prednostne určené tým, ktorí vzali na svoje plecia kríž služobníkov štátu
S návodom na použitie ako sa zbaviť umŕtveného dedičstva, ktoré do dnešných dní jatrí rany na tele i na duši každého človeka milujúceho mier, pokoj, dôstojnosť a bezpečnosť bytia a žitia
A nejde začať inak ako spomienkou na starý rok, ako sme ho poznali na vlastnej koži. Rok, ktorý práve skončil svoju púť. Cestu plnú viery a očakávaní v novú prítomnú budúcnosť, ale aj plnú nesplnených vládnych sľubov. Najmä však cestu preplnenú hriešnymi slovami a činmi tých, ktorí pokračovali v 3,5 ročnom tŕnistom búraní nášho tradičného života. S rovnakým leitmotívom, s rovnakým cieľom. Len s inými možnosťami a s inými prostriedkami.
A tak prišiel čas obrátiť list a pobrať sa ďalej. Lebo nedokončená „domáca úloha“ vlády čaká na jej dopísanie v intenciách, v akých bola predložená na schválenie „majiteľovi štátu“ na začiatku nového „školského roka“.
A je pritom príznačné, že TEN, ktorého príchod na svet väčšina z nás práve oslávila v kruhu rodiny nám ukázal na osobnom príklade ako na to. Nečakať s rukami na lone „na spasenie“, ale ako máme žiť. Ako udržať dedičstvo predkov pri živote, a pritom ho ešte zveľadiť.
A k tomu nám dal slobodnú vôľu na to, ako máme toto posolstvo v živote naplniť. S mravným obsahom v skúške svetského času. Aby sme to robili poctivo, s rovnou chrbtovou kosťou a bez zradných skratiek v živote. NIE nemravne a bez chrbtovej kosti ako tí regulovčíci predtým. A rovnako tak NIE so zradnými skratkami na ceste ako tí dnešní.
V tomto kontexte to vyžaduje, aby sme vedeli lepšie a rýchlejšie čítať dejiny dnešného sveta. Ako v nich nájsť riešenie, ako sa vysporiadať so zdedenou károu nerestí, ktorá (cieľa)vedome ničí našu „kultúru bytia a žitia“. Zvnútra i z vonka. Lebo ako je dostatočne známe, pochopiť problémy dneška ide lepšie cez minulosť, cez poznanie jej zákonitostí. Cez skúsenosť iných. A dnes už existenčne. Rovnako, ako tomu bolo napokon vždy, keď Slovensko stálo na vážnych križovatkách doby.
Idúc rovno na vec, na Slovensku, aj dnes to ide riešiť rovnako
- dovnútra to dať na Svätopluka – všetky tri vládne prúty zviazať do jedného, svorného zväzku.-
- navonok, s potrebou ísť ešte hlbšie do histórie, do antiky, aby sme si s tou károu poradili po vzore a na spôsob tých, ktorí tu boli pred nami, ktorí boli postavení pred problémy, v princípe rovnaké, akým čelíme my dnes.
V prvom rade to znamená mať jasno v tom, kto dnes predstavuje pre „domajších Trójanov“ najväčšie nebezpečenstvo. Kto je dnes tým symbolickým Achillom, ktorý nemá úctu a rešpekt k (tradičnému) životu. A predovšetkým poznanie, kde je jeho neuralgické miesto, ktoré ho môže „smrteľne“ zraniť, a tak zbaviť svojej schopnosti zničiť každého, kto sa mu vo vzájomnom boji postaví do cesty. Od jeho povesti – až po jeho právo vykonávať vládny a poslanecký mandát.
A v domácej, slovenskej „krajinskej Tróji“, na rozdiel od tej ikonickej Homérovej, sú tie zraniteľné „päty“ hneď 2. Verejnoprávne médium (STVR) a politické mimovládky. Dve škodné v jednom. Konajúc v symbióze, so synergickým účinkom na tých, ktorým je prvoplánovo určený. Jednostranne informovaným veriacim, domácnostiam na Slovensku. Dvom centrám zla, ktoré na rozdiel od súkromných mediálnych „žlčovodov“ so zahraničnou majetkovou účasťou ide regulovať legitímnym, legislatívnym spôsobom.
Aj keď tu doma, na Slovensku by bolo treba presnejšie povedať, že sú to 2 „pupočné šnúry“. Ešte presnejšie pupočné šnúry fungujúce ako „vnútrožilová informačná infúzia“, ktorými prúdi do tela „Trójanov“ otrava, ktorá „nezabíja“ na počkanie, ale postupne, plazivo, na spôsob starej známej goebbelsovskej axiomy : „100xopakovaná lož sa stáva pravdou“.
A dnes riešiť problém „prvej päty“ alias pupočnej šnúry už nejde konzervatívnou cestou, ako sme toho boli (už veľmi nespokojnými) svedkami vyše roka. Jalovo. Prestupujúc na mieste, s márnou snahou hľadať kompromis tam, kde ho už nejde nájsť.
PRETO je dnes pre rozhodujúce ozdravenie tela možné iba jedno praktické riešenie. „Chirurgické“. S potrebou prestrihnúť novodobému Achillovi, tentokrát informačnú pupočnú šnúru, vedúcu z STVR do väčšiny cenzových domácnosti na Slovensku, a tým zlikvidovať v prenesenom zmysle „kanalizačnú rúru“, chrliacu večer čo večer toxikovanú informačnú zmes s protivládnym podtextom.
Hovoriac o „rúre“, ktorá paradoxne funguje stále pod „správou a údržbou“ štátu. Ktorá naďalej vedie voči jeho koaličnému vedeniu podprahové, účelové podávané spravodajstvo. Navonok síce s podstatne menej poznateľným informačným „defaultom“, zato s vysielaním, majúcim len nekalo inovované spôsoby manipulovania verejnosti. Sofistikovane podávané, aby ich dnes nebolo hneď tak poznateľne – ako vtedy – cítiť po žlči.
PRETO, poukazujúc na to, že ide o (chronickú) mediálnu prax, na ktorej sa v nezmenil cielený obsah iba forma podania– treba mať na zreteli, že už nejde „beztrestne“ čakať na „obrátenie Pavla“. Teda húfu tých samých „včerajších“ anonymných redaktorov v roli skrytých politických aktivistov s progresívnym a bezbreho liberálnym svetonázorom, ktorí zostali naďalej v tieni, za obrazovkou verejnoprávnej TV. Naďalej hádžuc „polená“ do ohňa, dnes len v inom balení. Inou formou a inými metódami jeho podpaľovania a udržiavania vo verejnosti.
LEBO, naschvál, všimnite si pozornejšie novú „technológiu“ presadzovania opozičnej agendy, pri ktorej sa už:
- nezvolávajú z obrazovky „veriacich“ na piatočkové večerné modlitby (zneužívajúc Kuciaka do ad absurda). Teda, aby sme boli presní, za zvrhnutie vtedajšej Ficovej vlády..
- nezatvárajú na kľúč dvere obrazovky pred neprispôsobivými persónami non grata. Teda aby sme boli presní, takí ako J. Čarnogurský, s iným názorom na príčiny vojny na UA
- a dnes už ani nevyhadzujú šéfov spravodajstva za takýto „nezregulovaný“ čin . Teda ako to urobili v prípade Vahrama Chuguryana za „neodpustiteľný mediálny pre-čin“..
LEBO dnes sa to robí premyslenejším, špekulatívnejším spôsobom:
- prostredníctvom informácií, ktoré zaručene nespustia do chodu ten vnímavý centrálny systém človeka okamžite, hneď po prvom informačnom gongu, spôsobom, ako sme boli na to zvyknutý. Vtedy, keď sa súdnemu človeku zježili všetky chlpy na tele ako vlčiakovi uši..
LEBO dnes sa jeho „karcinogénny účinok“ – znepokojiť ľudí s vládnou politikou – robí filigránskejšie. Dnes zákernejšie, falošnejšie. Pridaním viacerých (ešte včera neprípustných) ingrediencií. Teda presne naopak, ako sa to už v tejto „KRAJINE“ dnes zaužívalo. Na Orwela. Keď sa dnes, pre zmenu až „útlocitným spôsobom“ primiešavajú do verejného priestoru reakcie každého mudrlanta, ktorí majú jedno spoločné. A nie je to rovnaká „ritná dierka..“
Presnejšie DVE „jedno spoločné“.
Mať iný názor. A už na všetko, čo prichádza od vládnej koalície. Od zle použitých interpunkčných znamienok v texte, cez sledovanie každého súkromného kroku (najaktívnejších a teda najnebezpečnejších) ministrov, trávenia ich osobného voľna, až po každodenný spôsob riešenia nakopených neriešených problémov z čias – kde bolo vtedy „bohom“ dovolené VŠETKO, a kde nebolo „volom“ dovolené NIČ. Presnejšie „sviniam vnútri ľudských bytostí“ alebo s iným mediálnym prestrihom – tým, „čo by mali kvičať ako svine na bitúnku..“ A vo verejnom priestore ani si len cvrknúť..
A tým druhým „spoločným jednom“ je v súbehu podhadzovaná názorová info-štruktúra.
LEBO len rátajme spolu, odkiaľ tie názory pochádzajú. Od tých samých, ktorí si po ťažkej strate pamäti, dnes už každý sám opozičník osve, vyžaduje právo predniesť ho verejne. Názory, ktoré toto falošné médium (ktoré ho ešte včera hanebne odopieralo vtedajšej opozícií do tla) dnes tak rado, až do zvracania – na široko a do hĺbky uplatňuje v mene náhle (zrazu) objavenej názorovej plurality. Názory pochádzajúce už nielen z trojakého (straníckeho) súdka zastúpeného v NR SR, ale už aj od tých istých programových (spoľahlivých) politických analytikov, dnešného stavebného segmentu z vody a piesku, čo v skrývanej samozvanej úlohe nezávislých arbitrov držia stranu „útočiacemu tímu“.
PRETO, vedenie štátu, ako nový zákon o STVR káže, je najvyšší čas skončiť s touto hrou na blbých a blbších. A na tento účel skončiť raz a navždy so všetkou tou nesvornosťou, a chytiť sa už konečne poriadnej lopaty. A začať robiť poriadok na hlavnom dvore. Od podlahy, lebo inak tú špinu sem vietor bude fúkať stále. A vieme všetci ako je dnes „politicky veterno..“
II.
A tá druhá pupočná šnúra, to je tá, ktorá vychádza z politických mimovládok, prepožičiavajúcich sa za misu šošovice cudzím záujmom. V ich prípade ide zo strany vlády o otáľané rozhodnutie mať pod kontrolou prostriedky, ktoré do nich prúdia zo zahraničia, vediac pritom už zo skúseností z iných kútov sveta, že majú len jeden zahmlievaný (farebný) účel a jeden (protivládny) cieľ.
Preto je už treba nadobro prestať s fabulovaním a falošným manipulovaním verejnosti o tom, ako je novo pripravovaný zákon o lobingu namierený voči všetkým tzv. neziskovým združeniam. A ako sa jeho prijatím berie sloboda vyjadrovania sa, ako sa likvidujú práva na ochranu záujmov združovania sa a pod.
Ba, pre zvýšenie „bojaschopnosti mužstva“ neváhajú už zapájať do hry o ich prežitie aj nič netušiacich pešiakov. Hrajúc tak falošnou „administratívnou kartou“, povolávajúc si na tento účel na výpomoc aj neinformovaných a dôverčivých členov početných občianskych združení, osobitne pritom ich lojálnych zástupcov z vedenia. Účelovo pritom zahmlievajúc na verejnosti, že o nich, o ich poctivé, ozajstné verejnoprospešné aktivity v regióne tu ani zďaleka nejde.
PRETO je tak potrebné:
1. Dať v prvom rade zbohom zašitému politickému aktivizmu v STVR
Tomu, ktorý zostal naďalej skrytý za obrazovkou STVR, a od ktorého nemožno čakať, že razom zmení svoju svetonázorovú DNA. Ako to exemplárne špinavo, na farizeja predviedla verejnosti tá ešte včera „nezávislá“ redaktorka Cifrová Ostrihoňová, z ktorej sa z večera na ráno vykľul (úspešný) kandidát do eurovolieb. Ešte sa treba pýtať, že prečo za Progresívne Slovensko..?
A v rámci tejto úlohy obnoviť v tomto „spravodajsko-publicistickom kurníku“ zatláčaného pluralitného ducha, po ktorom márne volá duša každého človeka, vzhliadajúca sa k ozajstnej informačnej nezávislosti a vyváženej, zmysluplnej personálnej pluralite vo verejnej diskusii.
2. V druhom rade mať domáci prehľad o „finančnom hospodárení“ mimovládnych združení
S právom poznať zdroje, prichádzajúce zo zahraničia na ich účelové aktivity, spôsobilé mať vplyv na (nezávislý) chod a (zvrchované) fungovanie štátu. Na prednostné presadzovanie účelových politík štátu, osobitne s kultúrno-etickým a multikultúrnym obsahom. Tých, ktoré infiltrujú do spoločnosti hodnotové experimenty, ktorých primárnym účelom je zatlačiť osobnú identitu človeka, rodiny, národa i samotného štátu.
A hovorí sa im vo svete rôzne, najčastejšie ako účelové nátlakové záujmové skupiny, v skratke „prezývané“ ako lobisti, majúci v krajnom prípade, v postavení už „štátu v štáte“ ako sa to deje práve dnes na Slovensku, potenciál sily prehodiť výhybky a nasmerovať štát na cestu do dekadentne fungujúceho sveta. Presadzujúc pritom „desiatkové“ genderové šialenstvo, likvidujúce biologickú povahu človeku, jeho osobnosť a hodnotové bludy spojené s popieraním rodiny, s otcom a ženou ako základom ľudskej spoločnosti.
A regulovať to ide spôsobom a právnou formou ktoré sú vo svete už dlhodobo známe, odskúšané v praxi, funkčne uplatňované v mnohých štátoch sveta, vrátane tých „vykričane demokratických“. S prirodzenou, neodňateľnou imperatívnou požiadavkou na ochranu vnútroštátnych záujmov, akú na tento účel využíva o. i. už pomaly 100 rokov aj dnešná „prvá dáma“ západnej demokracie. Majúc na mysli spojené štáty, a v ich pôsobnosti prijatý zákon o zahraničných agentoch, FARA zákon.
Preto je nanajvýš správne a dnes už aj existenčne potrebné zaštítiť národné a štátno-právne záujmy Slovenska legislatívnou cestou, s poukazom na existujúce zahraničné skúsenosti pochádzajúce dnes už z ekonomicky aj spoločensky rozvrátených štátov, ktoré toto právo a povinnosť zachovania zvrchovanej štátnej moci na svojom území na vlastnú škodu tak trestuhodne zanedbali.
III.
Suma sumárum, silno parafrázujúc kus antickej histórie pochádzajúcej z iného dobového prostredia, avšak s rovnakým morálnym odkazom pre dnešných súčasníkov a pre ich budúcich potomkov nech znie, aj keď s trochou nadčasového nadhľadu, éterom :
- aby po skončení vládneho mandátu dnešných služobníkov štátu mohla zostať po nich nepísaná tabula s pomyselným textom : „TU, v čase, keď sa lámal chlieb, stáli tí, ktorí sa správali ako predkovia a svetské i božie zákony kázali nám..“
A v tomto kontexte mať na zreteli, aby sa nezopakovala história. A rovnako poučenie z nej..
Majúc na mysli rovnakú hrozbu, na akú doplatili aj hrdinskí Gréci pri obrane svojich (rovnako) existenčných, domovských záujmov. Na jednu z najšpinavších ľudských vlastností. Na ZRADU, aká sa udiala vtedy, v dávnoveku, pri Termopylách. Podraz, ktorý vzišiel z ich vlastných radov.
LEBO, nebyť ich zrady, vtedajší grécki vlastenci by boli bývali udržali dobyvateľa na uzde (priesmyk pred moci a územia chtivými Peržanmi). Lebo to boli práve „doboví MIGAĽOVCI“, ktorí vtedy a tam dotiahli zradu dokonca, aby sa tak pričinili o zvrat v tamojšom, hodnotovom boji o nezávislosť a zvrchovanosť nad svojím územím. O porážku Grékov, brániacich svoju česť, svoju domovinu.
Aby sa tak evokovala zvláštna paralela so situáciou, akej sa stávame svedkami aj my dnes, so zreteľom na vtedajšie historické reálie, kedy sa vinou zradcov z vlastných radov zmocnili oslabených „koaličných gréckych miest“ cudzí dobyvatelia. Dnes len s tým rozdielom, že vtedy boli tou zradnou škodnou vyvrheli z vnútorných gréckych radov.
Ale pýta sa aj poučenie druhé. Optimistickejšie.
Z rovnakého dobového súdka. S rovnakou vydarenou snahou nevzdať to, a dopracovať sa ku konečnému víťazstvu, akého sa dostalo smelým (vtedy gréckym) vlastencom aj po tejto porážke. Na konci svojho úsilia, pri Platajách.
So záverom, ktorý dáva opodstatnenú vieru, že zradcovia podobnej fajty skončia ako len opovrhnutia hodný ľudský exces. A po tých smelých, úcty-vzdania hodných obrancoch domova zostane (aj keď nepísaná) tabula cti, na ktorú už história nikdy nezabudne.
Po práve a po zásluhách, ktoré obom vzorkám charakterových postáv doby vždy patria. Lebo čas a história v ňom odsypávajú spravodlivo. Aj keď nie vždy spôsobom a v čase, ktorý by sme si najradšej želali.