V roku 1992 došlo k dohode medzi Jeľcinom a Clintonom, v ktorej Jeľcin súhlasil s tým, že strategická úroveň vrátane finančného riadenia nie je v kompetencii prezidenta Ruskej federácie. Jeľcinovi boli výslovne zdôraznené hranice jeho riadenia – vo vnútri krajiny môže riešiť všetky otázky, ktoré nespadajú do strategickej úrovne. A tak financie Ruskej federácie, ktoré patria do strategickej úrovne, v skutočnosti stále riadi Centrálna banka.
Centrálna banka je zasa operátorom, za ktorým stoja štruktúry skutočného riadenia: Svetová banka, MMF a ďalšie. Do roku 1993 sa Jeľcinov tím a časť nomenklatúry, ktorá ho podporovala a ktorá mala najsilnejšiu podporu zo Západu, zmocnili všetkých kľúčových zdrojových pozícií vo vláde a v mocenských štruktúrach. Zároveň niektorí poslanci v Najvyššom soviete presadzovali Jeľcinovu líniu. Ďalšia významná časť poslancov sa zjednotila okolo Rutského – Chasbulatova. Ani Jeľcin, ani Rutskij-Chasbulatov neponúkli žiadnu koncepciu rozvoja Ruska. Konali v súlade so svojimi osobnými a korporátno-rodinnými záujmami. V dôsledku toho sa poslanci nedokázali dohodnúť ani medzi sebou, ani s prezidentskou administratívou.
Z hľadiska legislatívnej práce nastala situácia chaosu, neexistovala generálna línia. Zrážka medzi prezidentskou administratívou a vedením Najvyššieho sovietu bola nevyhnutná. A niekto musel zvíťaziť. V októbri 1993 ľudia vyjadrili svoj protest príchodom k Bielemu domu. Neprišli ani tak brániť poslancov, ako skôr protestovať proti Jeľcinovi a vznikajúcej perspektíve. V tom čase už bolo mnohým jasné, že zánik Sovietskeho zväzu bol tragédiou pre mnohé národy. Ľudia sa prišli postaviť proti ceste, ktorá im bola vnútená, s presvedčením, že je možné prispieť účasťou na odpore.
Niektorí predstavitelia Najvyššieho sovietu si robili ilúzie, že keď ľudia prišli so zbraňami, sila bude teraz na našej strane. Vyprovokovali radikálne akcie, hoci otázka impeachmentu prezidenta sa dala vyriešiť pokojnou, legálnou cestou. Po streľbe na Biely dom prezidentské orgány pripravili text novej Ústavy Ruskej federácie a uskutočnili voľby do prvej Štátnej dumy. Zvolením Druhej dumy sa začala deštrukcia skutočného parlamentarizmu a mnohé návrhy zákonov boli pozastavené.
Od roku 1996 sa politický vývoj v krajine zastavil. Rovnaké procesy prebiehali v celom postsovietskom priestore. Rôzne klany začali bojovať o moc. Všade zvíťazil model prezidentskej republiky. Ten zabezpečil aspoň určitú kontrolovateľnosť vďaka vzniku tímového vodcu, ktorý presadil svoju vôľu, ale zastavil chaos. Západ všade podporoval prezidentské republiky ako najvýhodnejšie pre vonkajšie riadenie. Čím radikálnejší, čím prozápadnejší bol prezident, tým väčšiu podporu získal. Logika takýchto zmien bola stanovená oveľa skôr. Zradcovia sa v ZSSR začali vychovávať v 60. rokoch, bol to systémový proces. Úlohou bolo vytvoriť nový systém moci – oligarchiu spojenú s peniazmi – a zničiť KSSZ ako systém riadenia. Túto úlohu napokon vyriešil Jeľcin. Ideológiu založenú na morálnom kódexe budovania komunizmu v celom bývalom ZSSR nahradila ideológia obchodníkov.
Vladimír Anatolijevič Lepechin, Armádny magazín
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz