druhá časť
TRESTNÉ právo nie je na rozhovor „štamgastov“ pri pive. Ani na ulici..
Bližšie k veci samej, k veci Trestného zákona, presnejšie k zníženým sadzbám ekonomických trestných činov, k lehotám ich premlčania a k verejnej diskusii k nim.
- Najprv k tým SADZBÁM, s nimi spájaným falošným horibilným účinkom. Lebo je niekto veľmi nielen krvilačný, ale najmä krátkozraký..
Lebo mať názor na účinnosť inštitútu „prevencie sankciou“ (výšky trestu), to nie je ako mať názor na politické dianie, či mať názor na to, či tréner vybral správnu zostavu na zápas, k čomu sa už dnes každý zasvätene vyjadruje. A už vôbec neplatí premisa, že s výškou trestu sa lineárne znižuje trestnosť konania.
Len si spomeňte pritom na lapidárny príklad zvýšenia trestnej „kvalifikácie“ za požitie omamnej látky pri vedení motorového vozidla. Za jej „povýšenie“ na trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky (podľa § 289 TZ je už prečinom).
A výsledok „každodenný“ ..? Preto nemudrovať, poznať (ten vzrastajúci graf bez ohľadu na výšku trestu) a potom sa angažovať verejne. Lebo princíp prevencie sankciou je pri každej „skutkovej podstate“ v zásade rovnaký.
Ale čo nie je rovnaké, to je spôsobená škoda, ktorú treba „trestne vymôcť“. Lebo odsúdiť, vymerať trest v NVZ – ešte nevráti spôsobenú škodu.
A v tomto kontraste je ukrytý ten diabol. Ten, o ktorého v tej novele TZ ide. Nepriorizovať výšku (najvyššie možného) trestu, ale vyvážene sa postarať o jej súlad s následkami trestného činu. V obrátenom garde – nemať primárny záujem na „posadenie zločinca do lochu do nedovidím“, ale na súbežnom záujme na vysporiadaní sa so škodou, ktorú spôsobil.
Lebo zo všetkého je najhoršia tá zlovestná priama úmera, čím vyšší trest – tým väčšie NÁKLADY štátu na „pobyt“ v nápravnom zariadení. A paradoxne – bez toho, aby tú škodu zločinec nahradil. Či z cudzieho krv netečie?
Problém je, že je to naša krv, pri ktorej sa púšťa našou žilou (z verejného rozpočtu). A to nám už nemôže byť jedno, jakobíni..
- Ku kvíleniu o potrebe VEREJNEJ DISKUSIE k novelizácii TZ a TP
Za pokrytectvo najhrubšieho zrna, nehodného už ani súdenia, treba považovať špinavé praktiky používania dvojakého (km)metra. Lebo ako inak charakterizovať praktiky pri ktorých sa verejne odsudzuje (koaličná) vládna prax, podľa ktorej sa na zmenu Trestného zákona a Trestného poriadku neuskutočnila predchádzajúca verejná debata. Aby chytili nárazovú amnéziu, totálnu stratu pamäti – zabudnúc na tie psie kusy, keď sa rekodifikoval Trestný zákon (v roku 2005) – kedy sa zasiahlo závažným spôsobom do trestných sadzieb (len v opačnom smere, ich zvýšením). Kedy vláda, v réžií Lipšica v pozícií ministra spravodlivosti valcovala legislatívny proces bez toho, aby bola k tomuto kroku (zvýšenia trestných sadzieb) „spoločenská objednávka“. Žiadne prieskumy, žiadne analýzy. Len „streľba do vzduchu. Naverímboha.
Naopak, v praxi reálne ignorujúc názory odbornej sféry o ich dostatočnej úrovni (!!!).
S pripomenutím, že v tom legis-procese bolo podaných vyše 400 (slovom štyristo) pozmeňovacích návrhov. Preto je namieste otázka – a načo bola teda potrebná tá šaráda, to „verejné divadlo“ s medzirezortným pripomienkovým konaním (MPK)?
PREČO vtedy to „fingované“ MPK nevadilo? A prečo vám dnes tak chýba?
Hovoriac o tom dnešnom „Barabášovi“, ktorý vtedy tú zásadnú zmenu TZ pripravil a predložil do vlády. Ba ešte – pamätníci vedia – že keď neprešla prvý krát, pod hrozbou vydierania – odídenia z koalície, čítate dobre – bola pod týmto Damoklovým mečom prijatá na až druhý raz. A opakujem – bez akejkoľvek predchádzajúcej verejnej debaty. Iba v kuchyni MS SR (!!!)
A dnes – na rozdiel od tých „zlodejov, ktorí kričia chyťte zlodeja“ – k novelizácií TZ a TP boli už venované 100-ky hodín na ich pripomienkovanie len v NR SR, nieto ešte v odborných kruhoch predtým. A „štrajkuje“ sa na uliciach veselo ďalej. Prečo asi..?.
POČUJETE FARIZEJI?
A že nejde o náhodu, ale o špinavé praktiky dnešnej opozície – o tom svedčí rovnako nízky, rovnako podlý spôsob využívania dvojakého (km)metra pri oháňaní sa RADOU prokurátorov. Dnes (mimochodom pochybnou) argumentáciou, že Rada prokurátorov sa postavila proti navrhovanej novele TZ a TP.
Lebo aj v tomto prípade prišla náhla opozičná amnézia, keď si trúfajú túto Radu dnes využívať ako žolíka, vediac, musiac vedieť, že vtedy – keď sa Rada prokurátorov postavila zásadne proti zákonu „Lex Lipšic“ (novelu zákona o prokuratúre šitú len a len na mieru Lipšica, aby sa mohol stať – ako „neprokurátor“ – prokurátorom, dokonca špeciálnym, mala vtedajšia koalícia Radu prokurátorov viete kde.
TOTO je tá dojemná snaha o zachovanie právneho štátu?
TOTO je tá slušnosť a morálka, ktorých máte plné ústa?
A či to hráte vedome – na nevedomého „rozhnevaného muža a ženu“ na účelovo zvolávaných verejných zhromaždeniach?
Alebo opäť len raz chýba to potrebné tam, kde by malo byť – to múdro, mravnosť a záujem veci riešiť.
- K premlčacím lehotám (zločinov)
O bezduchosti, ÚČELOVOSTI a o nekvalifikovanosti kvíliacej opozičnej obce na margo premlčacích lehôt stačí len odkaz na Obchodný a Občiansky zákonník – a tam upravené premlčacie lehoty. Lebo pri potrebe zmysluplného súladu týchto právnych kódexov, prelínajúcich sa v požiadavke regulácie principiálne rovnakých porušení – sú tie v Obch. Z a OZ „smiešne“ oproti TZ. Hovoríme o premlčacích lehotách…
A nič tak preukazne – ako táto paralela – nevie preukázať účelovosť a nebotyčné pokrytectvo snáh opozície postupovať metódou – a la obuvník – najprv topánka, a potom sa k nej dorobí „kopýtko“.
A kto má o tom ešte pochybnosti, spomeňte si na to smutné a pre právny štát smutné divadlo, ktoré síce zavial prach času, ale nie pamäť. Časy stále živé pre svoje dôsledky, keď vtedajšia vládna „Matovičova koalícia“ tú „topánku“ chcela stoj čo stoj za „veľkého generálneho prokurátora“. A keď to nešlo dverami, tak ju dostala aspoň na Úrad špeciálnej prokuratúry – oknom. Za „malého generálneho prokurátora“.
Preto bolo treba (expresne) vyrobiť „kopýtko – „lex Lipšic“, dnes právom volaným.
A tak si súdni ľudia položte otázku, či tá „topánka“, vyrobená v „obuvníckej dielni“ tých, ktorí dnes robia exhibíciu na tribúnach alebo aj pod nimi (lebo ich pre istotu nepustili na ne, aby nepripomínali zlé časy..) – nie je „fake“. A či dnes tá „topánka“ už naozaj nie je po dobe spotreby. A s ňou – vrátiac sa k dôvodom uvedeným v prvej časti tohto servisu – či nie je poškodená aj „škatuľa“, do ktorej bola tá topánka vložená.