V súčasnosti sa vo viacerých učebniciach dejepisu (domáceho, zahraničného, svetového) Dawesov plán (DP) spomína len jednou vetou, bez jeho rozlúštenia a podrobnejšieho opísania. Pritom úlohu tohto plánu v moderných svetových dejinách možno len ťažko podceňovať. Tento rok si pripomíname 100 rokov od nadobudnutia platnosti DP. Je to dobrá príležitosť pripomenúť si históriu prípravy, prijatia a realizácie DP.
Stručne povedané,
DP bol plánom anglosaskej elity, ktorý bol prvou fázou prípravy Nemecka na druhú svetovú vojnu
Nemecko ako krajina, ktorá prehrala prvú svetovú vojnu, bolo na Parížskej mierovej konferencii (1919) odsúdené víťaznými krajinami (predovšetkým “veľkou štvorkou” – Spojenými štátmi, Veľkou Britániou, Francúzskom a Talianskom) na zaplatenie reparácií víťazom. Výška reparácií pridelených Nemecku bola závratná: 269 miliárd zlatých mariek. Aby bolo toto číslo čitateľovi zrozumiteľné, preložím ho do fyzických jednotiek: pri predvojnovom obsahu zlata v nemeckej marke predstavoval objem reparačných pohľadávok voči Nemecku približne 100 tisíc ton drahého kovu. Pre porovnanie: v predvečer prvej svetovej vojny boli oficiálne zlaté rezervy Nemecka na úrovni približne 1 tisíc ton. Podľa odborných odhadov niektorých historikov predstavoval ročný hrubý domáci produkt Nemecka v predvečer prvej svetovej vojny približne 50 miliárd zlatých mariek.
Nemecké hospodárstvo bolo v prvých rokoch po vojne v žalostnom stave. Nemecko nebolo schopné zaplatiť žiadnu významnú sumu reparácií. Potrebovalo peniaze na svoju obnovu. Okrem toho v skupine víťazných krajín existovali ostré rozpory a konflikty v otázke priority ich reparačných nárokov voči Nemecku (obrazne povedané, bojovalo sa o miesto v poradí). Obzvlášť vyhrotené boli spory v tejto otázke medzi Veľkou Britániou a Francúzskom. USA sa na tejto hádke nezúčastnili, keďže veľkoryso odmietli reparácie. Francúzsko bolo zároveň pripravené zaviesť vo Weimarskej republike prísny okupačný režim, aby “podojilo nemeckú kravu”. Reparačný tlak na Nemecko zo strany víťazov nedovolil nemeckému hospodárstvu zotaviť sa a zhoršil spoločensko-politickú situáciu v tejto krajine. Po určitom čase boli víťazi nútení uznať nereálnosť svojich reparačných požiadaviek voči Nemecku. Po Parížskej mierovej konferencii sa uskutočnilo množstvo ďalších medzinárodných stretnutí, na ktorých sa diskutovalo o otázkach reparácií (celková suma, podmienky platieb, možnosť poskytnutia odkladu atď.), ako aj o okupačnom režime nemeckého hospodárstva a jeho celkovom stave.
Tieto otázky boli aj na programe zasadnutí konferencie v Janove v roku 1922. Na jeseň 1923 sa diskusia o reparáciách dostala na novú úroveň. Londýn považoval rastúci chaos v Nemecku za hrozbu pre celú Európu vrátane Veľkej Británie. Dňa 12. októbra sa Londýn oficiálne obrátil na svojho zámorského partnera – USA – s návrhom usporiadať medzinárodné stretnutie o reparáciách za povinnej účasti Washingtonu. Je pozoruhodné, že v londýnskej výzve sa zdôrazňovalo aj to, že riešenie problému reparácií bude mať priamy vplyv na schopnosť európskych spojencov splácať vojenské pôžičky a úvery USA (Washington odmietol nemecké reparácie, ale svojim spojencom nemienil poskytnúť žiadne úľavy na pôžičkách a úveroch). Ak vynechám mnohé podrobnosti, poznamenám, že Washington prijal pozvanie Londýna, aby sa zapojil do riešenia otázok nemeckých reparácií. Bol zriadený medzinárodný výbor expertov pre reparácie (v rámci ktorého bolo vytvorených niekoľko podvýborov). Zasadnutia výboru sa konali v Londýne od 14. januára do 9. apríla 1924. Za predsedu prvého podvýboru (kde sa sústredila hlavná práca celého výboru) bol zvolený Američan Charles Dawes, bývalý právnik, ktorý sa počas vojny stal generálom. Dawes bol spojený s bankovými kruhmi (Morgan Group).
Experti sa zamerali na stabilizáciu nemeckej marky. Americký kapitál považoval Nemecko za potenciálne dôležitú oblasť investícií, ale takéto investície potrebovali stabilnú národnú menu. Spojené kráľovstvo bolo znepokojené, pretože klesajúca marka pomáhala stimulovať nemecký vývoz. Ukázalo sa, že nemecký tovar je na svetových trhoch konkurencieschopnejší ako britský. Rozhodnutia výboru boli formalizované vo forme dokumentu “Správa expertov”, ktorý sa neskôr stal známym ako “Dawesov plán”. Jedným z hlavných ustanovení tohto plánu bol záver, že je potrebné obnoviť finančnú a hospodársku jednotu Nemecka ako podmienku stabilizácie marky. Odporúčalo sa zorganizovať medzinárodnú pôžičku pre Nemecko vo výške 800 miliónov mariek s cieľom posilniť marku. Boli načrtnuté aj niektoré druhy zabezpečenia pôžičky – clá, spotrebné dane, najvýnosnejšie položky štátneho rozpočtu. Reparačnej komisii sa odporúčalo založiť akciovú spoločnosť, na ktorú by sa na 40 rokov previedli všetky nemecké železnice. Všetky funkcie emisie peňazí v Nemecku sa mali previesť na banku kontrolovanú spojencami. Celé nemecké hospodárstvo sa dostalo pod kontrolu Spojencov.
Dawesov plán teda predpokladal obnovu nemeckého hospodárstva v rozsahu potrebnom na splnenie reparačných záväzkov. Spojenci (predovšetkým USA a Veľká Británia) si zrejme uvedomili skutočnosť, že bez vonkajšej finančnej pomoci by Nemecko nebolo schopné platiť reparácie. Inými slovami, bolo potrebné vyčerpanú kravu trochu nakŕmiť a potom ju začať dojiť.
Dawesov plán bol v podstate víťazstvom anglo-amerického bloku nad Francúzskom. Prinútil Paríž vzdať sa metód “priamej akcie”, keď takmer zabil nemeckú “kravu” a nepriviedol Európu k novej vojne. Konečná dohoda a schválenie “Dawesovho plánu” sa uskutočnili na londýnskej konferencii v júli – auguste 1924. Na tomto stretnutí bolo veľa nových tvárí. Veľkú Britániu zastupoval nový premiér James MacDonald (vôbec prvý premiér z Labouristickej strany), ktorý sa dostal k moci v januári 1924 a nahradil Baldwina. Vo Francúzsku v máji 1924 nahradil Poincarého premiér Edouard Herriot, ktorý viedol vládu tzv. ľavicového bloku. Výsledkom londýnskej konferencie bolo prijatie “Dawesovho plánu” po niekoľkých vylepšeniach. Konferencia odmietla metódu nezávislého (jednostranného) riešenia reparačných otázok zo strany Francúzska. Rozhodlo sa, že Francúzsko stiahne svoje okupačné sily z nemeckého územia do jedného roka.
Je pozoruhodné, že od londýnskej konferencie v roku 1924 začali USA vystupovať ako aktívny arbiter v anglo-francúzskych vzťahoch. Konkrétne bola zriadená arbitrážna komisia, na ktorú sa Nemecko mohlo obrátiť v otázkach reparačných platieb a dodávok. Zástupca USA mal v tejto komisii rozhodujúci hlas. Francúzsku doktrínu “hospodárskych represií voči Nemecku” nahradila anglosaská koncepcia “obnovy nemeckého hospodárstva”. Európski spojenci Washingtonu boli v rozpakoch z možnosti zvýšenej konkurencie nemeckého tovaru na svetových trhoch. Nikto z nich sa nechcel nechať zatlačiť do úzadia. A tu boli spojenci celkom jednotní v tom, že sovietsky trh by sa mal stať zahraničným hospodárskym “odbytiskom” Nemecka.
Šikovnosť “Dawesovho plánu” spočívala v tom, že nielen zmierňoval “tlak” Nemecka na tradičné trhy, na ktorých sa usadili spojenecké štáty, ale bol zameraný aj na pre spojencov výhodné riešenie “ruskej otázky”. Prílev nemeckého tovaru na sovietsky trh by podľa autorov plánu bol spoľahlivou zárukou, že ZSSR zostane hospodársky slabou krajinou. Nemecká konkurencia mala podľa autorov Dawesovho plánu neutralizovať akékoľvek pokusy Moskvy o vytvorenie silného a nezávislého hospodárstva.
J.V. Stalin hneď rozpoznal protisovietsky charakter “Dawesovho plánu”. Vo svojom referáte na XIV. zjazde Všezväzovej komunistickej strany boľševikov 18. decembra 1925 poznamenal:
“Dawesov plán”, vypracovaný v Amerike, je nasledovný:
Európa platí verejné dlhy Amerike na úkor Nemecka, ktoré je povinné Európe platiť reparácie, ale keďže celú túto sumu Nemecko nemôže vyčerpať z ničoho, Nemecko by malo dostať množstvo voľných trhov, ešte neobsadených inými kapitalistickými krajinami, odkiaľ by mohlo čerpať nové sily a novú krv na platenie reparačných platieb. Okrem množstva bezvýznamných trhov tu má Amerika na mysli naše ruské trhy. Tie majú byť podľa Dawesovho plánu odovzdané Nemecku, aby z nich mohlo niečo vyžmýkať a malo z čoho platiť reparačné platby Európe, ktorá zasa musí platiť Amerike po línii verejného dlhu.”
Charakterizujúc “Dawesov plán”, pokiaľ sa týkal našej krajiny, Stalin ho nazval “rozhodnutím bez pána”.
“Prečo? Pretože sa vôbec nechceme zmeniť na agrárnu krajinu pre žiadnu inú krajinu, prinajmenšom pre Nemecko. Stroje a ostatné výrobné prostriedky si budeme vyrábať sami. Preto počítať s tým, že budeme súhlasiť, aby sa naša krajina stala agrárnou krajinou vzhľadom na Nemecko, počítať s tým, znamená počítať bez pána. V tejto časti stojí Dawesov plán na hlinených nohách.”
Kalkulácie autorov Dawesovho plánu využiť Sovietsky zväz v záujme Západu zlyhali. DP sa stal ďalším impulzom na prípravu ZSSR na industrializáciu. Vďaka DP bola Weimarská republika schopná zaplatiť aspoň nejaké reparácie. V období Dawesovho plánu od roku 1924 do roku 1929 Nemecko zaplatilo na reparáciách viac ako 10 miliárd mariek. Víťazné mocnosti boli schopné splatiť vojnové úvery prijaté od USA. Zároveň sa nemecké hospodárstvo aktívne napĺňalo úvermi. V prvom roku realizácie DP muselo Nemecko samo zaplatiť len 200 miliónov zlatých mariek, zvyšok pokryli pôžičky. Do roku 1929 prišli do Nemecka pôžičky v celkovej výške 21 miliárd mariek, najmä z USA. Išlo takmer výlučne o americké a britské peniaze. V Spojených štátoch sa 10. októbra 1924 v priebehu 12 minút uskutočnil úpis nemeckej pôžičky na stabilizáciu marky, ktorý priniesol sumu oveľa vyššiu ako 800 miliónov mariek stanovených v pláne.
Nemecký autor W. Link vypočítal, že len za päť rokov (1924 – 1929) Nemecko dostalo od Spojených štátov 135 krátkodobých pôžičiek v celkovej výške 15 miliárd dolárov. Jeden z realizátorov “Dawesovho plánu”, nemecký bankár Schacht, v roku 1929 poznamenal: “Nemecko dostalo za 5 rokov toľko zahraničných pôžičiek, koľko Amerika dostala za 40 rokov pred prvou svetovou vojnou”. Niektorí historici tvrdia, že DP v skutočnosti odstránil reparácie. Objem prijatých pôžičiek bol totiž viac ako dvojnásobne vyšší ako objem reparačných platieb za rovnaké obdobie. V skutočnosti sa reparácie vyplácali skôr z vonkajších ako z domácich zdrojov. DP sa považovala za dostatočnú záruku vstupu kapitálu do Nemecka. USA začali aktívne investovať svoj kapitál. Do polovice roka 1930 bolo len vo forme pôžičiek investovaných do nemeckého priemyslu 27 miliárd mariek, pričom 70 % tohto kapitálu bolo amerických. To umožnilo nemeckému priemyslu úplne obnoviť materiálnu základňu a vytvoriť základňu pre budúce obnovenie vojnovej výroby.
Zároveň boli do Nemecka predané technológie podporujúce vojnovú výrobu a väčšinu podnikov vlastnili americkí priemyselníci. V roku 1929 bola veľká časť nemeckého priemyslu vo vlastníctve rôznych amerických spoločností. “Standard Oil” (Rockefellerovci) kontrolovala nemecký priemysel rafinácie ropy a výroby syntetického benzínu z uhlia. Morgan vlastnil chemický priemysel, koncern I. G. Farbenidustrie. Prostredníctvom americkej komunikačnej spoločnosti “ITT” kontroloval 40 percent nemeckej telefónnej siete a 30 percent akcií spoločnosti na výrobu lietadiel “Focke-Wolf”. Prostredníctvom spoločnosti “General Electric” Morgan kontroloval nemecké rádiové a elektrotechnické koncerny “AEG”, “Siemens”, “Osram”. Prostredníctvom “General Motors” kontroloval koncern “Oppel”. V roku 1929 sa v Kolíne nad Rýnom začala výstavba závodu Ford.
V čase, kedy sa Hitler dostal k moci, boli kľúčové odvetvia nemeckého priemyslu ako rafinácia ropy a výroba syntetických palív, chemický, automobilový, letecký, elektrotechnický a rádiotechnický priemysel a značná časť strojárstva plne pod kontrolou amerického finančného kapitálu. Celkovo 278 firiem a koncernov, ako aj kľúčové banky, ako napríklad Deutsche Bank, Dresdner Bank, Donat Bank a rad ďalších. Pri hodnotení výsledkov DP americký výskumník Ralph Epperson povedal:
“Bez kapitálu, ktorý poskytla Wall Street, by Hitler a druhá svetová vojna neexistovali”
Ďalším krokom v príprave Nemecka na Hitlerov nástup k moci a vypuknutie druhej svetovej vojny bol Jungov plán, ktorý v roku 1929 nahradil Dawesov plán. O tomto novom pláne budem hovoriť samostatne.
** súvisiace články