Omyl. Len treba (s)poznať to pod ním. To podstatné zo „včerajška“. Príčinné súvislosti, ktoré ho robia čitateľnejším, chápavejším. Ich poznanie, ktoré sa nám, hádajte prečo, nedostávajú na stôl náš každodenný. Nič z toho, čo máme a čo potrebujeme vedieť . Faktografickú genézu, „historickú anamnézu“ pitvaných dôsledkov vo verejnom priestore, bez ktorej nejde pochopiť prečo je to tak.
Lebo nosným, fundamentálnym kľúčom k pochopeniu dejín sú kauzálne príčiny
To je (vedecký) zákon, ktorý umožňuje dešifrovať podstatu dôsledkov, ktoré navonok vnímame, a ktoré veľmi nezaslúžene, veľmi povrchne registrujeme iba ako (izolovaný) historický fakt. Bez poznania toho najpodstatnejšieho, poznania reťazca príčinných súvislostí, ktoré im predchádzali, ktoré k tým koncovým historickým faktom viedli. A to je východisko, ktoré je pre ich širšie a hlbšie pochopenie nemennou dejinnou axiomou, imperatívom pre možnosť objektívneho súdenia a geopolitického hodnotenia akýchkoľvek aktivít a udalostí vo svete vo verejnom priestore. Lebo to všetko, čo vnímame viacerými zmyslami nevzniklo vo vzduchoprázdne, na zelenej lúke.
V tomto kontexte treba vnímať aj dnešný vojnový konflikt na UA. S poukazom na jeho špecifický charakter, vyplývajúci nielen z hlbokých vnútorných, ale aj širších vonkajších príčin, to na UA platí dvojnásobne.
LEBO v uvedenej súvislosti treba mať na pamäti východiskový dejinný rámec – (koloniálne) záujmy Anglosasov. Od nepamäti základová doska pre krvavé konflikty vo svete, pre fungovanie pyramídovej hry, pri ktorej sa menia iba hlavní hráči a spôsoby presadzovania ich mocenských záujmov. A Rusko bolo pre nich v tejto monštruóznej hre o svetovládu, o moc, o zisky vždy cieľovým kolonizačným terčom. V najhrubšom historickom vydaní na spôsob nesmutne známeho GPO (Generál plán Ost), plánu na kolonizáciu východnej Európy. Pritom vždy s rovnakým cieľom – ovládnuť Rusko, presnejšie jeho nepredstaviteľné nerastné bohatstvo, v súčasnosti obzvlášť z okruhu strategických kritických nerastných surovín. Obzvlášť v čase, kedy pre ekonomicky i hodnotovo upadajúcu, konzumnú západnú spoločnosť definitívne vyschli obrovské surovinové a ľudské zdroje plynúce ešte donedávna z obludnej exploatácie krajín tzv. tretieho sveta.
Toto je nemenný politický, ekonomický, vojenský i občiansky rámec, bez ktorého nejde dnes hodnotiť ani súdiť žiadne významné udalosti ani javy, ktoré sa týkajú východnej Európy na čele s Ruskom. Vrátane tých súčasných, týkajúcich sa dnes hľadania vyváženého modusu na ukončenie vojnového konfliktu na UA.
LEBO v tomto kontexte treba chápať aj dnešné dianie, vyznačujúce saaž do zásadného obratu v americkej politike voči UA totálnym nezáujmom o mierové riešenie konfliktu zo strany hlavných európskych hráčov a ich satelitných poskokov z pobaltských a najnovšie aj škandinávskych krajín.Dianie, ktoré v tejto hre – majúcej nepochybne výlučne význam zástupnej vojny proti Rusku – len historicky nadväzujena skazonosné aktivity známych politických postáv z minulosti, počítajúc v nej s UA ako staronovým tromfom v snahe ako dostať Rusko na kolená. Dnes v roli farizejsky sa správajúcich pohrobkov ich predchodcov. Tých z minulosti.
Lebo nejde, nemožno zabudnúť, že to bol Winston Churchill, ktorý v čase, keď ešte rezonovali v ľuďoch hrôzy z 2. svetovej – 5. marca 1946 predniesol prejav na Westminster College v americkom Fultone, v ktorom prišiel so skazonosnou tézou „železnej opony“ v Európe, keď doslova povedal: “Od Štetína na Balte po Terst na Jadrane spustila sa cez celý kontinent železná opona“, čím de facto vyhlásil (studenú) vojnu“, politicky zvrátené posolstvo, ktoré predurčilo ďalší povojnový vývoj v Európe. Politické, ekonomické a pravdaže aj občianske rozdelenie Európy. A následné rozdelenie Európy do nezmieriteľných vojenských blokov, nezabúdajúc pritom, že na počiatku stálo zriadenie organizácie NATO, severoatlantický pakt (1949), ktorý vytvoril (logické) predpolie pre následný vznik organizácie Varšavskej zmluvy (1955).
A že nešlo z jeho strany o obyčajný politický úlet svedčí Memorandum, ktoré objavil vedúci oddelenia histórie na Univerzite v Exeteri Richard Toye, ako aj Správa britských vojenských vodcov premiérovi Winstonovi Churchillovi o možnostiach „Operácie Unthinkable“ – útoku na ZSSR, v rámci ktorého tento politický dobrodruh presadzoval na samom počiatku studenej vojny (keď Sovieti ešte nedisponovali jadrovými zbraňami) zhodenie jadrovej bomby na vybrané mestá vo vtedajšom Sovietskom zväze (!!!).
Faktom na zamyslenie v tejto súvislosti zostáva, ako by sa zachoval vtedajší americký prezident Harry Truman, nebyť o. i. prednostných dobových amerických záujmov na ďalekom východe (potrebnú vojenskú pomoc Sovietov), majúc pritom na mysli schopnosť jeho predchodcu podpísať sa pod predvídateľné neľudské atómové šialenstvo – zhodením bômb na Hirošimu a Nagasaki už po oficiálnom skončení 2.svetovej vojny.
A presne v tomto škandalóznom dejinnom rámci treba vnímať aj rozhodné udalosti na UA „včera“ a „dnes“. V roku 2014 a 2022. Rovnako ako v minulosti – cez postavy, ktoré zohrali rozhodujúcu príčinnú rolu na 2 zásadných križovatkách doby, ktoré podmienili vznik a pokračovanie dnešného konfliktu na UA – Viktóriu Nulandovú, bývalú námestníčku amerického ministra zahraničných vecí (v roku 2014 v notoricky známej úlohe, ktorú zohrala pri Majdane) a Borisa Johnsona, bývalého premiéra Spojeného kráľovstva (na jar 2022, s nezvratným podielom na zablokovaní mierových rokovaní v Istanbule medzi Ruskom a UA).[1]
A nebolo to inak ani na jar 2022, vtedy ešte len na samom začiatku rozbiehajúceho sa vojnového konfliktu, v rozhodnom čase, kedy bola v Istanbule dohoda na ukončenie konfliktu už spadnutie. Dohoda, ktorej primárnou súčasťou bola zhoda na novom, osobitnom formáte existencie, v tom čase už (po referende) vygenerovanej Doneckej a Luhanskej republiky.
Podľa Ukrajinskej pravdy Johnson prišiel 9. apríla neplánovane do Kyjeva. „Zdroje blízke prezidentovi Zelenskému pre denník uviedli, že priniesol dva hlavné odkazy:
Po prvé: „Putin je vojnový zločinec, s ktorým sa nerokuje, ale treba ho dostať pod tlak“.
Po druhé: Ak je aj Ukrajina pripravená s Putinom podpísať dohody o bezpečnostných zárukách, „tak oni nie sú“. A je historicky nesporné, že rokovania medzi UA a Ruskom sa po splnení poslania tohto exemplárneho „vojnového štváča“ expresiss verbis – do pár dní následne zastavili..
Síce predbiehajúc nasledujúci text, ale nedá v tejto súvislosti – v spojení s výsledkami rokovania na Aljaške – nedodať : Ako sa neskôr ukázalo, Porošenko mal krutú pravdu. Na Donbase podľa Organizácie Spojených národov (OSN) – od 14. apríla 2014 do 31. decembra 2021 (fakticky do vstupu ruských vojsk na UA)– prišlo o život 14 200 až 14 400 ľudí, s tisíckami civilistov.
Preto dnes nejde dosiahnuť mier na UA bez vyriešenia jednej z naj-neuralgickejších príčin sporu – štátno-právnej budúcnosti DONBASU. Dnes, s odstupom času, v dôsledku zmeny pomerov v tejto „východnej enkláve UA“ (nie mimochodom – s prevažne ruským a rusky hovoriacim obyvateľstvom) v už v ťažko predstaviteľnom pred-dohodnutom formáte z marca 2022..
LEBO v reálnom prostredí, verejnom i v tom súkromnom je práve onen „post-majdanovský“ včerajšok kľúčom pre pochopenie dneška. Vrátane hlbšieho pochopenia toho, čo sa udialo dnes na Aljaške. Bez akéhokoľvek praktického významu (následného) stretnutia európskych mopslíkov, ktorí sa samo-pozvali do oválnej pracovne bieleho domu, ktorí by sa – čoby až dodnes v koži vojnových štváčov z tzv. koalície ochotných (eskalovať vojnu na UA) – v náhle prepuknutom mierovom úsilí radi priživili na (historických) výsledkoch aljašského summitu.
Lebo len pri tomto spôsobe čítania dejín sa vieme dopátrať k východisku. K obnaženiu pravdy o poctivých úmysloch ľudí v euroatlantických (a tým aj ukrajinských) službách, ktorí obsadili verejný priestor, a ktorí nám podsúvajú svoje hodnotové videnie aktuálnych udalostí.
Lebo z vystúpenia Trumpa je viac ako zjavné (pre tých, ktorí chcú „čítať“ s porozumením), že sa našla východisková zhoda v tom najpodstatnejšom, na vzájomnom chápaní potreby zásadného riešenia vojnového konfliktu na UA – cez neopomenuteľné odstránenie jeho bazálnych dejinných príčin – a nie(len) zastavením tragických dôsledkov, akokoľvek sú naliehavé a bolestné.
LEBO dnes UA, Rusko a s nimi celý svet potrebuje trvalý, dlhodobo udržateľný mier a nie potemkinovský obraz, iba dočasne prekrývajúci realitu . A ten nejde dosiahnuť bez odstránenia nosných príčin, ktoré ku konfliktu viedli. Dôsledkov fatálnych skutočností, datovaných:
- na euroatlantickej úrovni od začiatku 90-tych rokov v súvislosti s bezpečnostnou hrozbou pre Rusko, ktorú na európskom kontinente až do dnešných dní zohralo NATO. Hovoriac pritom o „ginovi vo fľaši“, severoatlantickom pakte, ktorého po roku 1990 z fľaše vypustili, aby sa v Európe vyprofiloval z dovtedy „spiaceho očka“ do chobotnice, podvodne zahlcujúcej európske štáty spôsobom, ktorý napokon aj nepopierateľne viedol k vyvolaniu vojenského konfliktu na UA. A to „dnešné“ rokovanie na Aljaške malo za kľúčovú úlohu vypusteného „gina“ natrvalo zastaviť na západných ukrajinských hraniciach..
- na ukrajinskej strane od roku 2014, v súvislosti s nelegitímne uskutočneným protivládnym pučom a následnými tragickými následkami Majdanu – s Donbasom ako najpálčivejším výkričníkom v medzištátnych ukrajinsko-ruských vzťahoch..
A na tento účel ani UA ani Rusko – a s nimi ani celý svet, ten triezvo uvažujúci, neočakával, nemohol očakávať dnes víťaznú pózu Trumpa, demonštratívne mávajúc na Aľjaške lacným posolstvom o dosiahnutom konci vojny na UA na spôsob britského premiéra Neville Chamberlaina, ako to urobil 30. septembra 1938 keď sa vrátil z Mníchova, mávajúc na letisku papierom, deklarujúcim „prinesenie mieru pre našu dobu“. A dnes vieme všetci ako to dopadlo.
Preto tie jalové vyjadrenia o (bez-výsledných) záveroch summitu, o tom, že sa nenašla dohoda (o prímerí) sú nielen nepoctivým skreslením významu tohto historického stretnutia, ale nepochopením alebo, čo horšie, účelovým znevažovaním riešenia konfliktu na UA so závermi, ktoré sú v úplne odlišnom formáte, v aký dúfali falošní bruselskí „miero-tvorcovia“, ktorí ešte včera volali do zbroja.
LEBO oklamať Rusko dnes – po Minsku I a II – už nejde. A táto logika poznania a prežitia je dnes na ruskej strane nezvratná. Lebo kto klamal raz, oklame zas. To je už vec DNA klamára.
Preto tie demagogické reči o tom, ako je Putin brzdou pre mierové riešenie konfliktu už môžu nájsť pochopenie len u plnokrvných rusofóbov. Na Slovensku z radov tých, ktorým tak bytostne vadilo nielen vystúpenie opernej divy, Anny Netrebko, ale už „ruská zmrzlina“, chudera, ktorá sa nedokázala verejne dištancovať od Putina..(!!!)
PRETO je, preto musí byť všetkým ľuďom uvažujúcim vlastnou hlavou nadovšetko zrejmé, že v súčasnosti podpísať „dohodu o (dočasnom) prímerí“, bez dohody o odstránení „podpníkov“ tohto konfliktu, by bolo iba opakovaním historickej chyby, akej sa Rusko – vtedy ešte bona fide – voči kľúčovým západným krajinám, Nemecku a Francúzsku, vtedajším garantom minských dohôd, dopustilo. Majúc na mysli vierolomne konajúcich nosných európskych lídrov, bývalej nemeckej kancelárky Angely Merkel a francúzskeho prezidenta Françoisa Hollanda, ktorí sa (aj s Porošenkom) verejne priznali, že prvoplánovým účelom bolo (vtedy) získať čas na vyzbrojenie UA. To je historický fakt, ktorý nejde zamiesť pod koberec. A ktorý sám osebe žaluje a zároveň aj učí ľudí vidieť a vedieť oddeliť plevy od zrna. A dnes to platí dvojnásobne.
Lebo sme svedkami principiálneho deja vu, stojac na rovnakej križovatke dejín. V praktickom chápaní však v politicky ešte špinavšom a ľudsky ešte nemravnejšom vydaní. S ostrejšou britskou zápražkou naviac.
Lebo sme svedkami farizejsky sa správajúcich politických pohrobkov majúcich plné ústa slobody a demokracie, spolupráce a zdieľania mierových aktivít. Aby v reálnom politickom i občianskom prostredí robili pravý opak. Viedli neústupčivú zástupnú vojnu všetkými dostupnými technickými, materiálnymi a finančnými prostriedkami vrátane výbavy inštruktážneho a obslužného personálu.
A títo farizeji s nahodením masky mierotvorcov nemajú žiadnu hanbu dnes obrátiť kabát a zmeniť slovník, a samo sa pozvať na hostinu pána (Trumpa), pochutiť si demonštratívne na dodnes zakázanom ovocí..[2]
Závery (tie z Aljašky):
Svet dnes dosiahol 2 užitočné vrcholy. Jeden viditeľný na vlastné oči a počuteľný na vlastné uši. Druhý je očiam a ušiam skrytý.
Ten prvý, viditeľný to je demagógia v priamom prenose, užitočná pre vnímavých, svojprávnych ľudí v tom, že dnes je ojedinelá možnosť vidieť ako v zrkadle pokope celú tú vyrojenú plejádu „politických a bezpečnostných analytikov“, posúvajúcich sa na TV-obrazovke (niekým neviditeľným za ňou) ako figúrky na orloji – vzácne unisono tlmočiace tie rovnaké, tie samé názorové záujmy a postoje svojich (zahraničných) chlebodarcov na vojnu a mier na UA. A pravdaže, kto je jediný možný zodpovedný za sabotovanie mieru.
A ten druhý vrchol, neviditeľný (pre krátkozrakých) – umožňuje vyčítať to podstatné „spod vrcholu ľadovca“, ergo to, čo sa udialo na jeho riešenie na Aljaške. Dostatočne čitateľne, aby bolo možné cez ne interpretovať nasledovné výstupy:
V prvom rade treba predoslať, že tá hostina pána (Trumpa) v oválnom dome Bieleho domu nebola náhodná. Tá mala iný význam, ako si hostia mysleli. Trump (si) ňou práve otvoril dvere na ceste za Nobelovou cenou mieru, a zúčastnená suita, to bolo iba „reprezentatívne krovie“ na zviditeľnenie svojich zásluh. To po prvé.
Po druhé, meritórne, Trump v duchu svojej politicko-ekonomickej filozofie – hľadať spôsob ako presadiť počas jeho prezidentského mandátu koncepciu „America First“ – nepochybne dospeli s Putinom k vzájomnému porozumeniu vo veci, ktorou obaja „zabijú 2 muchy jednou ranou“. Rusko zabezpečí pre USA prístup k ťažbe a spracovaniu nevyhnutných strategických a kritických surovín (aj) na území Donbasu Rusko získa extrémne chýbajúce technológie. Tou druhou (logickou) „muchou“ by bola zároveň splnená aj požiadavka na vytvorenie „demilitarizovaného pásma“, garantovaného ako súčasť komplexu bezpečnostných záruk daných UA, zahrňujúcich aj poskytnutie celoplošnej ochrany v rozsahu zodpovedajúcemu čl. 5 zmluvy severoatlantickej zmluvy.
A po tretie, štvrté a piate, v kontexte s uvedeným, sa tým zabezpečia 2 (neopomenuteľné) a 1 doplnková požiadavka Ruska – nadviazať na závery z Istanbulu ohľadne zriadenia osobitného statusu pre záujmovú časť Donbasu, s akcentom na súčasnú Doneckú a Luhanskú republiku. „Neutralita“ UA vo význame neprijatia UA do NATO. A zrušenie stanného práva, čím sa vytvorí ústavná možnosť pre uskutočnenie nových volieb, s legitímne fungujúcim prezidentom UA. A tým aj pre (požadovanú) potrebu nastolenia ústavného poriadku. Zum schluss.
PS : a tak sa možno domnievať, že na Aljaške sa stali víťazmi hneď 4 strany :
- UA, presnejšie jej občania s ohľadom na (konečné) zastavenie krviprelievania
- Rusko/Putin, s ohľadom na splnenie bezpečnostných a ľudsko-právnych záruk
- USA/Trump, s ohľadom na jeho úsilie korunované mierom na UA, ktoré je zároveň kľúčom k získaniu Nobelovej ceny mieru
- A spolu s nimi Európa, presnejšie jej obyvatelia a s ňou aj celý svet.
Zaslúžene porazenými ostanú farizeji z Brusela, z „koalície ochotných“ a ich satelitní prisluhovači. Na Slovensku farizeji z „opozície ochotných“ (poturčencov horších od Turka…).
[1] Na margo osobných výhrad tohto zákerného britského politika o jeho neblahých zásluhách na ich zmarení, týkajúcich sa o. i. riešenia východiskového ukrajinsko-ruského sporu, generovaného MAJDANOM – de facto občianskou vojnou na Donbase (v Donecku a Luhansku), ako ju v roku 2014 predoslal svojím výrokom sám „nový“ prezident Porošenko („Naše deti budú chodiť do škôl, ich deti a tie vaše /na Donbase/ budú sedieť v pivniciach“) – je mimoriadne príznačný bonmot bývalého českého prezidenta Zemana : „Netvrdím, že všichni muslimové jsou teroristé, tvrdím, že všichni teroristé jsou muslimové“. Lebo až príliš často – v duchu protiruských britských tradícií – všade, kde sa tento „strapatý zákerák“ objavil, tam zanechal stopu, ktorú cítiť po proti-ruskom pachu..
[2] S dovedením do ad absurdna pri pomyslení, že jeden z prítomných „mierotvorcov“ a kritikov Putina za to, že sabotuje MIER na UA – vydal osobitný prezidentský dekrét o zákaze rokovania o mieri s Ruskom na všetkých úrovniach. Sic…