Kvalita inteligencie 2

Atribúty kvality inteligencie a ich zdôvodnenie

Vysoká kvalita inštitúcií sa zakladá na vysokej kvalite disciplín a vysoká kvalita disciplín sa zakladá na vysokej kvalite ich tvorcov. Intelektuálna tvorivosť je srdcom i zmyslom akademickej práce. Povaha akademickej práce – intelektuálna tvorivosť – ak je ohrozená, nachádzame sa priamo v epicentre krízy.

„Produkt“ akadémie je svojou povahou intelektuálny, nedá sa merať rovnakým spôsobom ako tvorca materiálnej výroby ani ako produkt materiálnej výroby, no deviantná Bolonská reforma/deforma akademickej práce je s tým v rozpore (Dudáš 2011). Akademické inštitúcie majú slúžiť spoločnosti svojimi intelektuálnymi a edukačnými výsledkami. Univerzita má veľkú a jedinečnú úlohu pri rozvoji hodnôt v spoločnosti.

Kvalita inteligencie bola a je závislá aj na politickom modeli, stavu školstva a kultúry spoločnosti. Prvé stredoveké univerzity mimo Grécka boli tri slovanské akadémie – Devínska, Ochridská a Preslavská (Dudáš 2011), ktoré ako „filiálky“ Carihradskej akadémie boli založené na humánnom základe šírenia „kultúry“ kresťanstva a vzdelanosti. Univerzity na Západe vznikli ako cirkevné korporácie na boj cirkvi s názormi gréckej a arabskej vedy, teda na anticivilizačnom základe.

Prvá západná univerzta vznikla v Bologni cca tri storočia po slovanských univerzitách

Pápežovo povolenie bol potrebné, lebo on bol najvyšším dozorcom štúdií a len on mohol udeliť facultaem uboque docenti. Univerzity dodávali cirkvi najvyššie kádre (Špirko 1943). V prvom priblížení sa kvalita akademickej inteligencie mohla posudzovať podľa kvalifikačného zaradenia na základe najmä výučby, boli zavedené absolventské tituly Mgr., MUDr., JUDr., PhDr. a pedagogické tituly profesor a docent. Po vzniku humboldtovských sekulárnych univerzít v 19. storočí s jednotou výskumu a učenia na základe výsledkov výskumu je absolventom technických a ekonomických odborov udeľovaný titul Ing. a absolventom štúdia architektúry titul Ing. arch. V oblasti hodnotenia výsledkov výskumu bola neskoršie zaviedená vedecká hodnosť Philosophae Doctor (PhD.), na niektorých britských univerzitách v najnovšej dobe aj najvyššia vedecká hodnosť doktora vied DSc. (Doctor of Sciences).

Kvalitu akademickej inteligencie by mali reprezentovať vedecké hodnosti a pedagogicko-vedecké tituly. Vo vojnovej prvej Č-SR ako aj v prvej SR boli akademické kategórie na univerzitách asistent, odborný asistent a vedecko-pedagogické tituly docent a profesor, obdobne aj na Slovenskej univerzite v Bratislave v období prvej SR. V roku 1953 bola prijatá degradačná reforma celého školstva, ktorá zrušením klasických a reálnych gymnázií a ich náhradou JSŠ bola efektívnou zábranou proti vytváraniu vzdelaného človeka s kritickým myslením. Komunistická verchuška v totalitárnom školstve zaviedla zákonom absolventské tituly ako promovaný fyzik, promovaný historik a podobne v prírodovedných a humanitných disciplínach, no rigoróza RNDr. MUDr. PhDr. a JUDr. ponechala. Po štátnom prevrate v roku 1989 boli absolventom prírodovedných a humanitných disciplín priznané tituly Mgr.

Kvalita akademickej inteligencie bola vo výskumných inštitúciách v prvom priblížení reprezentovaná aj vedeckými hodnosťami CSc. a DrSc., prevzatými zo ZSSR v roku 1953. Vedecká hodnosť CSc. bola po štátnom prevrate nahradená doktorátom Dr., neskoršie PhD. po vzore Západu. Vo vzdelávacích inštitúciách vysokého školstva boli štyri druhy kategórií akademikov – asistent, odborný asistent a akademici s pedagogicko-vedeckými titulmi docent, a profesor, začas aj mimoriadny profesor. Tituly docent a profesor – Vedecké hodnosti CS. a DrSc. boli predpokladom pre získanie docentúry a profesúry (nie nutným pre členov KSČ). Všetko bolo riadené a schvaľované totalitárnou straníckou štruktúrou riadenia.

V oblasti vysokých škôl zákon o VŠ z roku 1980 bol svetový degeneračný unikát a oveľa horšou pohromou ako zákony z rokov 1950, 1956, 1966 a 1969 s výsledkom vzniku „komplexných“ profesorov a „komplexných“ docentov na základe ich cca 80 %-nej angažovanosti, cca 20 %-nej pedagogickej činnosti a téme nulovej výskumnej činnosti.

V roku 1990 v „demokratizačnom“ ošiali prijatý zákon o vysokých školách sa stal začiatkom ďalšej kultúrnej degradácie vysokých škôl najmä pomocou „komplexných profesorov“, ktorých zafixoval vo funkciách profesorov ako garantov študijných odborov. Očista a náprava dlhodobo deformovaného stavu vysokých škôl pre neochotu akademického prostredia, najmä komplexných profesorov a docentov, sa nekonala, ako aj vďaka zábrane straníckeho českého ministra školstva v Prahe (Kováč 2010). Ak sa vedúci tajomníci KSS po roku 1948 snažili vytvoriť priemyselné podniky v každom okrese, aby ľudia mali zabezpečenú prácu a živobytie, čo bol pozitívny jav, po roku 1989 obdobná situácia nastala v prípade vysokých škôl. Zástupcovia ľudu v parlamente, v krajských a okresných zastupiteľstvách vyvíjali úsilie, žiaľ úspešné, mať vysokú školu nielen v každom krajskom meste, ale aj v každom okresnom meste, čo bol negatívny jav, pretože sa má učiť na základe výsledkov výskumu, no nie každý jednotlivec má na to dispozície a schopnosti, ako sa vyjadril ruský fyzik, akademik Kapica, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku za objav kvantových vírov v He3: „Chromého behať nenaučíš, aj keď by si doň investoval milióny“ (Dubovský 2023).

Navyše začali zakladať nie prírodovedné a technické školy, ktoré sú chrbticou vývoja spoločnosti, ale predovšetkým humanitné vysoké školy, produkujúcich absolventov, ktorí nielenže bojujú proti prírodovednej a technickej inteligencii (Žantovský 2018), teda proti spoločnosti, ale hojne končiacich na úradoch práce, tvoriacich prekariát ochotný k čomukoľvek, len aby získali zamestnanie. S výsledkom, že päťmiliónové Slovensko má v súčasnosti celkovo 41 vysokých škôl, z toho 20 verejných, 3 štátne, 10 súkromných a 8 zahraničných vysokých škôl v porovnaní s osemmiliónovým Rakúskom, ktoré má osem vysokých škôl. Absurdita na n-tú.

Nadto dekomunizácia v akademickom prostredí ako aj v celej spoločnosti nenastala v dôsledku zlyhania inteligencie (Dudáš 2011; Dubovský 2023). Následné novelizácie vysokoškolskej legislatívy ako aj nový zákon o vysokých školách z roku 2002 z dielne tzv. KDH (minister Fronc) znamenal rozchod s ideou univerzity (Dudáš 2011). Vysoké školy sú dnes po prijatí Bolonskej deformy vzdelávania s kaleidoskopickým modelom výučby továrne na produkciu nositeľov titulov bez vedomostí, sú to nedouci súčasnosti, najmä absolventi neomarxizmom intoxikovaných humanitných disciplín (Makow 2012). Kvalitu vysokoškolských učiteľov reflektoval kritický sociológ: „Doba po roku 1989 je príliš úrodná na rôznych idiotov ovenčených titulom profesor a docent“ (Mikula 2017).

V období masívnej industrializácie Slovenska po roku 1948 kvalita robotníkov v technickej praxi bola reprezentovaná viacerými kvalifikačnými R triedami, ktoré adept musel spĺňať vedomostne a dĺžkou praxe, aby sa kvalifikoval do vyššej triedy. Obdobne kvalita technickej inteligencie v technickej praxi a v priemysle bola reprezentovaná kvalifikačnými T triedami. Po štátnom prevrate v roku 1989, kedy sa otvoril priestor pre postupný príchod neomarxizmu so všetkými jeho negatívnymi sprievodnými znakmi baskervilského kapitalizmu, odskúšanými na Západe, tieto adekvátne hodnotenia kvality zanikli v dôsledku anticivilizačným Západom nanútenej novej štátnej doktríny zosúkromnenia štátneho majetku a vytvárania oligarchickej ekonomiky (pre 1 % bohatých) ako sprisahanie Deep State (hlbokého štátu) s mýtom o voľnej ruke trhu a nevyhnutnými hospodárskymi krízami, na rozdiel od štátom rozumne plánovanej ekonomiky.

Kvalita lekára je reprezentovaná atestáciami. Kvalita politika, kvalita právnika, kvalita žurnalistu a podobne je terra incognita v celom euro-americkom konglomeráte. Je nepochopiteľné, že pojem kvalita inteligencie je tabu v spoločnosti i v sociológii, v ktorej však existujú aj iné tabu od globálneho parazita (Bakalář 2003).

Kľúčové pojmy ako meritokracia, kompetencia, najmä činná kompetencia, česť, morálna etika a odborná etika v súlade so svedomím by mali byť všeobecnými kritériami pre akúkoľvek činnosť. A etické kódexy v každej spoločenskej činnosti sú nevyhnutnosťou, aby sa do funkcií nedostávali prospechári a kariéristi, tento kúkoľ spoločnosti. Ak chceme hľadať kvalitu inteligencie, musíme ju najprv definovať, čo nie je jednoduché. Pre humánnu trajektóriu vývoja spoločnosti je potrebné vytvoriť nadčasové kritérium kvality inteligencie. Z vyššie uvedeného textu plynie, že pri charakterizácii kvality inteligencie je účelné rešpektovať tri kategorické imperatívne atribúty:

a) inteligencia ako vlastnosť človeka, umožňujúca dopátrať sa podstaty javu či veci;
b) dodržiavanie humánnej morálky;
c) dodržiavanie odbornej morálky.

Zdôvodnenie atribútov kvality inteligencie

Ad a) Preniknúť do akejkoľvek reality môžeme len cez porozumenie pojmov a termínov, ktoré sú stavebnými kameňmi rozmýšľania, teda logického myslenia. Porozumenie pojmov a termínov umožňuje inteligencia ako psychologický jav. Inteligencia je súbor rozumových schopností, rozumová bystrosť, nadanie, chápavosť (Šaling 2002). Najvýstižnejšiu definíciu inteligencie prezentoval profesor Weiss: „Inteligencia je všeobecná výkonová schopnosť orgánu mozog“. Je merateľná inteligenčnými testami (IQ) (Weiss 2000). Inteligenčný kvocient (anglicky intelligence quotient) – skrátene IQ, je hodnota odvodená od jedného zo štandardizovaných testov, ktoré sa pokúšajú merať inteligenciu (Sievert 1997). Inteligencia je primárne determinovaná geneticky a nedá sa ovplyvniť ani výchovou, ani vzdelaním ani sociálnou vrstvou.

Základná veličina inteligencie je krátkodobá pamäťová kapacita (Kurzspeicherkapacität), ktorá sa skladá z pamäťového rozsahu bezprostredného obsahu (Behaltens) a z rýchlosti spracovávania informácií a rozhoduje o tom, koľko informácií môže mať človek súčasne pri procese myslenia (Weiss 2000).

Podľa novších výskumov zastúpenie inteligencie v spoločnosti nereprezentuje Gaussova krivka s maximom pri hodnote 100, ale krivka s tromi vrcholmi pri 94, 112 a 130. Výskumu inteligencie ako ľudskej vlastnosti sa venoval nemecký prírodovedec a humanitný vzdelanec profesor Weiss. Vyvinul model dedičnosti inteligencie. Stupeň všeobecnej inteligencie závisí od autosomálnej recesívnej alely M1. Ak sa vyskytuje v homozygotnej forme (M1M1), potom jedinec je vysokointeligentný (priemerné IQ 130) a patrí k cca 5 % populácie. Ak táto alela chýba a vyskytuje sa genotyp (M2M2), potom jedinec patrí do skupiny dvoch tretín obyvateľstva s podpriemernou inteligenciou (IQ okolo 94). Ak má niekto heterozygot (M1M2), bude patriť do strednej skupiny s priemernou inteligenciou (IQ cca 112), kam patrí štvrtina obyvateľstva. Spoločnosť s genotypom M2M2 nemôže vytvoriť ani uchovať vysokokultúrne prínosy a ostáva v kultúrnej sterilite. Deti páru zo strednej skupiny môžu získať všetky tri druhy inteligencie.

Dedenie inteligencie sleduje jednoduchý mendelovský model dedičnosti, ktorý vedie ku genetickej dynamike, tá vedie k sociálnej zmene spoločnosti a jej genetickému potenciálu. Sociálna determinácia jedinca je závislá od dedenia inteligencie. Toto rozdelenie IQ neplatí pre spoločnosti, ktoré dovoľujú inbreeding (príbuzenské kríženie), ako sú moslimské spoločnosti i cigánske obyvateľstvo. Masívny inbreeding je rozšírený v moslimskej kultúre a civilizácii už 50 generácií (1 400) rokov a má vplyv na poškodenie moslimského genofondu, inteligencie, duševného a telesného zdravia.

Znížená intelektuálny kapacita je ďalší zničujúci dôsledok. Deti z príbuzenských vzťahov strácajú 10 – 16 bodov z ich IQ. Riziko nižšieho IQ bolo pozorované u faraónskych dynastií v starovekom Egypte a v britskej kráľovskej rodine. (Sennels 2016 in https://pravyprostor.cz/muslimska-genetika/). Talmud dovoľuje inbreeding rabínom (Hoffman 2008). Kaftanová kasta v Babylonskom exile priviedla inbreeding ich špičiek do extrému (Guyénot 2018). Ignorancia týchto výsledkov psychológmi v školstve je prejavom ich škodlivého vplyvu na pedagogiku, školstvo a mladú generáciu. Rozdiely v individuálnej a kolektívnej inteligencii je brizantná tematika ústredného významu na vysvetlenie spoločenského vývoja, na vysvetlenie súvislostí inteligencie a sociálnej štruktúry, no je mimo pozornosti inteligencie. Suroviny inteligencie je teda poskromne (Weiss 2000).

Sada génov a kultúrne loci, ktoré charakterizujú ľudskú bytosť, sa podstatne nezmenili počas obdobia kultúrnej revolúcie (Kováč 2006). Intelektuálne elity sa formujú z ľudí genotypu (M1M1). Motor spoločnosti je tých 5 či 10 percent s genotypom M1M1, ktorí odhaľujú zákonitosti prírody a ich praktické využitie (Weiss 2000).

Vznik civilizácie je dôsledkom inteligentných a talentovaných ľudí v civilizácii (Bakalář 2003)

Necivilizovaný svet sa dá najlepšie definovať ako väzenie, civilizácia znamená otvorenie dverí k nekonečnu (Johnson 1999). Civilizácie sú dielom malej menšiny nadradených duchov. Civilizáciu vytvára a vedie nepočetná skupina aristokracie vzdelancov. Každá civilizácia pochádza z malého počtu základných ideí, ktoré sú zriedka obnovované. Esenciou civilizácie je však systematická cesta za pravdou, racionálne vnímanie všetkých aspektov skutočnosti a prispôsobenie sa jej zákonitostiam.

Vzdelávanie je prebúdzanie človeka k sebe samému. Pritom múdrosť je dokonalé pochopenie javov. Podľa psychológov je každý žiak talent, temer „génius“ (Lauček 2021), čo je v evidentnom rozpore s novšími výsledkami výskumu inteligencie. Psychológia a psychológovia majú recept „na všetko“, svoje intuitívne tvrdenia predkladajú štýlom empirických zákonov (Johnson 1999). V rozpore s odbornou morálkou ignorujú seriózny výskum inteligencie ako ľudskej vlastnosti, forsírujú degeneráciu školstva inklúziou, majú podstatnú úlohu v deformácii úrovne školstva, teda mladej generácie a ženú spoločnosť do priepasti nevedomosti a rozvratu. Nastala paralýza vzdelania utajenou anticivilizačnou paradigmou vzdelávania (Dudáš 2018). A navyše aj paralýzou výchovy na základných a stredných školách. Ignorancia týchto výsledkov psychológmi v školstve je prejavom ich škodlivého vplyvu na pedagogiku, školstvo a mladú generáciu, navyše diagnózy F 64 (homosexualita) či rôzne poruchy F00 – F99 ako poruchy osobnosti, duševné poruchy, poruchy správania a iné protiprirodzené zvrátenosti sú podľa nich normálom.

S inteligenciou súvisí intelekt, ktorý je súhrn schopností tvoriť poznatky z vnemov porovnávaním, abstrakciou, pojmotvorbou, súdením, usudzovaním. Intelekt je jedným z prostriedkov, ktorým disponuje vedomie. Intelekt (lat. intellectus – chápanie) je množina: pamäť, mechanizmus triedenia a spracovania informácie. Intelekt je samomeniaci sa a samonastavujúci algoritmus, slúžiaci na výber a transformáciu informácie, výsledkom činnosti ktorého vznikajú informačné moduly, ktoré daný intelekt predtým v hotovej podobe nepoznal. A práve táto schopnosť vytvárať v sebe niečo nové sa nazýva intelektom (Petrov 2023). Intelekt umožňuje vytvoriť mozaikový (pravdivý) pohľad na svet, jeho absencia len kaleidoskopický (falošný) pohľad na svet.

Ad b) Je etický rozmer jednotlivca, vrátane príslušníka inteligencie, v oblasti humánnej morálky vážny a dôležitý? Veď morálka ako univerzálny sociokultúrny regulatív je približne tak stará ako samotné ľudstvo, ako kultúra, pričom zákony sú normatívne regulatívy života štátu. Ak odstránime morálku, dovolené je všetko. Rozum, racionalita bez etiky a morálky sú slepé a hluché ku všetkému ľudskému vo svete (Michálek 1991). A od čias Gréckej revolúcie je známe, že humánna etika je nad všetkým. Už jej najvýznamnejší systematik Aristoteles považoval morálnu vybavenosť ľudí vo verejných a štátnych funkciách za veľmi dôležitú (Aristoteles 2006).

O kvalite príslušníka inteligencie vypovedajú nielen jeho intelektové vlastnosti, ale aj úroveň humánnej etiky i odbornej etiky, preto aj tieto atribúty sú podstatné. Vzdelanie nerobí človeka ani mravnejším ani šťastnejším, nemení jeho inštinkty ani jeho dedičné vášne. Výchova je jediný prostriedok, ktorým môžeme trochu pôsobiť na dušu človeka a národa, no naša dnešná výchova je nebezpečným prvkom úpadku. Jedine skúsenosť má dosť moci, aby ustálila pravdu a zničila ilúzie (Le Bon 2016). Inteligencia dáva možnosť pochopiť problém, jav, potom musí nastúpiť morálka.

Morálka (z lat. moralitas, správne konanie)

je definovaná ako kódex dobrého správania, ustanovený na základe skúseností rasy, ktorý slúži ako jednotné meradlo správania jednotlivcov a skupín. Morálka je do istej miery arbitrážou správneho konania. Prijatím mravného imperatívu sa človek stáva lepším, užitočnejším a v konečnom dôsledku i slobodnejším. Takáto kodifikácia morálky sú vlastne morálne „zákony“. Od pravidiel zdvorilosti sa odlišuje závažnosťou a vecami podstatnými, na druhej strane od práva zase tým, že sa nedá súdne vymáhať a za jej porušenie neprichádzajú sankcie (potrestanie). A etika (z gréckeho ethos, zvyk, názor, charakter, spôsob myslenia) sú pravidlá, ktoré sme dobrovoľne prijali sami pre seba a o ktorých veríme, že ak ich dodržíme, tak sa budeme mať v živote dobre.

Etika je aj teoretické štúdium hodnôt a princípov, ktoré usmerňujú ľudské konanie v situáciách, keď je možný výber. Morálka to sú zásady správneho konania. Svedomie ako humánny regulátor je pri etickom uvažovaní podstatné. Definíciu svedomia vytvoril medzi prvými veľký inšpirátor európskeho myslenia Sokrates, nazval ho daimonion. Išlo o vnútorný hlas božského pôvodu, ktorý pomáha človeku pri hľadaní dobra. Radí, čomu sa má človek vyhnúť. Varuje ho pred nemravným a nesprávnym konaním. Svedomie zabezpečuje, aby bol človek schopný rozhodnúť sa humánne a civilizovane v súlade so svojím vedomím, ktoré je súborom vedomostí, hodnôt, pocitov, citov a vôle človeka. Technický pokrok nevedie, žiaľ, k zvýšeniu mravnosti. Mení sa len technológia nemravnosti. Spoločenstvo bez morálky politický kanál nevyčistí, speje k zániku.

Všetky úchylné ideológie, ktoré v histórii ničili ľudstvo, prišli od akademikov (Šichtařová 2024)

Správanie človeka závisí od toho ako v ňom spolupracujú:

1. Vrodené inštinkty a nepodmienené reflexy;
2. Automatické zvyky a stereotypy správania;
3. Rozum;
4. Intuícia.

V psychike každého človeka sa nachádzajú všetky štyri zložky. Poznáme päť základných typov režimu psychiky:

1. Ľudský (človečí) režim;
2. Démonický režim;
3. Režim psychiky biorobot-zombi;
4. Zvierací režim psychiky;
5. Padlý pod úroveň zvieraťa.

Spoločenský pokrok alebo úpadok sa určuje na základe štatistického pomeru prevládania v spoločnosti piatich typov režimu psychiky a nie na základe výdobytkov „materiálnej“ kultúry, umenia, štátneho zriadenia a podobných „atribútov“ (Petrov 2023).

Predstava o hodnotovom univerzalizme morálky sa v rámci práva dá uplatniť na jedincovi právnym dopadom. Na úrovni vyššieho celku – na úrovni štátu – sa zrazu hodnota individuálnej morálky začína relativizovať, čo predstavuje politizáciu práva a zradu spravodlivého práva. Diskrepancia medzi morálkou jednotlivca a morálkou štátu je výsmechom princípov deklarovanej „demokracie“ i medzinárodnej – medzištátnej politiky. Mocenská politika znamená nevyhnutne popretie princípov morálky. Realizuje sa na úrovni importu politického systému, diktátu v ekonomike, prezentáciou vojenských jednotiek s odôvodnením obrany pred tzv. oficiálnym spoločným nepriateľom, presadzovaním viery v univerzalizmus zastávaných hodnôt. Je to import vonkajšej vôle prostredníctvom vnútorných síl s prezentáciou „väčšinovej“ dobrovoľnosti. Právo zabezpečuje moc, morálka hodnotový systém spoločenstva.

Doc. Ján Dudáš, DrSc.

Integrita inteligencie

About the Author

ARCHA

Author

Visit Website View All Posts