Verejná sonda do hĺbky súkromnej duše kultúrnej obce.
S podtitulkom: DRŽTE sa radšej svojho kopyta. Alebo buďte aspoň filozofmi (a mlčte..)
Myslím, že dnes má už každý súdny človek dosť mlátenia slamy vo verejnom priestore. Presnejšie jalových rečí na aktuálnu tému. Na spôsob najlepšia obrana je útok. Lebo už dnes, kto si myslí, že je povolaný brániť kultúru a právny štát na Slovensku – a má v zadku dierku sa potrebuje ozvať. A zviditeľniť. Presnejšie kopnúť si „do lopty“, útočiac do oslabenej obrany vždy s rovnakou taktikou a na rovnakom krídle. A to hneď všetkými hráčmi na ihrisku, bez ohľadu na ich výkonnosť. S jediným cieľom – diskvalifikovať na „pravom“ krídle dnes najnebezpečnejšieho domáceho hráča, ministerku kultúry. Vraj pre „nekompetentný“ výkon na ihrisku.
LEBO je to dnes úloha dňa. Lebo kto dnes nejde s nami do útoku, ide proti nám. A čo je nemenej podstatné, pasivita na ihrisku sa nevypláca. Lebo „zajtra“ sa na ihrisko nedostaneš. Lebo zajtra zabudni na budúce divadelné a filmové role, na štedré zákazky, na šťavnaté honoráre“. Na lepší, pohodlnejší život v blahobyte. V tichu a v zákryte.
A toto je príčinná podstata dnešných „kultúrnych“ uličných aktivít a vyjadrení ešte včera „normálnych“, uznávaných „Ondríkovcov“ ako aj servilných, vďačných elévov „z Dunaja“, vychádzajúce ambiciózne hviezdičky, túžiace po kariére, ak ide o hereckú branžu a „Ťapákovcov“ za inokedy málo viditeľnú tú „komickú“ a „sochársku“ kultúrnu odnož.
Ale stačilo moralisti. Skončite s tou obohranou dlhohrajúcou platňou. S tým divadlom na ulici a politikou v divadle. Lebo najväčšou ťažobou dnešnej prítomnosti ste vy sami. Preto vám tak veľmi treba zrkadlo. Aby ste sa videli demokrati, aký ste farizeji. S dvojakou morálkou. S dvojakým charakterom. S dvojakým (čierno-bielym) hodnotovým videním tých samých vecí, udalostí a javov, ktoré vám doposiaľ nevadili. Ktoré vám len dnes začali tak náhle, po precitnutí „z ticha hojných hôr“, vadiť.
I.
PRETO je dnes tak bytostne potrebné vrátiť sa vo vyblednutých spomienkach len k nedávnej minulosti. Lebo dnešok, prítomnú budúcnosť nejde pochopiť bez jeho včerajška. Lebo skutočná podstata tragédie doby, ktorú žijeme nie je v jeho preciťovanom dnešku. Lebo koruna dôsledkov má svoje príčinné korene. Tragédov, ktorí vstúpili do našich životov ešte „včera“. Lebo tí zasiali vietor, aby sme dnes žali búrku. A s ňou aj „tisícročnú vodu“ plnej zla, nenávisti a vedomého rozdelenia spoločnosti.
- Prilievajúc do nej tými, ktorí majú plné ústa demokracie a doposiaľ neuznávajú výsledky volieb. Lebo všetko ostatné vypovedané je iba jedovaté krovie, nechutná zásterka na zmanipulovanie nevedomých, dôverčivých a naivných.
- Prilievajúc do nej tými, ktorí majú plnú pusu slobody slova, aby nehanebne zatvorili pred svojimi oponentmi dvere do verejného priestoru a dali bezprávne zaracha alternatívnym médiám. A už nielen podľa národnej legislatívy..
- Prilievajúc do nej tými, ktorí skloňujú právny štát v šiestich pádoch, len ten piaty, hanebne ich usvedčujúci z nebotyčného pokrytectva – „zamlčaný podmet“ – zatĺkajú.
Ten, pri ktorom ako plačky na pohrebe horekujú keď išlo „dobytie vrcholovej kóty“ právneho štátu na námestiach, o Úrad špeciálnej prokuratúry – nepovediac zároveň, že aby doň inštalovali „svojho človeka“ museli osobitne, urýchlene, bez názoru vtedajšej opozície prijať, doslova „ušiť na mieru“ zákon, novelu zákona o prokuratúre, aby ich nominant spĺňal elementárne (neprekročiteľné) podmienky. Predstavte si – stať sa „ráno“ prokurátorom, ktorým ním ešte „do večera“ nebol. V právnej rovine – aby nemusel preukazovať prokurátorskú prax, ktorú nemal. Hoci v tej „sedliackej hlave“ to nejde dodnes pochopiť, že prokurátorom, a to hneď tým 2. najvyšším, sa aj tak napokon stal.
A vrcholom – hodným právneho prostredia, aké panuje dnes v štátoch afrického rohu – bolo, že ten nominant bol v tom samom čase – právne vzaté – vo výkone trestu. Bez srandy. A ešte roky v postavení vrcholového prokurátora, v ktorého právnom portfóliu bolo dbať nad dodržiavaním zákonnosti. A pritom ešte naviac tŕpnuť, aby sa nedostal (pri porušení podmienky, ktorú dostal), už do reálneho výkonu trestu (pre menej chápajúcich, do basy..).
A vrcholom z iného, morálneho súdka bolo, keď ešte z pozície ministra spravodlivosti žiadal pre herca Štefana Skrúcaného po usmrtení chodca na ceste nepodmienečný trest (ako sa nechal počuť: „vzhľadom na smrteľné následky nehody je podmienečné potrestanie neadekvátne“), zatiaľ čo nemal už žiadne morálne výhrady voči podmienečnému trestu, ktorý mu bol udelený za usmrtenie človeka na prechode pre chodcov.
Zato „právny štát (Úrad špeciálnej prokuratúry) si nedáme ukradnúť“ znelo unisono na námestiach a v priľahlých uličkách. Hlucho. Slepo. Podlo. Hlavne však účelovo.
Až tak uveriteľne, že sa na námestiach objavili aj šedivé hlavy, volajúce po demokracii. Ešte raz, po demokracii. Aby zabudli títo DEMOKRATI, čo je to zastupiteľská demokracia. Na nedokonaný protivládny prevrat v osmičkovom roku 2018.
NUŽ (a keď sme pritom), a či vie niekto z vás, samozvaných uličných ochrancov práva na Slovensku o tom, že (najprv) ani účinnosť právneho predpisu o zrušení Úradu ŠP Ústavný súd nepozastavil a neskôr ho nemal ani za protiústavný akt?
A rovnako tak ani zníženie trestných sadzieb, či kratšie lehoty premlčania, pre ktoré išli zvrhnúť vládu. Pre ktoré chodili do Bruselu. Pre ktoré robili zo Slovenska (opäť raz) ČIERNU DIERU.
A počuli ste dnes od tých „slušných“ TO, na čo tak dlho a tak márne čaká tá svojprávna časť národa – od týchto stále neukojených „verejných žalobcov“..? TO, aspoň trošku počuteľné, stačilo by aj 10 herzové – SORRY. Teda, pre našica z tu doma (a nie v Bruseli) – aspoň to povinné „kultúrne minimum“: PREPÁČTE. Nevedeli sme.. (?)
Aby, ako to už medzi „ľudskými trpaslíkmi“ chodí, najlepšia obrana je („kultúrny“) útok.
Ako to predviedol ten mravný chudák „z Národného“, ktorý ako odtrhnutý z reťaze počas predstavenia „SME v pohode“ kričal v úlohe hraného homosexuála do mikrofóna: „Nenávidím ministerku Martinu Šimkovičovú…“
A počuli ste to ohlušujúce TICHO kultúrnej obce..? Aby týmto farizejom nebránilo deň čo deň – ohlušujúcim rykotom – obviňovať zo šírenia nenávisti druhú stranu. Ako vytrhnuté z Pinelovej nemocnice v Pezinku. Len kazajka, tentokrát nie ako rekvizita, v Národnom divadle chýbala..
Alebo ten dobrák z Oravy, z toho obdivného slovenského kraja s rovnako obdivnými, ťažko skúšanými ľuďmi aj dnes, ktorý bol schopný povedať verejne:
„Už by som dnes asi nemal problém ísť s Černákom na pivo.“ Lebo vraj to skutočné zlo je na druhej strane. Až sa „normálnemu“ človeku zdvihol žalúdok. A otvára čosi iné
Preto je nanajvýš aktuálne spýtať sa verejne. Čím je to?
Popularitou stratil tento dobrý herecký „remeselník“ pevnú pôdu pod nohami alebo je to len pravdivý (personifikovaný!) zrkadlový obraz nositeľov kultúry na Slovensku..? RELATIVIZOVAŤ hodnoty, na ktorých stojí, presnejšie, na ktorých stál až doposiaľ náš hodnotový svet. Ten, ktorý dnes vadí, ten ktorý je dnes (podľa predpísaného scenára, ktorého sa títo figuranti držia ako pes ježa) najväčším tŕňom v oku nových jakobínov.
Alebo, ako sa zapísal do dejín „kultúry“ človek, ktorý povýšil manažérsku spôsobilosť nad elementárnu kultúru prejavu. Aktivista, bez štipky sebareflexie, bez seba úcty a poctivej morálnej výbavy. Preto ho bolo treba vyhodiť z Národného už 2x.
Lebo povedať v jeho postavení na adresu POLITIKOV spôsobom čoby hulvát zo 4. cenovej:
- „Nanešťastie ešte dýchajú“,
A navyše nie v súkromí, pri pive, ale počas panelovej diskusie Opera Európe, konanej v zahraničí na tému vzťahu kultúry a politiky – to už aj irónia tohto obludného excesu musela v tej chvíli ísť do kolien.
A že nejde o jedno rázový skrat v jeho softvéri svedčili aj jeho „posmešné vyjadrenia“ na adresu „národných umelcov“, devalvujúc ich hodnotový prínos, hovoriac o nich s dešpektom ako o „hádam najdôležitejších osobách na Slovensku“. Nízko. Prízemne.
TOTO je zrkadlo ozajstnej biedy dnešnej kultúry, personifikovanej v tomto dobovom tragédovi, ak si s pravdivou trpkosťou uvedomíme, že dnes je práve tento, dnes exponovaný „kultúrny figurant“, považovaný za „morálnu autoritu“, za ochrancu kultúry. Figúra, ktorej zostal svoj zaužívaný starý slovník voči vládnym autoritám, dnes, vylezúc už ulity nadobro, len v ešte expresívnejšom vydaní. Dnes už ani neskrývajúc sa za falošné mea culpa, ako to urobil po prvom vyhadzove z Národného.
A pritom takýto farizeji šermujú denno-denne „západnými“ hodnotami a zvyklosťami, ale vziať si príklad bezpodmienečnej, okamžitej rezignácie na funkciu za násobne menší prešľap, ako to tam prirodzene chodí – to je im už proti srsti.
A to je už dobový stav, ktorý tak nápadne pripomína fatálny syndróm tohto kultúrneho predvoja v celom povojnovom období. Opakujúcu sa historickú traumu, spočívajúcu v úlohe stáda, ktorej sme dnes svedkom už 3-tí krát v novodobej histórií. V roli neslávne slávneho „užitočného hlupáka“ nasmerovaného v krízových časoch voči opozičnému nepriateľovi.
V najexponovanejšej podobe v 50-tych rokoch. A v menej škodnejšej podobe v časoch kedy sa lámal chlieb druhý krát, v časoch ponižujúceho masového podpisu ANTICHARTY vtedajšou „kultúrnou elitou“. Aj dnes ešte sčasti prežívajúcou a škodiacou rovnakým nečistým spôsobom a na rovnaký účel. Špiniac ľudí s iným názorom najmä v zahraničí, osobitne v Čechách, aj celé vedenie štátu.
Však pani umelkyňa, frustrovaná neuznaná politička, považujúca ľudí, ktorí nevolili podľa jej politického gusta za SPODINU.
A podobnosť s názormi a konaním Šimečku st., ktorý ich pre zmenu (rovnako verejne) považuje za LUZU, a za „NÁROD ZBABELCOV“, a „Slovenský JAZYK za fialový, drevený a napuchnutý ako jazyk obesenca“ nie je náhodná.
Až sa pýta citovať slová tohto istého mravného vyvrhela, ktoré sa dnes tak „signifikantne“ hodia na dnešok: „Pred slovenským parlamentom sa opäť raz zišla luza, aby sa nám pripomenula. Vylieza teraz do ulíc častejšie, pretože cíti svoju šancu“.
Takže, čo sa zmenilo v slovníku a spôsoboch a metódach správania sa tejto zneužívanej masy hrajúcej organizované divadlo v uliciach podľa predpísaných nôt a zadania rovnako ako VTEDY, za Gottwalda..?
Len (zemepisná a politická) strana.
A dnes už iba miesto stretnutia uvedeného M.M. Šimečkom v 1. vete.
A tak je najvyšší čas sa so všetkou úprimnosťou a adresnosťou zamyslieť sa a položiť si otázku:
TÁTO poslušná, (ne)slušná a (ne)kultúrna „elita“, ktorá nevie ustrážiť na verejnosti ani samú seba – nám bude dávať verejnú lekciu z kultúry „za pjet set“, z porušovania právneho štátu, zo slušnosti, z morálky?
KDE berie táto (ne)kultúrna úderka na čele s pár tých istých ukričaných „uličníkov“ toľkú drzosť moralizovať druhých a žiť pritom podľa cudzích nôt, nalinajkovaného scenára hrajúc pritom celý profesijný život niekoho iného. A dnes už aj ten vlastný.
LEBO čo je najhoršie, dnes táto masa hrá divadlo aj v reálnom živote, na verejnej scéne, nevediac, a dnes už ani nechcejúc poznať poctivé reálne fakty, a rozlíšiť tak ilúziu a klam účelovej mediálnej propagandy a tvrdenia tých ukričaných aktivistov v hone na dnešnú koalíciu.
II.
A už len ako PS – určené tej vedome nevedomej mase „kultúrnych uličníkov“, ktorý tak radi operujú smietkou v oku, zato o tom do neba volajúcom brvne nechcú nič počuť. Ani vidieť. Alebo, ešte presnejšie, ONI ho nechcú vidieť. A nič o ňom počuť. Rovnako tak pokiaľ ide o morálnu výbavu predchodcov, ako aj ich odbornú (ne)spôsobilosť.
LEBO toto je pravé, krivé zrkadlo, do ktorého je dnes treba už nástojčivo nakuknúť.
Začnime preukazným textom z blogu, zverejneného bývalou ministerkou kultúry. Ešte raz, farizeji, ministerkou KULTÚRY…
„Keď Róm ráno zistí, že nemá čo jesť, jednoducho sa zoberie a ide si jedlo zaobstarať. A je mu jedno, ako to urobí. Keď potrebuje svetlo a práve ho nemá, nič mu nebráni zabezpečiť si ho od suseda. Keď má chuť na ženu, dokáže skočiť aj na sestru, len aby uspokojil svoju potrebu.“
A o jej profesijnej a kvalifikačnej spôsobilosti (pedagogičky) sa pregnantne vyjadril vtedajší premiér, ktorý ju „inštaloval“ do funkcie: „Však ona robila leporelá pre deti“.
A teraz otázka pre vaše čierne, počmárané svedomie, pokrytci:
- táto ministerka KULTÚRY, „komplet mimo misu”, vám „Vtedy na západe“ nevadila?
Rovnako ako VTEDY, keď vám nevadila vyštudovaná bábkoherečka vo funkcii (aj) ministerky INFORMATIKY, vyučený obuvník a praktizujúci kaderník vo funkcii ministra školstva, plagiátor vo funkcii ministra financií, ktorý povie aj verejne, že „nerozumie financiám“ (ešte pokračovať..?)
Lebo pokušenie ísť ešte ďalej je veľké. Vrátane spomienky na iného ministra (kultúry), dnešného bojovníka z prvých radov tak hlasno a tak jedovato odsudzujúcich odvolanie riaditeľov inštitúcií v pôsobnosti terajšej ministerky. Pre tých s amnéziou pripomeniem, že on ich odvolal naraz, všetkých, na ktorých mal dosah.
LEBO dnešná pravda je taká, FARIZEJI, že vám by dnes nevadila vo funkcii ministerky kultúry ani Marienka zo staničného bufetu, keby „neprestrihla mimovládnej chobotnici“ pupočnú šnúru a nechala ju v pokoji „vyživovať“ z peňazí daňových poplatníkov.
A viete dobre, farizeji, že nešlo iba o pár tisíc eur, aké napr. márne žiadal (aj v zahraničí) uznávaný spisovateľ p. Banáš na životopisné dielo, hodné pozornosti všetkých Slovákov (o Aurelovi Stodolovi). Ani o pár desaťtisíc, ale pre nich už rádovo o státisíce.
A nejde pritom – ako sa to na verejnosti dosť odťažito zúžilo – iba o „Šimečkovské chápadlo“. Lebo naň, na toto MAJETKOVÉ ( nie PERSONÁLNE) združenie je, boli pri prerozdeľovaní toho ohromného finančného balíka napojené ďalšie navonok skryté celé desiatky „sosákov“, sajúce rôznou formou a spôsobmi prostriedky z verejných zdrojov.
LEBO toto je extrémne dôležité v tejto spojitosti vedieť, že NADÁCIA je MAJETKOVÉ združenie, kde sa „nepracuje rukami ani nohami“, ako u osobných združení. LEBO u tých – rádovo 50 tisícoch občianskych združení – tam sa neprerozdeľujú dotácie „v kaviarňach“ pre svojich súkmeňovcov, ale (až na výnimky a la Šimečkova mama, a la partnerka pána Šimečku) – sa robí mimoriadne záslužná verejnoprospešná činnosť, vykrývajúca potreby patriace svojím účelom do portfólia štátu.
Ešte raz, tam sa robí verejnoprospešná činnosť. A tá znamená prospech pre ľudí v regiónoch v terciálnej oblasti, a nie vyhadzovanie peňazí von oknom – a ala na boj proti dezinformáciám, zelenému šialenstvu, inakosti na všetky obojpohlavné spôsoby a iným podobným „primárnym hodnotovým“ agendám, priam „bytostne potrebným pre tento štát“.
A čo je najnehanebnejšie v tejto rozbehnutej orwelovskej mašinérií, že tieto podvyživené (osobné) združenia to robia (musia robiť) za vatikánsku menu. A to ešte – keby vedeli, že len Šimečkovská NADÁCIA dostala za niečo viac ako 3 roky vyše 600 000 eur (slovom šestotisíc) tak by tu bol iný, (ne)kultúrny štrajk. Tentokrát pod oknami Svoradovej ulice. Ak nepoviem rovno, že defenestrácia. To už z okien jej sídla.
TOTO je obraz doby, ktorá dostala stopku. TOTO je nosná príčina útoku na vedenie ministerstva kultúry a cezeň na celú vládnu koalíciu. TOTO je hnací motor pre „kultúrny štrajk“ slepých, hluchých, nevedomých, a zbabelých. A zo všetkého najviac pre tých, ktorí na tomto nehoráznom „obchode“ profitovali na úkor druhých.
TOTO má originálny pôvod a živnú pôdu v dnešnom enormnom raste zla, nenávisti a pokrytectva v médiách, (politických) mimovládnych organizáciách a pravdaže v dnešnej už zdivočelej opozícií. S vrcholovým útokom na vládu, a cez ňu aj na samotný štát.
Preto bolo už konečne treba spustiť oponu. A ukončiť toto absurdné beckettovské divadlo, na aké sme si nekúpili počas volebného dňa lístky. A v konečnom dôsledku, aby sme sa tu načisto nezbláznili. Alebo rovno poviem, nepozabíjali…