozrejmé), ale aj vplyv na značnú časť susedných území od Kaukazu po Strednú (a čiastočne aj Južnú) Áziu. A to otvára kvalitatívne iné obchodné možnosti, čo je v centre svetonázoru Trumpa a jeho spolupracovníkov. Na papieri je to tak, ale v reálnom živote to nikdy nevychádza podľa plánu, aj keď sa myšlienka zdá logická.
No a celkový záver – nie je originálny, ale čo už. Vo svetovej politike rastie dôraz na holú silu a nátlak. Všetko ostatné je vedľajšie. Dokonca aj pokrytecké morálne alebo ideologické rámcovanie, ktoré už nie je potrebné. Ako sa k tomu postaviť, je osobnou vecou každého. Ale nemožno to ignorovať, dodal Fjodor Lukjanov.
Marta Sadová, Armádny magazín