Rusko-ukrajinský ozbrojený konflikt upriamil na seba pozornosť a donútil mnohých svetových politikov, analytikov, média a milióny bežných obyvateľov, aby sa na dianie na Ukrajine v ostatných rokoch a aj koncom minulého a začiatkom tohto storočia pozreli inými očami, prehodnotili všetko, čo sa v tejto krajine udialo pred rozpadom Sovietskeho zväzu a v prvých rokoch nezávislosti. Drvivá väčšina svetovej verejnosti dodnes nedokáže pochopiť, ako v „Nezaležnej“ celých 80 rokov po druhej svetovej vojne prežili „dediči“ banderovcov, neonacistickí radikáli, profašistickí činitelia, politici, ktorí rozosievajú iba nenávisť voči ľuďom iných národností a žiadajú ich likvidáciu…
Niektorí ľudia si začínajú uvedomovať, že protiľudský radikalizmus, nespútaný neonacizmus, banderovská nenávisť na Ukrajine bola cielene živená prakticky celých ostatných 80 rokov. Z istých dôvodov bola „utajovaná“, schovávaná, maskovaná, ale po osamostatnení sa Ukrajiny dostala sa von a otrávila, obalamutila, premenila na ozajstných banderovcov tisíce hlavne mladých ľudí – neskúsených a nepoznajúcich históriu. V súčasnosti banderovstvo, rusofóbia a neonacizmus je fakticky nové „náboženstvo“ na Ukrajine, zúrivo presadzované súčasnou kyjevskou neonacistickou vládou…
Nebudeme sa dlhšie zdržiavať a pripomínať históriu a „činnosť“ banderovcov na Ukrajine, ktorí v období druhej svetovej vojny spolupracovali s nemeckými fašistami, zabili a umučili státisíce nevinných ľudí. Vysvetlíme iba to, ako a prečo banderovci „zázrakom prežili“ počas vládnutia sovietskej moci v ZSSR. Znie to neuveriteľne, ale „banderovské semená“ sa predsa zachovali a začiatkom tohto storočia sa bujne rozrástli po celej Ukrajine. A kto bol hlavným záchrancom a zástancom banderovcov v sovietskom období? No nikto iný, ako „kukuričný kráľ,“ vtedajší Generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, Ukrajinec Nikita Chruščov.
Bol to presne ten istý Chruščov, ktorý protizákonne a protiústavne odtrhol Krym od Ruskej federácie a „daroval“ ho Ukrajinskej SSR – je to tiež jedna z príčin, ktorá vyvolala súčasný ozbrojený konflikt. Za roky vládnutia Chruščov toho napáchal priveľa – dodnes „plody“ jeho práce sú viditeľné. Jedným, z nich je aj ozbrojený konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom, v ktorom hlavným spúšťačom a rozbuškou sú zúriví, neonacistickí banderovci, ktorí sa pokúsili vybudovať antidemokratický, banderovský, protiľudský štát.
Dvanásť rokov, od roku 1945 až po rok 1957 sovietske úrady a silové orgány bojovali proti banderovcom a pozabíjali alebo poslali do táborov takmer všetkých. Časť z nich sa zamaskovala a premenila sa na „poslušných sovietskych ľudí,“ druhá časť ušla do zahraničia. Tak alebo inak, s banderovcami bolo skoncované. Teda… tak sa zdalo. Lenže na podnet samotného Nikitu Chruščova bolo iniciované vládne nariadenie, na základe ktorého boli z väzenia prepustené tisíce „nevinných ukrajinských nacionalistov…“ „Nevinných“! Postačí si spomenúť Babij Jar, Chatyň, Volyň, Umaň… Zabili a umučili státisíce civilistov mnohých národností, hlavne Rusov, Židov, Poliakov, ale aj iných národností – žien, detí, starších ľudí. A Chruščov pustil na slobodu desaťtisíce banderovcov, ktorí mali ešte dlhé roky odpykávať svoje tresty. Bol to jeden z najväčších zločinov spáchaných Chruščovom.
Sovietska moc tvrdo bojovala proti banderovcom – proti zradcom vlasti, nacistom, vrahom. V období od roku 1944 do roku 1947 bolo zlikvidovaných asi 144 tisíc banderovcov a asi 62 tisíc bolo zatknutých. Ďalších 61 tisíc banditov sa dobrovoľne vzdalo. Až do polovice 50-tych rokov 20. storočia bolo zatknutých viac ako 100 tisíc banderovcov, ich príbuzných, spolupáchateľov a ďalších sympatizantov, ktorí boli deportovaní na Sibír, Ďaleký východ a Ural. Áno, mnohým pohlavárom sa podarilo uniknúť trestu. Niektorí ušli do Ameriky, iní do Nemecka, niektorí boli zlikvidovaní, ako, napríklad samotný Bandera, iní sa zastrelili, ako, napríklad, „zhodou náhod“ Michail Duda, starý otec súčasného poľského prezidenta…
Ale napriek tomu celkom asi 300 tisíc banderovcov bolo tým alebo iným spôsobom „eliminovaných.“ Teda nemohli prekážať a ohrozovať obyvateľov ZSSR. Bola to obrovská práca NKVD. Príslušníci polície, tajných služieb, prokuratúry cestovali do najodľahlejších dedín, vyšetrovali najzložitejšie prípady, vypočúvali, fakticky, milióny príbuzných obetí a svedkov, odviedli neuveriteľnú prácu na likvidáciu „banderovščiny“ ako takej. Našli nakoniec páchateľov, ktorí upálili, zabili, umučili státisíce obetí a poslali ich do väzníc a táborov, aby si odpykali zaslúžený trest. Popraviť stihli iba niekoľkých z nich, pretože trest smrti v ZSSR bol zrušený v roku 1947…
A prišiel „čierny deň“ – 17. september 1955. V tento deň Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR na návrh Nikitu Chruščova prijalo dekrét „O amnestii sovietskych občanov, ktorí spolupracovali s nemeckými okupantami počas Veľkej vlasteneckej vojny.“ Od konca vojny vtedy uplynulo iba 8 rokov. Tento dekrét bol Chruščovovou osobnou iniciatívou a jeho prijatie Prezídiom bolo iba formalitou. Vtedy všetci vedúci predstavitelia štátu splnili všetko, čo prikázal „šéf“ Nikita Chruščov, nikto nechcel a ani nemohol protirečiť. Mimochodom, za svojej vlády tento muž sám sebe tri razy udelil tri zlaté hviezdy Hrdinu socialistickej práce ZSSR a hviezdu Hrdinu ZSSR, a samozrejme, proti tomu sa nikto neodvážil ani muknúť…
Presne tak bolo aj s „pripojením Krymu“ a „banderovským“ omilosťujúcim nariadením, ktoré Chruščov bez problémov „pretlačil“. V tejto vyhláške bolo uvedené, že Prezídium Najvyššieho sovietu považuje za možné uplatniť amnestiu na tých občanov, ktorí boli zapojení do spolupráce s okupantami. S cieľom poskytnúť týmto občanom príležitosť vrátiť sa do pracovného života a stať sa užitočnými členmi spoločnosti sa Prezídium rozhodlo prepustiť z väzenia a iných trestov osoby, odsúdené na 10 rokov za pomoc fašistom a iné zločiny proti civilistom počas Veľkej vlasteneckej vojny /Druhej svetovej vojny/.
Naraz boli prepustené desiatky tisíc banderovcov, ktorí predtým vypaľovali celé dediny, zabíjali civilistov, spolupracovali s fašistickou armádou a tajnými službami a potom zorganizovali podzemnú vojnu proti Červenej armáde. Vyskytlo sa veľa prípadov, keď vodcovia banderovských bánd, ktorí zapríčinili smrť tisíc ľudí, ktorí boli nedávno chytení a odsúdení na 9 alebo 10 rokov, boli prepustení už po niekoľkých rokoch. Títo ľudia, ktorí držali celé okolie v strachu, sa vracali späť do svojich domovov akoby sa nič nestalo…
Zločincom, ktorí spáchali zvlášť vážne trestné činy proti sovietskym občanom a dostali tresty viac ako 10 rokov v táboroch, boli tresty znížené na polovicu. Časť z toho času banderovci už strávili v táboroch, takže rok alebo dva roky po tomto dekréte banderovci boli prepustení – všemožní velitelia divízie SS Galicia a práporov, ktoré sa zaoberali popravami civilistov. Tí, ktorí boli uväznení, keď sa vzdali dobrovoľne, bez ohľadu na vážnosť trestného činu, boli prepustení hneď. Boli to tisíce obzvlášť prefíkaných veliteľov práporov a zúrivých vrahov, ktorí vykonávali popravy, a – boli prepustení! Tí, ktorí nechceli slúžiť v SS Halicia a pripojili sa k nemeckej divízii SS, boli tiež hneď prepustení a boli im vrátené všetky ich občianske práva. Podľa Chruščova to vlastne ani neboli tí banderovci, ktorých celých 10 rokov chytali v lesoch príslušníci NKVD, ale… iba také „stratené ovečky…“
Kati, odsúdení za obzvlášť vážne trestné činy a masové mučenie civilistov, boli prepustení bez ohľadu na termín, ak nemali žiadne pripomienky od vedenia tábora a pracovali dobre. Mimochodom, všetci banderovci v táboroch pracovali dobre – veď inak sa ani nedalo… Sám Chruščov to spomínal a komentoval potrebu tohto dekrétu. Podľa neho, ak kamaráti dobre pracujú vo väzení, budú dobre pracovať aj na slobode – v prospech sovietskej spoločnosti. Chruščov vyhlásil, že po tom, čo banderovci uvidia úspechy ZSSR, budú ovplyvnení straníckou ideológiou a pripoja sa k radom staviteľov komunizmu. Podľa neho, horlivý nacionalizmus sa vďaka tomuto dekrétu bude môcť zmeniť na horlivý komunizmus. Tak si myslel Chruščov. A aký je výsledok? To všetci vidíme…
Posledný pohlavár Organizácie ukrajinských nacionalistov – OUN – Vasilij Kuk, ktorý bol nástupcom banditu Šucheviča, bol vo väzení iba 6 rokov a bol prepustený. Potom získal späť všetky občianske práva a tento vodca všetkých ukrajinských nacionalistov dokonca dostal… ospravedlnenie od sovietskej vlády za roky „nezákonného uväznenia“ a bol zamestnaný ako výskumný pracovník v Ústrednom štátnom historickom archíve Ukrajiny. Je to mimochodom jedno z vysvetlení, prečo sú súčasné učebnice dejepisu na Ukrajine, mierne povedané, také zvláštne a vôbec nezodpovedajú skutočnosti, historickej pravde. Históriu Ukrajiny, ZSSR a Starého Ruska veselo prepisujú banderovskí ideológovia.
Aj vyššie spomínaný, vysoko postavený banderovec Vasilij Kuk mal v tom prsty, keď pracoval na vysokých funkciách na Ukrajine, ba dokonca dostal titul čestného občana /asi za to, že zavraždil tisíce ľudí počas druhej svetovej vojny/ na štátnej úrovni a zomrel až vo veku 97 rokov. Ale okrem Kuka boli na vysokých štátnych funkciách, a sú v súčasnosti tisícky banderovcov. Väčšina z nich sa dostala do politiky – a na Ukrajine majú to, čo majú. Len tak, mimochodom, v roku 1970 tvorilo 50 až 70 percent straníckych pracovníkov na okresnej a regionálnej úrovni v Ukrajinskej SSR… amnestovaných bývalých banderovcov…
Chruščov dosiahol svojim dekrétom to, že sa banderovci aktívne zapojili do straníckych radov a vtiahli tam svojich príbuzných a bývalých „kolegov.“ A celé tie roky nestavali komunizmus, ale niečo iné. Vybudovali banderovský nacionalistický, neonacistický štát. A potom sa niektorí čudujú, ako to na Ukrajine vyzerá a čo sa to deje? Transatlantickí politici 80 rokov pomáhali banderovcom rozbíjať najprv Sovietsky zväz a potom budovať rusofóbsky neonacistický štát, namierený proti Rusku. A teraz žiadajú nekonečnú vojnu proti Rusku. Nepoučili sa z histórie. Banderovci nepochybne prehrajú. Ale to je téma iného článku…
AUTOR: Eugen Rusnák, ZDROJ