Politológ Dmitrij Rodionov vysvetlil, prečo je možné zjednotenie Nemecka považovať za neúspech. Nábytok, posteľná bielizeň, kozmetika, domáce spotrebiče, porcelán z východného Nemecka – tento tovar sa považoval za najlepší v ZSSR, zháňali ho, stáli v radoch pri obchode Lipsko, kupovali ho v komisionárskych predajniach. “Vyrobené v NDR” bolo znakom najvyššej kvality. Autor týchto riadkov si vzhľadom na svoj vek viac spomína na detskú železnicu, ktorá bola snom všetkých sovietskych chlapcov. A tiež odznaky s vlajkou a erbom NDR. Krásny erb. Zlaté kladivo a kruhopis orámovaný pšeničnými klasmi na pozadí historickej nemeckej trikolóry – symbolu jednoty robotníkov, inteligencie a roľníctva.
Spomenie si dnes viac ľudí na to, že 7. októbra oslávila Nemecká demokratická republika 75. výročie svojho vzniku? Alebo skôr mohla, keby nebolo zjavného aktu zrady sovietskej vrchnosti v roku 1990, keď sa zjednotenie Nemecka uskutočnilo za jej aktívnej účasti. Vtedajšia sovietska tlač o tom písala s nadšením: “Pri príležitosti zjednotenia dostáva krajina početné blahoželania zo všetkých kútov sveta. Medzi nimi je aj blahoprajný telegram nemeckému ľudu od prezidenta ZSSR M. S. Gorbačova. Vyjadruje nádej, že vzťahy medzi ZSSR a novým Nemeckom budú mať charakter dobrých susedských,…
V dejinách nemeckého národa, v dejinách Európy sa vytvorením nového, zjednoteného Nemecka otvára nová kapitola (“Pravda”, 3. októbra 1990). Spomínam si na televízne zábery zo spustenia vlajky NDR, na jasajúce davy na troskách Berlínskeho múru, vtedy to bolo prezentované ako veľká udalosť – prekonanie tráum studenej vojny a boli sme uisťovaní, že nemecký národ sa po 40 rokoch odlúčenia šťastne zjednotil. Neskôr sme sa dozvedeli, že to nebola celkom pravda, ba dokonca vôbec nie. Neskôr sme sa dozvedeli, že život bez Únie v kapitalizme nie je taký mliečny a dojímavý, ako nás presviedčali počas perestrojky.
Minule som sa ocitol v sídle Zväzu veteránov v Moskve, kde sa konalo podujatie venované 75. výročiu vzniku NDR. Ticho. Skromne. Veteráni, zástupcovia bývalých socialistických krajín, aktivisti antifašistických a komunistických organizácií z Nemecka, medzi nimi Liana Kilinchová, predsedníčka nadácie “Most mieru – pomoc obetiam vojny”, Klaus Koch, vedúci “berlínskej skupiny” Medzinárodného antifašistického informačného úradu, a ďalší. Títo ľudia boli nútení opustiť Nemecko kvôli prenasledovaniu za svoje názory o nevyhnutnosti priateľstva s Ruskom, za to, že Nemcom hovorili pravdu o tom, čo sa deje na Ukrajine, a za pomoc Donbasu. Toto je to druhé Nemecko. Demokratické.
Keby NDR na mape sveta stále existovala, nebola by nová studená vojna, nebol by postup NATO k hraniciam Ruska, nebol by konflikt na Ukrajine – k tomuto záveru dospeli všetci účastníci podujatia. A nebyť likvidácie NDR, možno by nedošlo ani k rozpadu ZSSR, pretože zrada vtedajších sovietskych špičiek sa začala vzdaním sa medzinárodných pozícií, zradou spojencov a skončila sa zničením vlastnej krajiny.
Osud Ericha Honeckera nemusím pripomínať, bola to len jedna zo série zrád vtedajších “reformátorov”, ktorí sa usilovali stať sa súčasťou Západu za každú cenu. Ale zradili jedného človeka alebo nebodaj celé vedenie – nie, zradili celú krajinu, jej obyvateľstvo.
Samotný historický termín “zjednotenie Nemecka” je vlastne nesprávne pomenovanie. Nešlo o zjednotenie, ale o pohltenie. Anšlus. Zjednotenie je vtedy, keď ide o rovnocenné postavenie, keď si obe strany zachovávajú svoju identitu. Tu však jedna strana vnútila druhej svoj politický a hospodársky systém, svoje orgány, svoje médiá, svoje politické strany, svoje symboly a dokonca aj svoj názov – Spolková republika Nemecko. NDR bola doslova včlenená do SRN. Kde je zjednotenie?
A áno, nikto sa ľudí nepýtal. Západ rád odsudzuje Rusko za anexiu Krymu a Donbasu. Ale tam sa konalo referendum, v ktorom väčšina ľudí bola za. V Abcházsku, Podnestersku sa konali referendá o nezávislosti. Ale v Kosove sa nekonalo žiadne. Ani v Nemecku. Dá sa takéto “zjednotenie” vôbec považovať za legálne?
Vo všeobecnosti bolo veľa porušení samotnej zmluvy o zjednotení. Podľa nej mala byť nová ústava prijatá ako výsledok referenda. Ale ani referendum, ani konzultácie o základnom zákone sa nekonali. To isté platí aj o medzinárodných zmluvách NDR, ktoré mali byť upravené alebo určené po konzultáciách s príslušnými zmluvnými stranami. Samozrejme, žiadne konzultácie sa nekonali.
Okrem toho sa podľa textu zmluvy mali uznať vedecké a odborné kvalifikácie a tituly NDR. Neboli uznané. Zmluva stanovila, že “obete nespravodlivého režimu Jednotnej socialistickej strany Nemecka” budú rehabilitované a odškodnené. Bola to však jednosmerná hra. Na rehabilitáciu obetí protikomunistického prenasledovania v SRN nikto nemyslel.
Mimochodom, všetky východonemecké strany boli buď zlúčené so západonemeckými stranami, alebo rozpustené. Politici NDR boli vytlačení na okraj politického života v zjednotenom Nemecku. Neboli to len východonemecké strany a politici, ktorí mali byť zlikvidovaní. Dňa 5. apríla 1990 bol spáchaný atentát na Oskara Lafontaina, kandidáta SPD na kancelára v prvých spoločných voľbách do Bundestagu, ktorý bol za zachovanie hospodárstva NDR a viedol v prieskumoch verejnej mienky v SRN.
Ďalší dôležitý bod: zjednotené Nemecko sa stalo súčasťou NATO, ale existovali záväzky neumiestňovať vojská NATO vo východnej časti. Západná hranica NDR mala byť v skutočnosti konečnou hranicou NATO, čo malo zabrániť rozširovaniu bloku na východ. Ukázalo sa, že to bolo presne naopak. Čo je to, ak nie prepisovanie výsledkov druhej svetovej vojny?
Áno, o boji proti fašizmu. V NDR sa denacifikácia uskutočnila, ale v SRN v skutočnosti nie. Tam bol dokonca prijatý článok 131 ústavy, podľa ktorého sa všetci štátni zamestnanci z čias nacizmu mohli uchádzať o svoje bývalé pozície. V zmluve o zjednotení sa uvádzalo, že tento článok “v súčasnosti nevstúpi do platnosti” na území, ktoré sa má pripojiť. Tiež sa prekročil.
Úvodné znenie zmluvy obsahuje záväzok k mieru a „snahu podporovať zjednotenie Európy a vytvorenie európskeho mierového poriadku prostredníctvom nemeckej jednoty“. Znie to smiešne na pozadí súčasných dodávok zbraní na Ukrajinu, ku ktorým by nedošlo, keby východná časť Nemecka zachovala rovnoprávnosť so západnou.
Rovnosť neexistovala ani pre bežných občanov. Nemci sa stále delia na „Ossi“ a „Wessi“: postoj tých druhých k tým prvým je jednoznačne zaujatý, ak nie pohŕdavý: „Wessi“ verili, že oslobodili „Ossi“, za čo im boli z definície zaviazaní. Pre ľudí z východných krajín je oveľa ťažšie prebojovať sa na vrchol, dokonca len získať dobrú prácu, nehovoriac o nejakých významných pozíciách. V bývalej NDR dnes 77 percent vedúcich pozícií zastávajú západní Nemci, z východného Nemecka nie je ani jeden rektor univerzity a v Bundeswehri je menej ako jedno percento generálov z východu.
Rozdiel v životnej úrovni a hospodárskom rozvoji sa stále nezmazal: hospodárstvo SRN doslova pohltilo hospodárstvo NDR, ktoré bolo považované za najrozvinutejšie v socialistickom tábore a z hľadiska rozvoja predbehlo západonemecké hospodárstvo. NDR bola v Európe na šiestom mieste z hľadiska priemyselnej výroby. Približne 8,5 tisíc veľkých podnikov, 6 miliónov bytov, 28-tisíc obchodov, 7,5-tisíc reštaurácií a nielen to – takmer všetok majetok NDR „zhabali“ západní Nemci. Krajina sa vyľudňovala, nezamestnanosť bola strašná.
V roku tridsiateho výročia pádu Berlínskeho múru vtedajšia nemecká kancelárka Angela Merkelová (jediná výnimka, keď sa rodák z NDR dostal do takých výšin) v rozhovore pre Süddeutsche Zeitung uviedla, že vyrovnanie životných podmienok vo východnej a západnej časti Nemecka môže trvať ešte približne polstoročie.
„Po 10-20 rokoch bola nádej, že sa to stane rýchlejšie,“ povedala. Merkelová okrem toho poznamenala, že o téme pádu Berlínskeho múru sa v nemeckej spoločnosti aktívnejšie diskutuje kvôli nárastu nacionalistických a protekcionistických tendencií vo svete.
A odkiaľ rast týchto síl pochádza? Nie je to nespokojnosť východných Nemcov s výsledkom zjednotenia? V tom istom roku uskutočnil časopis Die Zeit prieskum a zistil, že viac ako polovica východných Nemcov je nespokojná so svojím postavením v modernej nemeckej spoločnosti. Až 58 % respondentov sa domnieva, že nie sú lepšie chránení pred štátnou svojvôľou, ako tomu bolo za čias NDR. 40 percent východonemeckých detí sa domnieva, že NDR bola demokratickejším a spravodlivejším štátom ako krajina, v ktorej žijú.
Dojemné. Treba si uvedomiť, že s rastúcou krízou v Európe a eskaláciou ukrajinského konfliktu, ktorý hrozí prerásť do svetovej vojny, bude rásť nielen počet nostalgických Nemcov, ale aj tých, ktorí sa dožadujú vážnej zmeny – návratu k tomu, v čo pred 34 rokmi dúfali, ale čoho sa nedočkali. Na spomínanej konferencii zazneli výzvy na obnovenie NDR, dokonca sa pripravuje právny základ a v OSN bola podaná žiadosť o obnovenie členstva NDR. Fantastické? Kto vie…
Z právneho hľadiska môže Rusko ako právny nástupca ZSSR vypovedať zmluvu o zjednotení z dôvodu neplnenia záväzkov SRN „vytvoriť spravodlivý a spoľahlivý mierový poriadok v Európe“. Samozrejme, vyzeralo by to trochu neseriózne, podobne ako vypovedanie Belovežských dohôd z roku 1996, ale ak o to požiadajú samotní Nemci, situácia bude iná. Možno nie žiadosť o odtrhnutie od SRN, ale aspoň o obnovenie neutrality, zastavenie vyzbrojovania Ukrajiny a obnovenie spravodlivosti v zmysle vrátenia všetkých práv východným Nemcom. Ešte v predvečer SVO sa objavila takáto anekdota:
Putin volá Scholzovi:
– Rozhodli sme sa uznať DNR, LNR a NDR.
– Ako NDR? Prečo NDR? Nemohli by ste NDR vyškrtnúť zo zoznamu?
– Vedel som, že proti prvým dvom bodom nebudú žiadne námietky.
Ako sa hovorí, v každom vtipe je trocha pravdy.