KARNEVAL KONČÍ, je čas zložiť masky

A odovzdať ich aktuálnemu zriadencovi v Grasalkovičovom paláci

Pre tých menej chápavých „v sprievode“ s dôvetkom: ODÍĎTE do minulosti, do zatratenia, navždy… Aj keď už včera bolo neskoro… LEBO škody, ktoré ste napáchali, tie už nejde vrátiť späť.

I.

Kto chcel vedieť už aj kedysi, si bude isto pamätať „historickú poučku“ o tom, ako je možné urobiť prevrat, „politickú revolúciu“ zo dňa na deň, ako je možné urobiť „revolúciu ekonomickú“ za niekoľko rokov – ale tá kľúčová, duchovná, tá má „generačný“ horizont. A dnes vieme, že táto axioma už neplatí. Ako kedysi.

Túto „tretiu revolúciu“ sa podarilo MATOVIČOVI uskutočniť v rekordnom čase. A čo horšie, rekordným spôsobom, hodným neblahého zápisu do Guinesovej knihy. Presne tak, ako o tom po celý svoj „politický život“ sníval. Zapísať sa do dejín Slovenska – ako nikto predtým. Za 12 rokov od vstupu do Národnej rady v roli samého vojaka v poli pripravujúceho „terén“. A za vyše 2 roky od doby, kedy mu dali slovenskí voliči kľúče od muničného skladu…

S dôvetkom ktorý nemožno nenazvať inak ako karmický. Lebo je k neuvereniu, že dnešná spoločenská kataklizma je výsledkom „pozývacieho listu“ na hosťovanie v NR SR – ešte ako trnavského zbohatlíka – od človeka, ktorý (matersky) stál pri jeho (politickom) zrode a súčasne stojí aj za jeho politickým skonom.
SULÍK, symbolicky – povijúc ho na počiatku do jeho straníckej SaS-plachtičky, na ktorej sa dostal do parlamentu – postarajúc sa zároveň aj o tragický koniec jeho krátkeho politického života. Krátkeho pre neho, zato pridlhého pre nás. S explóziou emócií ako v antickej dráme. S koncom, ktorý bolí. Trojnásobne. Aj politicky, aj ekonomicky.

A čo do tretice – na rozdiel od týchto dvoch „revolúcií“ – neprebolí, čo dlho, predlho nerozdýchame odchodom jeho samotného a jeho poskokov po skončení „karnevalu – je tá duchovná spúšť. Rozvrat všetkého (dovtedy) ešte ľudského…

Totálny rozvrat spôsobu života ľudí, ich správania sa v komunitnom prostredí, v rodine, v straníckych združeniach, v mocenských štátnych inštitúciách. Totálnym „rozviazaním rúk“ – spodným pudom a likvidáciou morálky, dôvery a viery . V prvom rade viery v politikov, v média a nimi šírené informácie vo verejnom priestore.

TOTO je dokonaný „trestný čin“ likvidácie duchovného HODNOTOVÉHO SVETA, jeho bezuzdného a nezvratného rozvrátenia na všetkých úsekoch života – spáchaný „organizovanou skupinou“. So zápisom v „registri histórie“, ktorý nejde premlčať. Ani mlčaním „poškodených“ a už vôbec nie vajataním zodpovedných – vládnej a zákonodarnej kliky a jej servilne naklonených (mediálnych) spoluvinníkov.
Tých, včera“ ešte v roli ich „advokátov“ , dnes už v roli „kajúcnikov“, vyťahujúc na Matoviča špinu, ktorú vyše 2 roky tak úspešne prehliadali. „Svinsky“, ako tí dnešní kajúcnici. Rovnako účelovo, rovnako zištne, rovnako hlasne, rovnako bezcharakterne a s rovnakým (maskovaným) cieľom.

LEBO – toto čoho sme dnes už svedkami je dokonaný karnevalový sprievod tchorov, v ktorom sa už nedá dýchať. Karnevalový sprievod maskujúcich sa postáv s vygumovanými hlavami a vyprázdnenými heslami. Najprv o slušnosti, potom o boji proti korupcii, s obohranou mantrou po dobe spotreby – LEBO Smer, LEBO Fico. A dnes už s novým evegreenom – LEBO fašisti.

A na jeho konci krysy, utekajúce pred zodpovednosťou, vycítiac nebezpečenstvo konca skôr ako tí (ešte) roztancovaní na „verejnom priestore“, rozbláznení, a ešte natoľko opití silou moci, aby nedokázali rozlíšiť blížiaci sa „koniec filmu“.

A tak na jeho smutnom konci zostáva len rozvrátená ulica s prvými odhodenými maskami a nefunkčnými heslami. Spolu so zvyškami ešte držiacich sa „symbolov“ tejto (kontra)revolúcie. Symbolov osobných ambícií, nekonečného ega, a túžob „byť pritom“. Pri „válovoch“, byť „účastní“ pri vzácnej neopakovateľnej chvíli rozdeľovania miliárd. Iba požičaných. A natlačených. A nekrytých ani zlatom ani dobrým úmyslom.
A podarilo sa. Zapísať sa na Slovensku nezmazateľne. Ako dobové etalóny, ktoré nezmyjú ani nové voľby ani čas. LEBO týmito etalónmi novej, zmutovanej morálky sa navždy stali Matovič, Remišová, Sulík a Kollár. Štvorzáprah s kočom plným „darmožráčov“, ktorí ešte do poslednej chvíle „hodujú“ a hrajú svoju zverenú rolu KROVIA rovnako, ako to robili v histórií tí, ktorí po „súdnom dni“ začali spievať inú pesničku. Tú o tom, ako „vtedy“ nemohli inak. S refrénom – LEBO Matovič…

A to je prvý záver, prvé poučenie z dnešnej „antickej“ drámy vážneho obsahu, hlbokého odkazu a plytkej orby, na ktorú sa podujali nepripravení „oráči“. Ani profesionálne ani mravne. Aby tak „dočasne prenajatú pôdu“ načisto zhumplovali, zdevastovali a dočista vylágrovali jej „živú kultúru“. A to spôsobom, ktorý nemá obdobu ani paralelu v novodobej histórií. Rozsahom, obsahom i dôsledkami.

Pustím nahlas odposluch, aspoň rámcový barbarský odpočet vyše 2-ročného „hospodárenia“, čo všetko ešte životaschopné sa im podarilo vykoreniť do tla. Bohužiaľ nie iba na jednu sezónu…

Zneuctením morálky do tla, zneužívaním a ohýbaním práva na stíhanie nepohodlných ľudí s iným názorovým presvedčením, ich kriminalizáciou a profesijným perzekvovaním, presadzovaním jednostrannej, nevyváženej – účelovej propagandy, bránením prístupu do médií, zvulgarizovaním verejného priestoru, vedomou narastajúcou militárizáciou verejnej mienky, bezdôvodným zaťahovaním Slovenska do vojny, nebotyčným psychickým týraním prostredníctvom väzobného stíhania právne stále nevinných ľudí, v zariadeniach so stredovekou „výbavou“, bez kontaktu s rodinou, zadržiavaním korešpondencie, odďaľovaním vyšetrovania, trvajúce už nie mesiace, ale roky, ožobračovaním nízkopríjmovej skupiny starých, osamelých a chorých ľudí, matiek s deťmi, likvidáciou strednej vrstvy a nebotyčným roztváraním „ekonomických nožníc“.

A bezuzdným zneužívaním moci, nehorázne prijímanou legislatívou, formou i obsahom – s nehoráznymi dôsledkami. Obludným zasahovaním a obmedzovaním do najvzácnejších hodnôt človeka, jeho života, zdravia, do najzákladnejších občianskych práv a slobôd, slobody slova, pohybu a prejavu. Zneužitím občanov celého Slovenska na škandalózne experimentálne pokusy pri testovaní a očkovaní legitímne neregistrovanou látkou – v spojitosti so svojvoľným hazardovaním s verejnými zdrojmi na tieto účely.
Rozvrátiac tak – v súbehu uvedených „prečinov“ proti štátu a jeho občanom – vlastným pričinením nosné základy štátu a istoty, od ktorých sa odvíjajú možnosti dôstojného a bezpečného života ľudí na Slovensku.
Aby sme boli svedkami vrcholného „karnevalového kúska“, pri ktorom už treba hovoriť ako o vlastizradnom počine, „trestnom čine“ so skutkovou podstatou zásahu do zvrchovanosti územia Slovenska, dobrovoľným odovzdaním časti suverénneho územia tretiemu štátu, USA – na vojenské účely. A to už je za hranicou možného a dovoleného. Už nielen zbabelosťou a servilnosťou domácich vazalov v roli najvyšších ústavných činiteľov, ale už aj z Ústavy samej.

O túto „živú kultúru“ sme prišli. Nadobro. Nadlho, vediac, že tej už „dnes“ nepomôže ani „trojpoľný systém hospodárenia“. Lebo ležať úhorom, čas na obnovenie živnej, duchovnej „kultúry“ – s mikroelementami viery a dôvery – nepomôže. TO si už bude vyžadovať novú „pôdu“. Sezónna rekultivácia nemá šancu na jej obnovu.

A to je druhý záver, druhé trpkejšie poučenie z krízového postsocialistického vývoja v spoločnosti, tentoraz v pluralitnom prostredí. Trpkejšie – pre jeho „hlbšie“ morálne dno a pre neľudskejšie závery, oproti tomu z roka 1970. Neľudskejšie hĺbkou onoho dna a početnosťou dotknutých…

II.

A keďže konanie s hlavným „obžalovaným“ a jeho koaličnými spoluvinníkmi sa odkladá na „samostatné konanie“ – dnes treba primárne „vypočuť“ tých, ktorí sa pričinili o dnešný marazmus z tribún, z im vlastného prostredia. Ako u väčšiny tých známych – svojou hlasnou, ukričanou rétorikou – majúc na mysli „vždy pripravených „tribúnov“ z „kultúrnej obce“.

V prvom rade tých angažovaných, ktorí stáli v šíku „slušných“ vždy „keď piatok dal“ – na tribúnach – „logisticky“ neuveriteľne „akčne a spontánne“ zorganizovaných verejných zhromaždení. Tých tribúnov burácajúcich a volajúcich unisono – ako „si nedáme tento štát ukradnúť“ – na pokyn hlavného krikľúňa, Stankeho. Plece pri pleci – s oduševnenými hereckými „kolegyňami“ z „národného“.

S otázkou, kde ste teraz pozašívaní, „vždy pripravení tribúni“ brániť „náš“ štát. Lebo Vás nebolo, neviem prečo, vidieť na tribúnach dnešných verejných zhromaždení?

Lebo ten štát, o ktorý ste tak báli a ronili vtedy krokodílie slzy – ten už nie je náš. Až teraz.

A netreba, nemožno nikdy zabudnúť, že toto „fšetko“ sa dialo za koordinovanej „palebnej podpory“ hlavných mediálnych hráčov, ktorí v hlavnej večernej spravodajskej relácií – v hlavnom spravodajskom čase ako novodobí „muezíni“ – zvolávali na „modlenie“. Nehanebne – vrátane tých (audiovizuálnych), ktoré žijú aj z podpory daňových poplatníkov. Majúc na mysli tých „inštruktorov“, ktorí ešte „včera“ referovali súradnice konania zhromaždení – a dnes sú ticho ako voš pod chrastou.

A rovnaká otázka aj na vás „inštruktori“, „najdôveryhodnejší aktivisti z RTVS“ – predtým vždy pripravení šíriť spravodajské informácie o konaní verejných (protivládnych) zhromaždení – Prečo to ticho?

PREČO ste nezvolávali na „modlenie“ – konané na Hoďžovom námestí 20.a 21. septembra 2022 vrátane MIEROVÉHO pochodu za účasti významných politických, akademických a ďalších ľudsky zrelých osobností. Lebo dôvod bol tentokrát ozajstný…

Či máte nové zadanie ? Na nový refrén: Lebo ráno, na obed i večer, teda 24 hodín – iba UA..?

A je tu ešte jeden z „nevypočutých“. To zaryto mlčiace – za firhángami svojich domovov – skrývajúce sa „SVEDOMIE NÁRODA“. To samozvané u tých, ktorí sa tak radi hlásia a tak radi podpisujú v osvietenej roli „aktivistov“ za lepšie Slovensko, za slobodu slova a prejavu, za obnovenie právneho štátu.

S dtto otázkou, kde ste boli pozašívaní, keď si „náš štát“ uzurpoval rozhodnutie zablokovať (nepohodlné) alternatívne média? Bezprecedentne – svojvoľne, mocensky, diktátorským spôsobom.

A čo je už na uterák (právneho štátu) – bez súdneho rozhodnutia – a bez zdôvodnenia blokácie dotknutým subjektom. Zákonom, za ktorý by sa nemusel hanbiť (opäť raz) ani Goebbels. LEBO reč je stále o slobode slova a prejavu. O jej hrubej likvidácií, o exemplárnom pošliapavaní ponovembrových hodnôt.
Tak kde ste teraz „papieroví moralisti, mierotvorcovia“?

Teraz tu, keď Vás treba – viac ako inokedy – keď je „svinské počasie“. LEBO vtedy, keď svieti slnko – vtedy Vás netreba počuť. Vás, čo by inak, za iných okolností, za iného správania sa – sme Vám zvykli priznať pomenovanie – „mravné autority“

PRETO ešte raz a verejne

Hľadá sa vytrativšie sa SVEDOMIE NÁRODA. Toho svojho národa, ktorému dnes ide naozaj o všetko. Už nielen o živobytie, ale už ozaj o bytostné, existenčné prežitie…

KTO ho nájde, nech to oznámi na linku záchrany !!!

A spolu s ním aj strateného Piška, (mediálneho) maskota „protivládneho odboja“, prezentujúceho „listy pánovi premiérovi“ v čase, keď nemal za žiadneho premiéra toľko „kalibrovaného streliva“, aké mu ponúka bezvýznamná trápna bábka sediaca v premiérskom kresle dnes.

Možno by pomohlo, kedy sa zaangažovala do hľadania POLÍCIA. To by však musela prestať vyvíjať „politickú“ činnosť. Lebo to je, zdá sa, jej nové poslanie – „Pomáhať a chrániť“ (mocenskú garnitúru)..

PS :

TOTO, žiaľ nie je výňatok z (pripravenej) literárnej fikcie od pána Banáša, spracovaný na motívy reálií na Slovensku. TOTO je ozajstný, hanebný, úpadkový verejný karneval tchorov, krýs a parazitujúcich hyen. A mediálnych „progresívnych podpaľačov“, dnes už aj poľujúcich na tých bez masky (a bez náhubkov), s tichou podporou dnes prevažne mlčiacej slovenskej „stratenej generácie“. Tej, ktorá sa na rozdiel od takých ako bol Hemingway, či Remarque – ide v opačnom smere. Lebo vtedy keď majú hovoriť – MLČIA. Zaryto. A keď majú byť ticho – hovoria. Akoby tu nežili.

A tento karnevalový kolorit na dôvažok ešte vypĺňajú tí sediaci v redakciách, ktoré sa tak radi a tak neprávom ešte stále pasujú za „konzervatívne“ média. Falošne, pokrytecky, ako Pilát pred rozvášneným davom pred vyše 2000 rokmi. Bez hany a bez poučenia.

TOTO je dnes ozajstný obraz dnešného Slovenska. Nekultúrny, zdeformovaný, obludný, špinavý a bezcenný. Bohužiaľ pravdivý, ako v krivom zrkadle – po zhodení masiek, bez sprievodného marketingu, bez „líčenia“ a bez „fílingu”.

Dielo barbarov. Dielo anarchie a „(kontra)revolúcie“ na Slovensku. Dielo z vitríny slovenského zmutovaného surrealizmu, pri ktorom by aj Freud musel ísť do kolien…

About the Author

Laco Kopal

Author

Visit Website View All Posts