„VTEDY nebol čas povedať ľuďom celú pravdu..“

Pamätáte si na tento zlovestný výrok „dobového kmotra“, ktorý stál pri zrode „príručky“, ako sa dostať k moci za cenu tú najvyššiu pre národ a pre štát?

Príručka, ktorá ako pod kopirákom prevzali jeho dnešní mentálni pohrobkovia. Očierniť Slovensko v zahraničí spôsobom, ktorý nezmazateľne vojde do histórie mladého Slovenska. VTEDY ako dokonaný pokus urobiť zo Slovenska 1. ČIERNU DIERU Európy. Spôsobom špinenia do vlastného hniezda v zahraničí, na ktorý sa nezníži ani posledný vták v živočíšnej ríši…

Je najvyšší čas prijať POZVANIE na hodinu DEJEPISU

S úlohou aspoň dodatočne spoznať učivo, ktorého sa nám nedostalo v čase, keď mohlo a malo. S dôvetkom, ktorý je zlou správou pre „mimovládnych pasákov“, pasúcich sa na dotáciách, podporujúcich snorenie po dezinformáciách. Lebo dnes to budú samé (historické) fakty.

AKO štátoprávny národ prichádzal s každou novou prezidentskou palicou o ilúzie

LEBO pamäť národa má ísť po tejto stope. Lebo jeho osud v novodobej histórií je úzko spätý so stopou, akú za sebou vyhĺbili prezidenti v čase, keď nebol čas, a vtedy ani vôľa ani možnosť povedať ľuďom celú pravdu. Pre Slovensko a Slovákov pravdu o najvážnejších otázkach čias, premietajúcich sa v zápase o NÁRODNÚ SUVERENITU. Počnúc bojom o národnú emancipáciu v spoločnom štáte s Čechmi. Od štátno-právneho prvopočiatku. A pekne od základov.

Lebo je to národná suverenita, ktorá je primárne tou pomyselnou biblickou skalou, základovou doskou pre štátno-právnu svojprávnosť. V myslení, konaní, prezentácií a presadzovaní hodnôt vlastných národným a štátnym záujmom. Slobodne a demokraticky. Rovnako smerom navonok i dovnútra štátu. Nie krajiny.

V tomto zmysle je národná suverenita koreňovou sústavou národného stromu, bez ktorej nejde ani hovoriť, ani písať, ani sa poctivo a dôveryhodne dožadovať slobody a demokracie vo verejnom priestore, v spoločenskom diskurze. Týchto dvoch vzácnych, dnes už poškvrnených entít, ktoré sa v slovníku dnešnej opozície využívajú už len ako politická floskula. A v praxi ako baranidlo na diskreditáciu a diskvalifikáciu vlády pred očami verejnosti.

PRETO nám je dnes tak treba poznať nosnú stopu zápasu o národnú a štátnu suverenitu, ktorá sa vinie v novodobej histórií Slovenska ako Ariadnina niť cez najvyššiu vrcholovú politickú reprezentáciu, prostredníctvom prezidentov ako autorizovaných úst štátotvorného národa. Hovoriacich v dobovom čase tak do jeho útrob, ako aj smerom do zahraničia.

Preto je tak poučný, čoby len prierezový historický exkurz tejto zamlčiavanej dejinnej krivdy, ako ich zadokumentovala sama história. V synergii preukazných faktov, ktorú vie dať iba súvzťažnosť slov a činov najreprezentatívnejších politických hráčov na ihrisku v kontexte ich výpovedí, v konkrétnych (meniacich sa) dobových podmienkach.

Pre lepšie pochopenie dnešnej prítomnosti skrz dejinný včerajšok. Tej neprikrášľovanej, dejepisnej, kde nepíše dejiny ruka dobového držiteľa pravdy, ale neohýbané a neprekrúcané fakty. Vypovedané slová a činy nosných dejinných postáv.

I.

A to dejinné obnažovanie nejde začať v inom čase, ako VTEDY, keď sa lámal štátotvorný chlieb. Vtedy, keď sa T.G. Masaryk, prvý spoločný prezident, zapísal do našich dejín nezmazateľnou stopou. Vydajúc svedectvo doby, ktoré dalo punc historickému zápasu o toto najcennejšie „rodinné striebro“ Slovákov ešte pred nástupom na vzájomnú dejinnú cestu. Garantovanú národnú a štátnu emancipáciu v spoločnom zväzku s Čechmi.

A na počiatku novej éry bolo slovo a činy Tomáša Garyk Masaryka. Kopčianskeho rodáka, múdreho, rozhľadeného a všeobecne uznávaného politika, štátnika a mysliteľa. Zato pre Slovákov voľba, ktorá nesplnila očakávania, ktoré s jeho osobou, dovtedy aktívne spojenou s budúcnosťou slovenského národa v spoločnom zväzku, právom spájala.

LEBO v záujme historickej pravdy treba mať na pamäti, že vzťahy medzi obomi národmi na tejto historickej križovatke neboli funkčné, ani sa za jeho éry do roku 1935 nezlepšili, ako to starostlivo maľovala dobová propaganda, a doposiaľ ešte aj falošne maľujú známe fy na Slovensku.

Naopak, až príliš pripomínajú dobové, nevyvážené pragmatické „manželstvá z rozumu“, kde si ženích nevyberal nevestu z lásky, neprechovávajúc k nej žiadny relevantný citový vzťah. A už vôbec to nebol vzťah založený na úcte a rešpekte ženícha k vyvolenej neveste. Lebo to bol vzťah výsostne účelový, kde primárnym motívom „svadby“ tohto druhu bolo „veno“, ktoré nevesta do rodiny ženícha mala priniesť.
Prenesúc sa do politických reálií vtedajšej doby, Čechom bolo zreteľne predostreté, že pre takú hromadnú nemeckú komunitu, aká v tom čase v Čechách prevažovala – víťazné veľmoci po prvej svetovej nemali pochopenie pre vznik samostatného českého štátu.

A tu je pes zakopaný

Toto je ten imaginárny „pevný bod“, od ktorého sa odvíjajú vo svojej dobe všetky ďalšie kroky „ženícha“ – diktované touto východiskovou dejinnou premisou. Všetky jeho ďalšie aktivity vo vzťahu, kde dochádzalo k prehlbovaniu prejavov čoraz väčšej straty rešpektu k záujmom vybranej nevesty a pribúdajúcich svedectiev neochoty vrátiť sa k formálne prijatým „manželským záväzkom“.

A neboli to hocijaké svedectvá, lebo sa netýkali iba permanentne urážlivého paternalistického postoja českej reprezentácie k slovenským záujmom. Lebo to boli už požiadavky,, ktoré sa svojou závažnosťou až neokrôchanosťou týkali postupného násilného presadzovania zištnej idey čechoslovakizmu a v jeho rámci jazykovej asimilácie na Slovensku už kodifikovaného spisovného jazyka. V duchu, ako ho pregnantne v medzivojnovom období pomenoval vtedajší predseda Slovenskej národnej strany Martin Rázus:

„V republike sú tri národy:

  • protežovaný národ český,
  • krivdený národ slovenský a
  • nejestvujúci národ československý, ku ktorému sa hlásia tí Slováci, ktorí by chceli mať niečo z výhod národa českého“.

Aby sa táto myšlienka s jej nezvratnými dôsledkami napokon premietla do bodu, v ktorom už išlo o samotnú národnú existenciu Slovákov. Neuznávaním národa Slovákov v politickom význame v spojitosti s jeho štátno-právnou spôsobilosťou, uznávajúc pritom iba jednotný „československý národ“ výsostne v réžií a chápaní českých predstáv.

Aby takto vedená réžia vzťahu oboch národov a pomerov v novom spoločnom štáte viedla k definitívnemu odklonu od záväzkov prijatých „v predmanželskej zmluve“, diela historického, štátno-právneho významu, Pittsburskej dohody. Aby ním došlo k faktickému pošliapaniu dohody o zväzku dvoch seberovných, paralelne fungujúcich národov v jednom spoločnom štáte, zaručujúcej Slovákom vytvorenie vlastného snemu.

V tomto zmysle išlo de iure i de facto o samotnú likvidáciu „manželstva“, ktoré rezignáciou na prijaté záväzky napokon aj viedlo k samotnému „opusteniu spoločnej domácnosti“ v roku 1938. A zároveň k neskoršiemu pošliapaniu záujmov „odídenej nevesty“, premietnutých do inej historickej (Vianočnej) dohody z roku 1943, uzavretej kľúčovou slovenskou politickou reprezentáciu (občianskeho a komunistického odboja). Súc poučení, vytvorením už výlučne vlastnej štátnej reprezentácie Slovenska v novej, samostatnej domácnosti.

Politicky i právne vzaté (po roku 1948 a 1918) kreovaním 3. Slovenskej národnej rady, nosnej národnej inštitúcie s presahom, zaručujúcim jej „operatívnu“ všetku politickú, zákonodarnú, vojenskú i administratívno-výkonnú moc na Slovensku. So súčasným zámerom – na princípe rovný s rovným – vytvoriť z dovtedy unitárneho štátu – na báze Českej republiky a Slovenskej republiky – spoločný, de facto federatívny štát, Česko – Slovenskú republiku, s delegovanou štátnou suverenitou v miere závislej od oboch (samostatných) národných štátnych útvarov.

II.

To sa však už udialo v čase, kedy v roku 1935 na prezidentský stolec nastúpil Eduard BENEŠ, ľudská i politická „škodná“, ktorá na vzájomných vzťahoch Čechov a Slovákov napáchala najviac nezvratných škôd. Už pred druhou svetovou, ako aj po nej. Do roku 1948, kedy abdikoval (po roku 1938) druhý krát. Kedy svoje skazonosné dielo dokonal otvorením dverí represívnym praktikám, ktoré priniesli „nevyčísliteľné škody na morálke i na životoch nevinných ľudí.

Jeho pôsobenie v službách štátu vrátane toho vo funkcii ministra zahraničných veci a na krátko aj vo funkcii predsedu vlády je spojené s ponižujúcou demoralizáciou slovenských aktivít a dysfunkčnosťou slovenských orgánov, ktorou nezmazateľne zaťažil vzájomné česko-slovenské vzťahy. Osobitne snahy o legitimizovanie rovnoprávneho postavenia Slovenska vo vzájomnom zväzku.

A bolo by nosením dreva do hory pripomínať v súvislosti s jeho osobou doposiaľ neobjasnenú smrť Štefánika v roku 1919, ktorý svojou váhou svojej autority, s výnimočným kreditom v zahraničí, predstavoval pre prvo-povojnové obdobie „smrteľné“ štátoprávne nebezpečenstvo pre novo sa formujúce vedenie štátu.

A rovnako je nezabudnuteľná jeho bezprecedentná aktivita, spojená s odsúdením dovtedajšieho prezidenta 1. Slovenského štátu Dr. Jozefa Tisa na smrť – v politicky vedenom procese – s nátlakovými požiadavkami určeným nielen pre predsedu senátu, ale aj pre vládne inštitúcie, ktoré sa po jeho odsúdení (formálne) vyjadrovali k žiadostiam o jeho milosť.

Lebo ako je aj zadokumentované v správe nuncia, internuncia z Prahy, že Beneš mu povedal, že: „bude souzen, odsouzen a popraven“. Aby sme sa rozumeli, mesiac pred súdnym procesom.

A je pritom nadovšetko evidentné, že nešlo iba o jedno rázový akt pomsty. Ale že vykonaný trest smrti na Tisovi v postavení prezidenta Slovenského štátu zároveň personifikoval vysporiadanie sa s národno-emancipačnými snahami vtedajšej slovenskej reprezentácie. Na tvrdo ad hoc. A premyslene, s výstrahou pre postih možných (neprispôsobivých) nasledovníkov.

A v tejto spojitosti je smerodajné, že Igor DAXNER – ktorý bol predsedom senátu Národného súdu ČSR, mimoriadneho súdu ( zriadeného na základe tzv. retribučného nariadenia č. 33/1945 Zb. n. SNR, s pochybnou retroaktívnou, spätnou účinnosťou na skutky, ku ktorým došlo pred jeho samotným prijatím) – a ktorý 15. apríla 1947 vyniesol rozsudok smrti nad Tisom – spáchal samovraždu dňa 18. apríla 1960 – na chlp presne -13 rokov po vykonaní Tisovej popravy. S príhodným dôvetkom, že to bolo v čase politického oteplenia, ktorý naštartoval procesy právnej rehabilitácie nespravodlivo odsúdených osôb.

A koľká to irónia, že táto tragická osôbka slovenských dejín bola vnukom Štefana Marka Daxnera, významného, neprehliadnuteľného slovenského buditeľa, ktorí sa musí dodnes obracať v hrobe za potupnú úlohu, ktorú zohral jeho potomok v tomto účelovo cielenom politickom procese, ktorý má plnú ambíciu na pomenovanie – „justičná vražda“.

V tejto súvislosti – v záujme historickej spravodlivosti – nejde najprv nepripomenúť, že Dr. Jozef Tiso nebol na zozname vojnových zločincov, ako sa to podprahovo usilujú dostať do pamäti ľudí tí, ktorí to dnes majú (ako „hodnotu za peniaze“) v náplni práce. A preto aj nenáležite prijatý a vykonaný trest nemôže byť v spojitosti s jeho politickou zodpovednosťou spájaný ani skutkovo ani právne s argumentáciou, že išlo o vojnového zločinca.

ZATO v tejto súvislosti nejde nepripomenúť paralelu s jeho českým náprotivkom – Emilom Háchom, ktorý v roku 1938 nahradil vo funkcii prezidenta Beneša – a ktorý bol príkladným kolaborantom, ktorý oproti Tisovi nesie násobne väčšiu (politickú a ten už aj trestno-právnu) zodpovednosť v najkritickejšom období českých dejín. Aby mu, podržte sa, česká pošta vydala „za tieto zásluhy“ ešte aj osobitnú známku.

A to nejdeme ešte s historickou paralelou do susedného Maďarska, ukázať prstom na Horthyho, za ktorého režimu bolo vyvezených 600 000 židov do koncentračných táborov – aby tam bol dnes pokladaný za národného hrdinu.

Je ešte potrebné ísť na UA, a vymenovávať zásluhy, ktoré sa dostali Banderovi a Suchevičovi..? Počnúc nespočetnými ulicami pomenovanými po týchto tiež „národných hrdinoch“?

LEBO táto otázka je o to aktuálnejšia, že okrem súdnej moci u nás – ešte aj generálnej prokuratúre tak veľmi ležal na srdci osud ulice vo Varíne, pomenovanej po Tisovi. Nuž dobre, rukavica sa prijíma – s otázkou na Štúrovú, tentoraz pre samého pána generálneho:

a prečo (rovnakým) Národným súdom ČSR odsúdený Esterházy má dodnes vystavenú bustu v Košiciach? Prečo ten dvojaký meter? To vás netrápi?

III.

Voľne pokračujúc v mapovaní tejto zradnej cesty, treba predoslať, že „na konci dňa“, po smrti Beneša v roku 1948 sa politická a právna situácia ešte zdramatizovala – a viedla k už k masovému politickému a ľudskému násiliu. Započali procesy voči o. i. „neprispôsobivým buržoáznym nacionalistom“, došlo k zrušeniu národných ústredných vládnych orgánov, povereníctiev. K procesom, ktoré viedli k poprave popredného slovenského intelektuála, V. Clementisa, vtedajšieho ministra zahraničných vecí a k uväzneniu ďalších na čele s nepoddajným G. Husákom, dovtedajším predsedom Zboru povereníkov na Slovensku a Laca Novomeského, povereníka školstva.

A to sme sa už preniesli do čias pontifikátu nového prezidenta, Klementa Gottwalda

Klementa Gottwalda, ktorého si budeme pamätať ako človeka, ktorý „pracovne vzišiel zo slovenského prostredia“, z Vrútok. Ako človeka s počiatočnými dobrými úmyslami, ktorý však mal možno „historickú smolu“ v tom, že jeho „pontifikát“ spadol do obdobia najhorších stalinských praktík, so zrkadlovým priemetom politických čistiek v československom prostredí.

Ktorého si zároveň budeme pamätať aj ako človeka, ktorý kruto podľahol „metle ľudstva“. Ako bezmocného človeka svojej doby (alebo slabocha..?), ktorý aj „statočne zametal“. Aby zároveň podľa metodiky „svojich nadriadených“ zanechal po sebe spúšť, aká sa neodpúšťa. Pre Slovákov obzvlášť zavrhnutia hodným spôsobom a s bytostnými dôsledkami. Hrdelným a väzobným siahnutím na snahy vtedajších vrcholových slovenských autorít o národnú a štátnu emancipáciu. Keď pre nich ani prstom nepohol.

A koľká to (ďalšia) irónia, že počas tohto obdobia vtedajší doboví jakobíni („nápodobne“ ako tí „dnešno-včerajší“) obvinili Husáka na základe udania „kajúcnikov“, už uväznených na Pankráci (vtedy navyše aj fyzicky) týraných, ktorí podľahli nátlakom vyšetrovateľov rovnako. Len VTEDY bez podobných, bezprecedentných výhod, aké sa získali tí dnešní kajúcnici. Aby tí vtedajší kajúcnici napokon vtedy skončili rovnako, ako tí francúzski jakobíni.

IV.

S ohľadom na koncentrovanie pozornosti čitateľa na významný vplyv a smerodajné politické dôsledky pôsobenia prezidentských osôb na slovenské reálie, preskočiac sterilný mandát Zápotockého, nejde obísť hlbokú stopu v česko-slovenských vzťahoch, ktorú vyhĺbil Antonín NOVOTNÝ. Človek, ktorý sa ani netajil svojou vyhranenou neprajnosťou voči Slovákom.

LEBO sa nedalo a nedá zabudnúť na jeho vtedajšiu urážlivú „brázdu“ v roku 1967, na oslavách stého výročia založenia martinského gymnázia, so súčasnou návštevou Matice slovenskej, keď ostentatívne odmietol prijať dary, faksimília vzácnych matičných dokumentov. A prijať tieto dary od Matice zakázal dokonca aj svojej manželke. A aby úplne na hulváta – keď mu ich poslali poštou do Prahy – zásielku vrátili s ručne napísaným odkazom „Adřesát nepřijíma.“

A keď namiesto návštevy Národného cintorína a vzdania holdu významným slovenským osobnostiam, uprednostnil „exkurziu“ priľahlého roľníckeho družstva. Ponížiac slovenskú štátnosť do bezvedomia..
A je až zarážajúce naskakuje husia koža z toho to podobenstvo – s ešte včerajším správaním sa osoby stále v postavení „emeritnej prezidentky“, keď uprednostnila „pobyt na Podbanskom“ pred oslavami výročia SNP, pre Slovákov tak významnou národno-štátnou udalosťou, a následne – na odstránenie akýchkoľvek pochybností o možnom náhodnom alebo vynútenom konaní – učinila rovnako, ako pod kopirákom, aj pri okrúhlych oslavách Karpatsko-Dukelskej operácie. Aby to stačila vybaviť iba s kytičkou v ruke…

Ale ako sa však vraví : všetko zlé je na niečo dobré

Na do-usporiadanie štátoprávneho postavenia Slovenska ako chudobného príbuzného v dovtedajšom spoločnom „manželskom zväzku“ – to bola vtedy posledná „morová rana“. Lebo do roka a do dňa najprv neslávne skončil on, Antonín – a už netrvalo ani do ďalšieho roka a do dňa, aby skončil svoju tŕnistú púť aj spoločný štát.

Aby zároveň definitívne dozrel čas na nové federatívne usporiadanie vzťahu medzi oboma národmi,. Aby s ním dozrel čas, počnúc 1. januárom 1968, aj na vytúžený vznik Slovenskej republiky.

Ale pre Slovákov vyhrané ešte nebolo.

V.

Po skončení „pomlčkovo – spojovníkovej vojne“ sme vošli do „tunela“. Síce už s dvojprúdovou cestou, ale svetlom, ktoré ešte nemalo toľko luxov, aby sme si v ňom mohli aj (sami) poriadne kúriť a svietiť.

K tomu definitívne došlo až v čase, keď sa stretli dvaja autorizovaní mocenskí „predátori“ vo vile Tugendhat, kde dohodli „rozvod“, aby obe rodiny odišli definitívne od seba, a ukončili nadobro a nezvratne už aj tak rozvrátené „manželstvo z rozumu“. Aj keď s vysporiadaním dovtedajšej „BSM“ spôsobom, ktorá zanechala v mysliach a pamäti tej „slabšej manželskej polovičky“ pachuť. Vysporiadaním v rovnakom duchu ako sa to dialo aj počas trvania „manželstva“. Na princípe „väčší berie“.

Ale to už nie je dejepis, to je už pre väčšinu z nás prítomná budúcnosť, ktorá započala novú éru. „Vojnu volov“, kedy nastúpili na scénu nezabudnuteľné nové dejinné prezidentské postavy, s DNA s ešte škodlivejšou pre národno-štátne záujmy Slovákov.

Odsúdený „úžerník a súdený pozemkový a daňový podvodník“ . A spolu s ním „Trójsky kôň“, ktorí zvrátili koleso dejín na Slovensku s azimutom, ktorí nás obral o národnú a štátnu emancipáciu spôsobom a v miere, ktorá pripomína špirálu. S ešte podradnejším (nesvojprávnym) postavením, s ešte závažnejšími (bytostnými) dôsledkami na občanov Slovenska.

Len na novom, “vyššom levely”. S novými scenáristami a s novým režisérom. V novom dejstve tohto absurdného divadla, s dekadentnými prvkami v ňom.

(Koniec 1. časti)

Secured By miniOrange