so zámerom spoznať doposiaľ nedostatočne známe alebo nezodpovedané FAKTY z osobného profesijného života, dnes prvého ústavného činiteľa (spred nástupu na prezidentský stolec) a z „funkčného životopisu“ (po nástupe naň), s legitímnym právom ľudí požadovať ich verejné verifikovanie ním samým, ňou samotnou.
So súčasným úmyslom, umožniť ľuďom na Slovensku lepšie pochopiť a posúdiť obsah a účel ňou vypovedaných slov a vykonaných činov, ktoré podstatnou mierou ovplyvňovali v inkriminovanom čase životy ľudí. A nechať tak na ľuďoch, aby každý na základe vlastného úsudku vyhodnotil ich súlad s mravnými zásadami a platnými právnymi predpismi.
S pripomenutím, ževoľba tejto formy má predísť spochybňovaniu a nenihilizovaniu zverejnených FAKTOV podobne, ako sa to deje v súčasnosti voči zverejneným praktikám „očisty spoločnosti“ v identických rokoch 2020 – 2023, ktoré boli zverejnené pod názvom „Únos spravodlivosti“.
Vstupný ÚVOD
Ako je všeobecne známe do ostatného súboja o prezidentské kreslo vstúpila osobnostne, profesijne a politicky nadobro neznáma osoba. Taká, obrazne povedané, prázdna nádoba, ktorú bolo treba naplniť, teda zviditeľniť obsahom, ktorý zarezonuje v nič netušiacej verejnosti.
A ani na Slovensku to nešlo ani v tomto prípade inak, ako vsadiť na už históriou osvedčený spôsob. Dajúc to v rozhodujúcich, prelomových chvíľach doby na ľahký „literárny žáner“, ktorý vždy v našich zemepisných šírkach zaberie, ktorý vie uveriteľne, „pravdivo“ vykresliť hrdinu našich dní. Hrdinu, s ktorým sa nejde nestotožniť.
A to sme už doma. V každej slovenskej domácnosti, tak citlivej, tak vznetlivej, tak rýchlo schopnej zahorieť v momente ako fakľa pozitívnym citom pre spravodlivosť a negatívnym skrz páchanú skrivodlivosť.
A na túto citlivú strunku budúcej pani „citlivej“ zabrnkala v onej pravej chvíli pani Borušovičová, viac alebo menej známa scenáristka, režisérka, známejšia však asi pre mnohých ako dopisovateľka (sobotňajšieho) vydania denníka SME, aby odštartovala raketový vzlet novej hviezdy, supernovy na slovenskej verejnej politickej scéne.
Dajúc to spôsobmi na Borisa Polevoja a obsahom na Tajovského, možno vtedy nevediac, zatovyrobiac karikatúru na spravodlivosť, fingovanú literárnu maketu krivého zrkadla života dobovej hrdinky. A s ňou aj budúci predobraz doby, v ktorej sme nedobrovoľne žili, v ktorej, ako sa dnes ukázalo hrala skryté, falošne znejúce prvé husle.
I.
A teraz sa už „UVOĽNITE PROSÍM“
Začína sa predoslaný PRÍBEH . Aby sme začali od podlahy. Nie však celkom od začiatku, lebo ten faktický, reálny má dátum narodenia o 3 roky skôr.
Začíname príbehom ako z dôb, o ktorých sme si mysleli, že už zavial čas. Aj rovnako príhodne nazvaný:
„Príbeh Zuzany Čaputovej, ktorá sa rozhodla bojovať za lepší, šťastnejší a spravodlivejší svet“
Takto sa volá bezprecedentný propagandistický počin, nenáhodne, okamžite prezentovaný dobovými médiami rozprávkovo, hrdinsky : „Ako sa z bojovníčky proti korupcii a kandidátky na prezidentku za pár týždňov stala hviezda, ktorej príbeh pripomína oscarový film.“
Nepredbiehajme však, najprv sa doň započúvajme v skrátenom autentickom podaní:
V meste obklopenom vinicami žilo dievča, ktoré sa volalo Zuzana. Zuzana sa ako malá rada hrávala v záhrade svojej babičky plnej kvetov a predstavovala si, že je nebojácnou hrdinkou na strane dobra. ..V knihách hľadala odpovede na otázky, ktoré ju trápili.
Prečo silnejší ubližujú slabším ? Ako môžeme poraziť zlo? Môže vnútorná sila a dobro zvíťaziť nad mocnejšími nepriateľmi túžiacimi po peniazoch a nadvláde?
Zuzana vyrástla … začala meditovať … no láska ku knihám a spravodlivosti ju neopustila…
…keď sa Zuzana snažila obhajovať práva tých, ktorí boli v jej očiach nespravodlivo zatlačení do kúta, či to boli spolužiaci, ktorých sa ako predsedníčka triedy zastala alebo keď sa snažila nájsť útechu pre kamarátku, ktorej ublížili.A tak sa teda Zuzana rozhodla stať právničkou.
Už počas štúdia pomáhala deťom, ktoré nemali v živote šťastie, neskôr sa venovala problémom ľudí v meste a nakoniec musela vybojovať boj, ktorý bol veľkou skúškou jej vytrvalosti a odvahy. Tento boj sa stal dôkazom, že aj to najmocnejšie zlo môžu poraziť obyčajní ľudia. Kauza „Pezinská skládka“ dostala do povedomia celého sveta nielen Pezinok – ale aj Zuzanu, lebo práve ona sa ako mladá právnička postavila na čelo svojich spoluobčanov, ktorí nechceli, aby u nich vzniklo smetisko plné jedovatých látok.
Zuzanu vtedy odhovárali a zastrašovali, ale ona neustúpila a vytrvala.
Pred jedovatými odpadmi však nestačí ubrániť jedno mesto. Brániť spravodlivosť a šťastie potrebujeme v celej našej krajine. A preto sa Zuzana rozhodla kandidovať za prezidentku Slovenskej republiky. Aj toto rozhodnutie vyžadovalo odvahu.
Pretože nikto taký ako Zuzana zatiaľ u nás na poste prezidenta nebol (…).
… Zuzana je totiž schopná zosobniť a pomenovať to, čo viacerí cítime: ..že aj chudobní, či nešťastní ľudia sú naši a že súcit a empatia sú rovnako dôležité ako spoločenské postavenie či materiálny úspech (!!).
Zuzana Čaputová sa nebojí bojovať za lepší, šťastnejší, spravodlivejší svet nielen pre svoje mesto, nielen pre svoje dcéry, ale pre nás všetkých.
Písal sa rok 2019, marec. Dôležitá informácia podaného príbehu. Nielen pre utvrdenie sa, že nedošlo k vráteniu času, toho už zaviateho prachom, ale predovšetkým preto, že išlo už o exemplárnu predvolebnú agitku v čase vrcholiacej volebnej kampane, lebo bolo krátko pred 2. kolom prezidentských volieb. A to si už tykalo nielen s mravnými dôvodmi na zamyslenie.
A obsah príbehu je mravne ešte ťažšie menu na strávenie dnešného stravníka.
Lebo je to príbeh napísaný servilne, pateticky, zahanbujúco, spôsobom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani angažovaný umelec za socíku. Napísaný s pátosom vlastným tej dobe, oduševnene, zahorene, silno pripomínajúcom dobu, ako sa neviazane kovali príbehy a vzory „ozajstného človeka“.
A to je už 3 v 1, pod všetky 3 úrovne, právnu, etickú, a pravdaže aj tú umeleckú.
LEBO toto bol „predvolebný počin“ ponižujúco manifestujúci nízko nastavenú latku osobnej mravnej integrity. Spôsobom – ako to pomenoval ozaj príznačne dobový filozof, vtedajší VŠ profesor Oliver Bakoš:
„starším nevtieravo pripomenie radostné chvíle z detstva pri rozprávkach o Leninovi, Stalinovi a podobných hrdinoch“.
Už chýbal len dodať večne živý dôvetok: „Nech nikdy nezapadne slnko nad jej palácom“
Malá prestávka (na tak prepotrebné okysličenie krvi..)