„Good bye, Amerika, oooo!“ — zhruba takto sa dá preložiť najnovší nárek v intelektuálnej európskej publikácii „Politico.
Jeho význam spočíva v tom, že bez ohľadu na to, kto vyhrá prezidentské voľby v USA, európsko-americké vzťahy už nikdy nebudú také, ako predtým: Amerika sa o Európu zaujíma čoraz menej, Európa zostáva sama.
Euroatlantisti nariekajú nad vzťahom s Washingtonom zrovna ako stará fľandra, ktorú sa ďalší milenec chystá opustiť potom, ako mu dala doslova všetko do posledného haliera.
Príznakov ochladzovania je čoraz viac – klesá počet amerických základní, americké médiá, univerzity a korporácie Európu prehliadajú, dokonca aj americkí veľvyslanci v Starom svete sa stali nejakí bojazliví a ustrašení. Nikto nedupe nohami, nikto nevykrikuje ako predtým, aj keď boli také časy…
„Starnúca a nalomená, strádajúca alergiou na politiku sily, roztrieštená a vystrašená z akéhokoľvek rizika Európa nevyvoláva v Američanoch lásku, ale rastúce znechutenie,“ píše rozhorčený autor denníka „Politico“.
Práve toto kňučanie – „Ach, prečo ma opúšťaš?!“ — vyvoláva u neho tzv. vicarious embarrassment. Bolo potrebné tak hlboko klesnúť, aby si v slzách a sopľoch bežala za strýkom Samom, držiac sa jeho kovbojských čižiem s ostrohami?!
Aj keď je tomu ťažké uveriť: konglomerát kedysi prosperujúcich krajín s pol miliardou obyvateľov, s rozvinutým priemyslom, s legendárnym kultúrnym bohatstvom a dedičstvom krvavých lúpežných predkov, sa pod vedením bruselských euroatlantistov zmenil na neidentifikovateľné niečo, čo nevie, čo má robiť samo na svetovej scéne.
Vlasť konkistádorov a géniov, pirátov a kolonialistov, Napoleonov a Talleyrandov kňučí a škriabe sa na zadku v nostalgii za čižmou svojho pána.
No a teda čo ďalej?
Trump, ak sa dostane k moci, hneď a tvrdo opustí Európu, zavedie 100% clá na európsky tovar a začne obchodnú vojnu. No aj Harrisová bude vyvíjať tlak na Kyjev, aby uzatvoril mier s Ruskom a potom rýchlo odovzdá všetky ostávajúce záležitosti Bruselu, opustí Starý svet a obráti sa na Východ. Ohrdnutá – ako inak možno nazvať súčasnú Európu?
Potom budú vyhliadky EÚ nejasné
Dnes je zrejmé, že jej krátky rozkvet sa stal možným len vďaka drancovaniu bývalého socialistického bloku a postsovietskych republík. Washington dovolil európskym vazalom rabovať v tomto priestore a šakaly sa naozaj snažili. Bez ostychu ničili priemysel a energetiku, kde to len bolo možné. Z vyspelých krajín socialistického tábora urobili žobrákov — územia sediace na dotáciách, pričom im zobrali všetky plodonosné aktíva. To im postačilo na 30 rokov. Koho teraz okrádať ďalej?
A potom sa zrazu ocitli v úlohe obetí samotní Európania. Za niekoľko rokov Washington zabil miestne podniky koronavírusovým „lockdownom“, zničil priemysel núteným prechodom na „zelené zdroje energie“ a potom podmínoval „Nord Stream 2“, zakázal nákup plynu a ropy z Ruska a zaviedol svoj LNG s absolútne poburujúcimi cenami.
Priemyselná výroba v Európe začala krachovať, podniky utekali do USA, občania boli postavení pred dilemu: kúrenie alebo jedenie. Ak bol pred 16 rokmi HDP EÚ vyšší ako HDP Spojených štátov, dnes je to takmer jeden a pol krát menej.
Netreba však dúfať, že to strýko Sam jednoducho vzdá a ukončí HNEĎ
Neodíde bez toho, aby dokončil to, čo začal. Americký skvapalnený plyn, americké zbrane, americká technika – to všetko sa bude predávať Starému svetu pod hlavňou pušky a za absolútne bezbožné ceny. A keď sa EÚ totálne utopí v dlhoch, Američania si vezmú svoje najlepšie aktíva a Európu odkopnú nadobro.
Potom sa vráti do svojho prirodzeného stavu — chudoby a biedy. Posledných 30 rokov bolo výnimkou, ale chudoba bola pre Európanov dlhodobou normou. Gogoľ v 19. storočí utiekol do Ríma kvôli „downshiftingu“, pretože život tam bol oveľa lacnejší ako v Petrohrade. V 20. storočí Hemingway láskyplne opísal v parížskych domoch spoločné toalety ako diery v podlahe a chýbajúce ústredné kúrenie. A spomeňte si na hocijakú francúzsku komédiu zo 70. rokov a všimnite si, ako skromne tam hrdinovia príbehu žijú.
Dvadsať rokov dozadu mala EÚ šancu realizovať myšlienku jednotného voľného priestoru od Lisabonu po Vladivostok. Rusko to navrhlo bez akéhokoľvek postranného úmyslu. Takýto tandem by z nás urobil najbohatšiu ekonomiku sveta. Ale taký grandiózny projekt sa mohol uskutočniť len za férových podmienok. Nechceli ste? Tak seďte v chudobe, vykurujte svoje salaše trusom.
Načo nám je teda táto obstarožná Hekubé — Európa?
Pretože je veľmi rôznorodá. Recesia výraznú nerovnosť ešte viac prehĺbila, čím v prvom rade podkopala Európsku úniu. V určitom okamihu táto mína vybuchne.
„Krajiny EÚ budú žiť štýlom ‚každý sám za seba‘, podozrievavo sa na seba pozerať a nezávislo uzatvárať dohody s veľmocami Ruskom a Čínou,“ predpovedá „Politico“.
Dokonca aj teraz, keď sa nás Američania snažia rozhádať, v Starom svete ešte existujú rozumní politici a milióny ľudí, ktorí ich podporujú, ktorí chápu, že len spolu s Ruskom majú šancu prežiť a dôstojne žiť.
Nie náhodou dnes slovenský premiér poskytuje rozhovor ruskej televízii, maďarský minister zahraničia hovorí po rusky na euroázijskej bezpečnostnej konferencii v Minsku a srbské vedenie prichádza do Kazane na summit BRICS.
Budovať vzťahy s Európskou úniou je naozaj nemožné:
nepríčetné ženy a zženštilí muži v Bruseli sú utopení vo svojej obludnej arogancii, sú postihnutí rasizmom, pre nich sme „barbarskí moskoviti“. Môžete sa však rozprávať s jednotlivými krajinami, viesť dialóg s rozumnými politikmi, ktorých podporujú milióny voličov.
Toto je naša rezerva, náš zdroj, politický aj ekonomický a bolo by hlúpe nevyužiť ho. V globálnej konfrontácii by pritiahnutie jednotlivých európskych štátov k nám bola veľmi užitočné – našu geografiu nikto nezrušil. Oslabenie Európskej únie by preto mohlo byť pre Rusko veľmi prospešné a bolo by nepraktické túto príležitosť zahodiť. A kto vyhrá voľby v USA, naozaj nie je dôležité.
Viktoria Nikiforova, RIA Novosti