(prednesená pri príležitosti 2. smútočného výročia DŇA ZRADY)

Ako pietna spomienka na politicky „mŕtveho kráľa“, ktorý už bude za pár mesiacov iba historickou relikviou. Ako spomienka, ktorá učí, ale aj žaluje. Na tú odchádzanú, stále pritom prítomnú, ešte „kopajúcu“, zato v mysliach našich už navždy stratenú v toku času.

A zároveň aj ako poučenie, nové, spásne, pre nás, preživších, prečo nevstúpiť do tej istej rieky opäť, znova.

Prečo nedopustiť to „pozlátené“ obdobie temna, jeho reflux v novom (pánskom) šate, aby sa ďalej nedevalvovali hodnoty predkov.

Aby sme neboli opäť zase len skúšaní, podvádzaní, ako byť zodpovední, ako sa „nebáť zomierať“. A pritom byť len v pozícií krovia a bezmocných, nemých svedkov.

Aby sa opäť vrátil „zhora“ dole, na rodnú hrudu skutočný, nefalšovaný obsah vypovedaného slova..
Spomienkou na DNES VÝROČNÚ ŠKVRNU pre Slovensko, akú v jeho novodobej histórií nejde prehliadať, ktorú si treba pripomínať pre nás a pre našich potomkov vždy, znovu a znova.

Ako symbol nového otroctva, ako symbol, ktorému sa právom hovorí „ČIERNA VDOVA“.

Prijmite preto pri tejto príležitosti „pietny“ príhovor k tejto (smutnej) výročnej udalosti, zároveň čoby predloženú „občiansku správu o dedičstve“ tej, ktorá dožíva pontifikát v „krajine“ po predlhých 5-tich rokoch.

I.

Tak mnoho si toho zobrala, a tak málo na oltár vlasti priniesla.
Len zo sŕdc našich vieru a nádej (načas) odniesla.
Podpaľujúc už nepokryte to, čo tieto dámy ničí najviac, nenávisť a zloba.
Prečo si vôbec prišla..?
Prečo ťa vôbec vyplavila táto nezmyslená doba..?

S čím si prišla slúžiť vlasti..?
Krivdu koriť, či pravdu sama „tvoriť“ ? A či len šliapať si po jazyku..?
Počúvajúc tie mantry o našej zodpovednosti celé dlhé roky,
nevediac nám, či z pokynov cudzej moci,
márnej pýchy, a či už len ozaj zo zvyku..?

Či len moc ti zatemnila hlavu..?
A či len vina splatiť cudzí dlh, s novým poriadkom prísť,
A „otvoriť“ na našom dome okno,
a nové, cudzie idei vtĺkať do hláv davu..?

Či šíriť vôkol seba stály klam..?
Nové poriadky priniesť,
a nadobro tým sprítomniť prietok všetkým zlám?

Sťa nektár sladký povrchne sprvu si sa zdala.
Aj k pitiu smädným rtom po dobrých mravoch si sa kradmo núkala.
Však na dne čaše zostal blen…

Ten, čo dnes sa už nedá piť.
Keď už nezostalo žiadne oko suché,
keď zostali oči všetkým pre plač len…

A čo z toho klamu zostalo, dobrý pane?
Len ilúzia, faloš a ničota ducha.
Preto sa žiada už nezostať iba pri slovách útechy,
ale vziať opraty do každého z nás svojej dlane…

Bo Slovensko bolo dodnes ako malé, bezmocné dieťa,
s neprajnou macochou v dome.
Macochou, čo sťa bájna Artemis dve tváre má.
Čo k cudzím sa rada otvára a túli,
kým tých vlastných sa bez hany a bez škrupúľ ľahkovážne vzdá.

Nuž dobre, dá sa povedať, veď aj plač je dar…
Veď dieťaťu býva slza na útechu.
Už horšie je, ak sa zmení na bezmocný žiaľ.

A „dieťaťu nášmu“ dnes z úst sa už derie verš ťažší ako plač..
Preto už dosť bolo slov o zodpovednosti druhých,
o citlivosti na osudy tých za našim chotárom, o dvojakom chápaní morálky.
Tak už neškoď, je čas odísť, už sa pober, ráč.

Toto je odkaz sebe, aj už od stola odchádzajúcej prvej ústavnej moci,
čo vkradla sa na scénu neznáma a slúžiť vtedy neznámo komu,
potajme, ako Turek, čo kedysi vpadol k nám po polnoci.

Mysliac na tú, čo predtým, čo bez nás o nás, horúcou hlavou,
a perom miesto-držiteľky „Ríma“ stvrdila rýchlosťou svetla jej pravá ruka.

Čoby obchodník so cťou,
čo za cenu najvyššiu, kus dedovizne bezostyšne cudziemu,
ako na tácke ponúkla..

Ten, tá, čo na zadrž pero pyšne rečie : „Veď je to pre nás veľkorysý dar..“
Danajský, pripomenúť tunajším treba.
Ten, čo skutkom sa – aj napriek hlasnému detskému NIE –
z vôle „rímskej“ stal..

9. február 2022, deň, ktorý pre „západný Rím“ musel prísť,
aj keby tu doma už nebolo ani na kus chleba.

Deň potupy a zrady predkov.
Deň, keď vlastnej štátnosti sme sa nehanebne vzdali…
Keď vazalmi, tu doma, na Slovensku, jej nezabudnuteľnou hriešnou vinou,
sme sa zo dňa na deň dobrovoľne stali…

Vediac, že to, čo sa udialo na Slovensku v tento deň
nebolo vykonané pre dobro ľudí, pre bezpečnosť a pokoj doma.
A už vôbec nie úprimne, z túžby preň.

Preto treba zostať verní sebe po celý život.
Všetci.
Bo byť TU doma, nie je fráza, slová bez obsahu.
To slová až hriešne sväté sú,
To nie sú prázdne, detské reči.

NEZABUDNIME ani na to, keď najlepšie ženy a muži
na poplach, v túžbe po mieri, márne bili v tomto štáte.
Len prečo VY Artemis z paláca, oň žiadny záujem nemali ste,
a doposiaľ ani nemáte?

A tak sa pýtame MY,
ktorí tú vojenskú pomoc dodnes VŠETCI, unisono odmietame.
Čiu hru, v čí prospech ste ju tak bezhranične a tak oduševnene hrali.?
A v koho záujme ju doposiaľ,
rovnako zanietene, a rovnako falošne hráte?

A tak na záver už len otázka tým, pre ktorých je právo voliť dnes už odkazom nahnevaných predkov :
Ako je možné ešte ľuďom tohto druhu veriť ?
Odpoveď, nemajúca alternatívu je len jedna:
Už nikdy sa nesmie stať to, čo sa za našim chrbtom udialo,
a čo sa vtedy, ako, a najmä prečo stalo.

PRETO už NIKDY nemožno takýmto ľuďom, PALÁC s celou (zahraničnou) suitou ešte raz do ruky zveriť..

II.

Preto NAVŽDY buď ZBOHOM,
od tých, ktorým dnes jedno oko plače a druhé sa smeje…
Aj keď čas na kúsok smiechu
zatienili spomienky na roky plné žiaľu, smútku, biedy, bezprávia a hriechu.

Utešujúc sa pritom, že domov sa predsa len vrátila odídená nádej a pošliapaná viera,
a s nimi, že už aj do plachiet (Slovenska) nový vietor veje.

A že sa to všetko na dobré obráti.
A že už, zdá sa, vyzerá, že to začína dávať zmysel.
Veriac, že to, s čím spájame svoju vieru a nádej, už k dobrému výsledku speje.

Za pozostalú (smútiacu i smejúcu sa) slovenskú pospolitosť

Secured By miniOrange