S pod titulkom : Vráťme sa k viere. V prvom rade v seba, v nás, v náš DOMOV. Lebo nás uvaria. Ako žaby..
A to nejde to inak, ako sa vrátiť v synergii NÁRODNÉHO presvedčenia a zaväzujúceho odkazu predkov. A to zase nejde bez slobody ducha, osobnej cti, ľudskej dôstojnosti a občianskej úcty k sebe a k vlastnému rodu.
Na úvod to nejde inak ako začať malým, už veru historickým exkurzom. Dnes obzvlášť poučným…
Spomínate si ešte mnohí, pamätníci, na človeka z tribún v tom uzimenom novembrovom čase, ktorý rozohrieval telá i duše „veriacich ľudí“ zhromaždených na námestiach slovenských miest, na Hoffmana, vtedy pesničkára, dávajúc nádej novým dňom svojou nezabudnuteľnou „sľúbili sme lásku, .. a pravdu vravieť len…“
Tak ju majme na pamäti, dnes obzvlášť. A nielen ako „prešlý“ historický fakt, tichú spomienku na minulosť...
Lebo je neskutočnou iróniou, že rovnako ako pred 35-timi rokmi, kľúčovým štartérom vtedajšieho prevratu, ktorý poslúžil ako kresadlo na pritiahnutie masy ľudí na námestia, bolo preukázateľne klamstvo o smrti študenta Šmída – aj dnes sme svedkami v princípe tej samej zrkadlovej udalosti, založenej na „poškvrnenej pravde“. Zákernej, premyslenej, ktorá má poslúžiť opäť ako spomínané, históriou overené kresadlo. Lebo inak ľudí nevytiahnete na námestia, a bez más sa revolúcia robiť nedá..
Dnes rovnako, len s tým rozdielom, že dnes „Šmída“ nahradil „Trestný zákon a poriadok“..
A zatiaľ čo pred 6-timi rokmi to bol pokus na nečisto, a dnes je to už tvrdá, poškvrnená realita, s nečistým havlovským volaním pre zatrúbenie na surmity – KEDY, ak nie teraz, a KTO, ak nie MY („elitná vrstva spoločnosti..“).
PRETO je tak dôležité vrátiť sa k tej osvietenej Hoffmanovej pesničke, k jej odkazu dnešným ľuďom, k refrénu, ktorý máme mať na pamäti, dnes už ako imperatív doby, ktorý žijeme. Lebo tá identická historická spojitosť je evidentná. Len s tým rozdielom, že vtedy sa tá viera v pravdu rodila – a dnes umiera.
PRETO treba začať s jej oživovaním, odkrývaním a vytesnením z verejného života zvrhlých praktík čoraz nástojčivejšie vnucujúcej „progresívneho piesku“. Aby sme si nadobro nezvykli na postupné ideologické stupňovanie nenormálností v našom živote a považovali ich postupom času za normálne. Za nové svetlo. Ba už za vznešený cieľ.
PRETO je treba prestať s praktikami zaobchádzania s ľuďmi ako s bezprizornými bytosťami, už s neskrývaným úmyslom ich neokrôchane zavracať a smerovať na tú „správnu stranu dejín“. Robiac to už evidentne na politickú objednávku prostredníctvom ochotnej zapredanej vrstvy mravných bezdomovcov, fungujúcich ako známy, už silno udomácnený fenomén – „užitočný idioti“.
A už nielen v tej jeho doterajšej poznateľnej „statickej“ roli v postavení manipulujúcich nádenných robotníkov – „nabíjačov“, ale čoraz viac nebezpečnej, a čo raz viac sa presadzujúcej novej generačnej vrstvy strieľajúcich robotníkov-„aktivistov“.
Lebo dnes sa už aktivizmus stal regulárne neokrôchaným plateným špinavým remeslom, s čoraz nebezpečnejším poslaním, s čoraz väčším rozptylom v médiách, štátnych inštitúciách a pravdaže v treťom, mimovládnom sektore – a tým aj širším vplyvom na verejnosť. A je už na uterák, ak zostávame len nemom úžase, ako nemí trpiaci svedkovia aktivistických manierov v donedávna vo verejnom právnom, dnes už v štátnom médiu.
A s týmto silnejúcim postulátom silnie aj prihrievanie vody pre vôbec alebo len málo tušiace žaby, pochádzajúce najmä z mladších ročníkov narodenia. Nebezpečných pre seba samých, pre svoju budúcnosť. Najmä však pre tých tu dnes žijúcich.
Ľudí, ktorí sa chcú v prvom rade (od)líšiť, byť trendový, aj preto ľudí náchylnejších „žrať“ všetko, čo má pečať „západu, pretrvávajúceho synonyma „progresu životného štýlu“, s vnútorným presvedčením potreby zavrhovania onoho „starého“, „pôvodného“ – a lepiť na seba dobre znejúce lákadlá doby ako malé dieťa slová. Nekriticky, nechávajúc sa unášať v eufórií „inakosti“. Súc byť do morku presvedčený, ako sa treba zbaviť jarma „včerajška“.
A ruka v ruke s tým idú nové, marketérske metódy práce „so žabami“.
A to je dnes už prepracovaná metodika práce so slovom. S jeho pridaním a ubratím vo verejnom priestore spôsobom, ktorý sa už nehlási k jeho bývalému „hrubému“ prejavu. Ktorý už nechodí dverami. O to je nebezpečnejší. Nebezpečný do rovnakej miery ako je nebezpečné falošné, pokrytecké správanie.
Preto dnes (vraj) nemáme cenzúru slova. Tú jej bezškrupulóznu „aktívnu“ formu. Zato sa votrel do verejného priestoru charakterovo špinavší, farizejský, „pasívny“, menej viditeľný spôsob jej uplatňovania – aby nespôsobovala zlé spomienky, asociácie na minulosť, s ktorou si ani nový, zmutovaný „progres“ nechce nanovo potykať.
A tak sa nám cez „okno“ tlačí zo všetkých doposiaľ hlavných informačných zdrojov do našich domov obsahom a účelom rovnaká bzdocha, len navonok uhladenejšia, falošnejšia forma. Politická korektnosť, kultúra vymazávania (cancel culture), „zjemňocitňujúce“ kanalizačné praktiky, lahodnejšie znejúce pre uši a upokojujúcejšie pri akcelerovaní „teploty vody“.
A s falošnou prácou so slovom prichádza aj vyprázdnená kultúra ducha, výplod čoraz viac „chorej“ západnej civilizácie, správajúca sa pre „domáceho záhradkára“ rovnako nebezpečne a odporne ako invázna burina. Príde, dusí a vytlačí domácu „kultúru“ z domajšieho dvora. Pôvodnú, ušľachtilú, zmysluplnú, s neprajnými, najatými brigádnikmi v záhrade nášho domu, nemajúcu dlhodobú schopnosť efektívne sa voči nej brániť.
A ruka v ruke s ňou prichádza aj strata toho najvzácnejšieho pre človeka po zdraví a mieri, rodoľubstvo, ktoré korení hodnoty nám vlastné. Ktoré ctí ešte „otca svojho i matku svoju“. Hodnoty, ktoré sú najväčším tŕňom v oku tých „inváznych burín“. Tých, ktoré za matku svoju i otca svojho považujú svetoobčianstvo, ako vnucovanú civilizačnú nadstavbu bytia človeka. Zákerne. Falošne, premyslene.
A vediac toto – nie náhodou idú ako po údenom po tých vyššie spomínaných mladších ročníkoch. S úmyslom, vymazať tentokrát nie slovo, ale rovno na zdroji, jeho materinský cit a najmä pôvod.
Preto sa nám tak treba vrátiť k viere. V prvom rade v seba, v nás, v náš DOMOV. Aby sme sa nenechali nevedomky uvariť. Ako žaby..
PS:
A najhoršie je, že si tú vodu prihrievame už sami – pre seba. Nevedomky. Na námestiach. A ešte horšie, že nie v mene svojom, ale v mene tých náletových inváznych bzdôch.
PRETO dnes – ako vtedy „za Hofmana“ – už nejde regulárne PRAVDU vo verejnom priestore „vravieť“, ale „hľadať len“. Preto treba začať nanovo.
A to nejde bez toho, aby sme najprv vyhnali kupcov z chrámu, z našej „štátnej baziliky“, v ktorej sa má hlásať „nepoškvrnené (spravodajské a publicistické) slovo „božie“.
LEBO z tohto chrámu, z miesta „národných modlitieb“ dnes už urobili regulárne neregulárny pelech lotrov.
(Podľa „upraveného“ Lukáša 19:46..)