Udeľovanie cien progresívcom za ich protislovenskú činnosť?!?
Za posledné dni vnímam dva momenty, pri ktorých sa chcem pristaviť
Prvým je udelenie ocenenia Martinovi M. Šimečkovi, ktorý sa stal osobnosťou slovenskej žurnalistiky. Čítate správne. Laureátom slovenskej žurnalistiky je človek, ktorý Slovákov nemá rád, hovorí, že slovenský jazyk je jazykom obesencov a tak ďalej. Človek, ktorý by zjavne najradšej Slovensko vymazal z mapy. Ako si tento pokus o nevydarený vtip vysvetliť?
Jednoducho. Je to skrytý, ale zato hlasný výsmech zo strany Denníka N a jeho vlastníkov do tvárí Slovákov. A taktiež je to odkaz Slovensku, politikom, ale aj občanom: môžete robiť čo chcete, my sme tí, ktorí v tomto priestore rozhodujeme o tom, čo je správne a čo nie.
Keď som videl zloženie komisie, ktorá rozhodovala, pochopil som
Veď posúďte: bez bližšieho komentára – Radičová, Fulmek… Treba niečo dodávať? Asi nie. Ľudia, ktorí na jednej strane kážu o potrebe zmiernenia a na druhej strane s výsmechom rozhodnú o udelení ceny pre Šimečku st.
Toto ich videnie sveta sa proste vymyká zdravému rozumu. Preto stále platí, že treba vytvoriť taký systém pre fungovanie médií, ktorý bude ZA PENIAZE OBČANOV odrážať záujmy Slovenska a jeho občanov.
Pôsobenie médií s cieľom rozvracať spoločnosť je cesta do pekla
A niekoľko dní po atentáte na premiéra je toto potvrdením, že empatiu od médií nečakajme. Skôr naopak. Myslím, že takýto postup spomínaného denníka stojí minimálne za pozornosť. A možno aj zo strany štátu.
Druhým momentom je príprava zákona o mimovládnych organizáciách
Zákon už je tak okresaný, že jeho dopad na ich pôsobenie v spoločnosti sa výrazne minie pôvodnému zámeru. Nech nám slúži za príklad situácia v Gruzínsku, kde v súvislosti s prijímaním podobného zákona sa ozýva Washington s hrozbou sankcií, ak bude obdobný zákon prijatý.
Mám osobný odkaz koalícii:
na dvoch stoličkách sa sedieť nedá a niekedy je nutné rozhodnúť tak, aby spoločnosť a občan mali z toho osoh. Nie tí, ktorým je Slovensko doslova ukradnuté. To platí zvlášť v tomto období, keď SR prekonáva traumu z atentátu na premiéra Fica.
Toto sú okamihy, ktoré nesmú unikať našej pozornosti. Tu už naozaj ide o to, komu bude Slovensko v budúcnosti patriť a aký život tu u nás doma budeme žiť.
ZDROJ: FB Jozef Viktorín