Ľudia musia vedieť, čo sa naozaj deje, vedomo sa rozhodovať a konať na základe poznania skutočného stavu vecí.
Cestu k náprave predstavuje kvalifikovaná, verejnosti zrozumiteľná diskusia za účasti univerzít, vedeckých pracovísk, politických strán, paralelných občianskych nezávislých združení a nezávislých odborníkov bez tendenčného výberu diskutujúcich s mierou záväznosti pre politické strany, pomohla by formulovať koncepcie a stratégie vývoja spoločnosti s akcentáciou morálky a zodpovednosti ako spoločenskej hodnoty na všetkých úrovniach. A štátne tzv. verejnoprávne médiá musia zo zákona poskytnúť dostatočný mediálny priestor aj pre tabuizované témy, najmä keď sú financované z našich daní. Diskusia je prvým krokom k návratu spoločnosti na humánnu a civilizovanú trajektóriu vývoja, z nej môže vzniknúť nové politické vedomie, intelektuáli a elity a aj tlak na vládu a politické strany.
Treba odvrhnúť davo-„elitárnu“ paradigmu spoločnosti a navrhnúť novú paradigmu vývoja. Je potrebná rekonštrukcia – fundamentálna rekonštrukcia politického systému tak, aby ľudia kritizujúci tento stav neboli prenasledovaní, zastrašovaní, väznení, vyhadzovaní z práce, aby sa tu neudomácňoval neonormalizačný strach bežných ľudí o svoju slobodu a existenciu.
Treba vytvoriť nový systém a nepokúšať sa prevziať súčasný systém „demokracie“, ktorý zabezpečuje migráciu nekompetentných ľudí smerom nahor. Jedinou cestou, ako zachrániť našu planétu a civilizáciu, predstavuje znovuzrodenia histórie, jednotného vedenia – vedomostí, odmietnutie všetkých projektov, ktoré sú v rozpore so zákonmi prírody. V Európe treba oživiť osvietenstvo (Campbell). Je potreba charizmatického vodcu, ktorému záleží na národe a štáte, no takého niet nielen na Slovensku, ale ani v celom euro-merickom konglomeráte.
V záujme civilizovaného vývoja ľudstva je nutné vyhnať SŠA z Európy,
opustiť despociu „demokracie“ i model liberálnej „demokracie“ a postaviť moc a politický systém na heterogénnom modeli spojenia najlepších, históriou preverených princípov z monarchie, aristokracie, ale aj niektorých ideí z „demokracie“. Tri piliere politického systému na báze vertikálneho personalizmu, ktorými sú overené princípy z „demokracie“, aristokracie a monarchie, ktoré racionálne, odborne a morálne regulujú všeobecné volebného právo a volebný cenzus, aby nedošlo k deformáciám, a ktoré by anulovalo moderných demagógov a hypnotikov davov, ako aj celú mašinériu volebnej kampane, reklám či prieskumov tzv. verejnej mienky, rešpektujúc ontologické a hierarchické základy politiky a spoločnosti, navrhol vzdelanec (Grečo 2013):
Hodnoty z „demokracie“: Sfunkčnenie všeobecného volebného práva realizáciou volebných cenzov:
a) Vekový cenzus – určiť spodnú prípadne i hornú hranicu aktívneho volebného práva, pretože sociálne dozrievanie a hranica mentálnej dospelosti sa posunula z osemnásťročných k vyššiemu veku;
b) Vzdelanostný cenzus – minimálnou podmienkou aktívneho i pasívneho volebného práva by mal byť napríklad výučný list alebo niekoľkoročná prax v danej profesii. Riadiť stroj alebo obsluhovať zariadenie môže len pracovník s dostatočným odborným osvedčením a praxou. Je proti zdravému rozumu, aby ten, kto sotva vie čítať a písať, alebo nie je vyučený žiadnemu remeslu a nedokáže sa uživiť vlastnou prácou, mal riadiť spoločnosť;
c) Sociálny cenzus – obmedziť volebné právo jednotlivcom, ktorí dlhodobo dobrovoľne nepracovali, napríklad viac ako napríklad dva roky, alebo nie sú schopní preukázať, že si zamestnanie intenzívne hľadali. Výnimkou môže byť ten, čo sa vyhlásil zo sociálnej siete. Obdobne právoplatne odsúdení za ťažšie zločiny ako aj recidivisti každého druhu (Grečo 2013).
Hodnoty z aristokracie:
„Klasické“ parlamenty nahradiť parlamentami profesionálov – stavovskými parlamentami zostavenými na základe reálnych korporácií. Korporátne zastupiteľstvo je založené na myšlienke, že ľudská spoločnosť sa skladá nie z atómov, ale z organických korporácií podobných cechom, ktoré musia mať svoje organické zastupiteľstvo.
Hodnoty z monarchie:
Spomedzi monarchistických hodnôt je zaujímavá idea panovníka – aj ako kolektívu osôb – ktorý bude disponovať právomocami chrániť legislatívu a exekutívu pred porušovaním prirodzeného práva. Dnešné právo veta prezidenta je odleskom autority monarchu.
Ad 3) ÚSTAVA A SUBÚSTAVNÁ LEGISLATÍVA
Motto 1: Právo je na zákon povýšená vôľa vládnej koalície.
Motto 2: Moc ide pred právom a hneď po nej nasledujú hlavné cnosti vládcov – lesť, násilie a ziskuchtivosť. (Fleischhauer)
Motto 3: Lož sa stala princípom práva na Slovensku. (Dudáš 2011)
Ústava je základný zákon štátu.
Ústavodarca je ľud, teda najvyššia inštitúcia a parlament je len ústavozákonodarca.
Ústavné právo upravuje politicky najvýznamnejšie vzťahy.
Ústava štátu je základným štátotvorným dokumentom. Vytvára základné, t. j. ústavné podmienky existencie a foriem prejavu zvrchovanosti štátu. Vyjadruje a zaručuje právny základ národného, občianskeho, spoločenského, ekonomického, sociálneho a kultúrno-duchovného života občanov štátu i spolupráce s inými štátmi. Je zdrojom legislatívy – právneho poriadku, kvalita ktorého závisí jednak od axiologickej úrovne, t. j. od úrovne rešpektovania etických noriem v súlade s etikou, a jednak od presnosti, korektnosti a jednoznačnosti právnických formulácií. Základné právo môže obmedziť iba parlament zákonom. Ústavný súd je zriadený na ochranu ústavnosti a zároveň je to posledná inštancia. Štáty bez spravodlivosti nie sú nič iné ako veľké lotrovstvá. Spravodlivosť je morálny princíp vyžadujúci rešpektovanie etickej i právnej normy, je to jedna zo základných spoločenských hodnôt, je najvyššie kritérium ľudského konania. Právo je však na zákon povýšená vôľa vládnej koalície.
Neodňateľné práva človeka, kladúce medze moci spoločnosti nad človekom, v skutočnosti neudeľuje príroda, ale duch
Sú to duchovné práva, a nie prirodzené práva, lebo príroda nijaké práva neudeľuje.
Ľudské povinnosti sú hlbšie ako ľudské práva, veď na nich sa tieto práva zakladajú. Právo vychádza z povinnosti. A právny pozitivizmus je prispôsobovanie práva politike a lobistickým záujmom (Berďajev in Grečo 2013).
Novoveká filozofia pripravila človeka na animálny spôsob života
Koncept práva – ako dôsledok dedičstva rímskeho práva – je dnes v rozklade, pretože stratil pevný a mravný základ. Všade moc predchádza právo. Politická sloboda je len relatívna predstava (Makow 2012). Právo bolo primerane prispôsobené zločinnosti politikov. Štát je právny alebo neprávny, nemôže byť čiastočne právny tak, ako žena nemôže byť čiastočne tehotná. Sudca, ktorý nie je kontrolovaný, je ako cap v záhrade. Súdnictvo SR je na úrovni afrických krajín (Stanovisko zahraničných expertov, TV Markíza 2005). Medzinárodné právo vymazáva národné právo a odjakživa platilo právo silnejšieho (Makow 2012).
SCHIZOFRÉNNY STAV JUSTÍCIE
Na nepráve nemôže vzniknúť právo. Ústava v rozpore s deklarovaným princípom „demokracie“ (vláda ľudu) nebola daná na schválenie ústavodarcovi, teda ľudu, čo je popretie princípu „demokracie“ politikou, ktorá vždy predchádza právo (Spengler 2017), pričom žiadna právnická organizácia ani jednotliví právnici neprotestovali proti tomuto porušeniu princípu „demokracie“, čo navrhuje myšlienku o protoprávnických amatéroch v politike, justícii, na právnických fakultách aj v SAV. Ústavní právnici, ako o tom svedčí aj najnovšie dielo ústavného právnika (Drgonec 2021), sú stále v zajatí limitov rímskeho práva, ktoré postavilo legislatívne zákony nad nadzákonné prirodzené práva/duchovné práva a nad morálku, čo je anticivilizačný jav. Kontinentálne právne systémy spočívajú na dedičstve rímskoprávnej kultúry, v ktorej je zásadne zákon formálnym prameňom práva, ktoré opustili myšlienky nadzákonných prirodzených práv (Chovanec 2021).
Nebezpečenstvo práva pre spoločnosť spočíva v tom, že v politickom systéme „demokracie“ je sudca konečným rozhodcom a sudcu-kontrolóra nemá kto kontrolovať. Dôsledky tejto degenerácie práva zažíva celý euro-atlantický konglomerát najmä po druhej etape svetovej vojny.
Uveďme niektoré principiálne negatíva, nedostatky a vnútorné protirečenia Ústavy druhej Slovenskej republiky:
1) Ústava je formulovaná na iracionálnej paradigme „demokracie“ priam náboženským spôsobom, čo je neurčitý a nedefinovaný pojem ľavičiarskych marxistických a neomarxistických síl v službe globálnemu parazitovi – úžerníckej bankárskej mafii. Nebola definovaná a vzhľadom na skutočnosť, že vždy vládla menšina nad väčšinou, „demokracia“ nie je z princípu možná, a čo je nemožné, to nemožno ani definovať (Dolejší 2014; Romanoff 2022).
2) Ústava pripúšťa slobodu akejkoľvek viere, náboženstvu, ideológii, politickému i inému hnutiu – pri absencii požiadaviek civilizovanosti a humánnosti – teda pripúšťa slobodu aj silám, ktoré sú antihumánne, totalitárné, svetovládne, otvorene či skryte vražedné a anticivilizačné. Tým ústava pôsobí anticivilizačne, znemožňuje odhaľovanie anticivilizačných síl. A aby sa tomu zabránilo, stačilo upresniť: „… akejkoľvek humánnej viere, náboženstvu, ideológii, politickémum i inému hnutiu“. Uvedená formulácia je obsahovo totožná so zámermi štáty rozkladajúceho slobodomurárstva: „… no differentiation is made between races, peoples, religions or social and political belief“ (nerobí sa rozdiel medzi rasami, národmi, náboženstvami alebo sociálnymi a politickými hnutiami, H. Heydrich and D. Schwarz, The World-View of Freemasonry, Berlin 1938 in Lina 2004, s. 34). Podľa minulej i súčasnej propagandy slobodomurárstvo vraj vytvára lepšie humánne bytie. Fakty však hovoria, že opak je pravdou (Lina 2004). Ide o podriadenie slovenskej ústavy a následne subústavnej legislatívy sionistickým cieľom. Je možné, že tvorcovia ústavy druhej SR – súc na vidláckej úrovni – o tom nevedeli, teda boli nevzdelaní, zakrpatení , navyše ani nevedeli, že nevedia, alebo o tom vedeli, a v tom prípade ide o cieľavedomú sabotáž humánneho princípu druhej SR a jej obyvateľstva. Navyše sluhovia úžerníckej bankovej mafie v každom štáte sionizovali právo v euro-americkom konglomeráte tým, že vytvorili sionizovanú legislatívu, ktorá je anticivilizačne schizofrénna – na jednej strane pripúšťa akékoľvek ideológie atď., no na druhej strane trestá odhaľovateľov anticivilizačných cieľov a síl ideológie sionizmu, chazarských židov a podobne a právnické nedovzdelané a amorálne tupelá ako duševní otroci v justícii ich priam stachanovsky prenasledujú a trestajú. Tým je justícia v celom euro-americkom konglomeráte schizofrénna a anticivilizačná, ro reprezentuje spätný chod ľudstva, naspäť do jaskýň. A humanitná inteligencia stachanovsky mlčí pri tomto spätnom chode spoločnosti, tým ho podporuje a stala sa anticivilizačnou silou platenou z našich daní. Je to absurdistan spoločnosti.
3) Sloboda prejavu a právo na informácie sú obmedzene zaručené, čo je proti slobode ducha, ktorý je základom slobody, a navyše chýba explicitné zaručenie slobody po prejave. Ústava predstiera slobodu prejavu tým, že výslovne dovoľuje obmedziť základné práva a slobody normou nižšej právnej sily – zákonom, čo je nielen právnická schizofrénia, ale navyše v rozpore s prirodzeným právom.
4) Ústava nepozná nadštátnu konceptuálnu a ideologickú moc, ktoré sú nadradené štátnej zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci.
5) Ústava v rozpore s Montesquieuom požadovaného dôsledného rozdelenia politickej moci na tri skutočne nezávislé moci – zákonodarnú, výkonnú a súdnu, podriaďuje súdnu moc výkonnej a zákonodarnej moci a tým ju znefunkčňuje.
6) Ústava nestanovuje žiadne požiadavky na kvalifikovanosť a kompetenciu kandidátov do zastupiteľských orgánov na štátnej centrálnej ani municipálnej úrovni, ergo v extrémnom prípade aj analfabet môže byť premiérom, predsedom parlamentu i prezidentom, čo zakladá budúci možný chaos v práve i spoločnosti.
7) Ústava nestanovila zodpovednosť verejných činiteľov za výkon funkcie, neexistuje hmotná zodpovednosť verejných činiteľov v zákonodarnej, výkonnej i súdnej moci, absentujú dôsledné a nederavé zákony o ich hmotnej zodpovednosti. Tým sa ústava stala garantom rozvratu celej spoločnosti.
8) Ústava nepozná ani peniaze ako politický faktor, ktorý je určujúci pre politické rozhodovanie v „demokracii“ minimálne od 18. storočia (v britskom parlamente), ako to dokázal už Spengler (Spengler 2017).
9) Ústava nepozná ani kontrolu finančných dotácií zo zahraničia rôznym zoskupeniam, ktoré rozvracajú legitímny politický systém.
10) Ústava v rozpore s deklarovaným princípom rovnosti ho porušuje zavedením dvoch kategórií občanov. Poslanci NR SR a sudcovia ÚS majú imunitu, poslanca nemožno trestne ani disciplinárne stíhať, ani ho vziať do väzby bez súhlasu NR SR. Poslanecká imunita teda dovoľuje poslancovi páchať akúkoľvek trestnú činnosť počas funkčného obdobia. Ide o návrat do stredoveku, o návrat do 14. storočia (Anglicko).
11) Schizofrenický zákon o referende v porovnaní s volebným zákonom, čo sa týka kvóra a záväznosti referenda, popiera požadovaný princíp „demokracie“. Referendum je najvyšší nositeľ moci – ústavodarca. Referendum je viac ako ústava. Obligatórnosť referenda je povinnosť štátu dať rozhodnúť občanom niektoré otázky, ktoré nadobudnú formu zákona
12) Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu, na rozdiel od iných činností podnikania, čo je schizofrénne a čo vytvára priestor na chaos a asymetrický stav – legálne zvolení politici a nikým nevolené médiá súkromníkov, ktoré vytvárajú médiokraciu, ktorej sa bojí zákonodarná, výkonná a súdna moc.
13) V ústave je aj ďalšia priepasť – chýba štátny orgán, ktorý by sa vždy angažoval za dodržiavanie ústavy a zákonov.
14) Neexistuje bezpečnostná previerka poslancov NR SR, teda aj agenti zahraničných služieb sa môžu stať poslancami.
Ústava vytvorila politický právny systém. Preto prácu navrhovateľov a schvaľovateľov ústavy a jej novelizácií možno hodnotiť len známkou nedostatočný, čo reprezentuje nízku úroveň právnickej inteligencie, týchto nerozhľadených servilov, ktorí ani nevedeli, čo schvaľovali (Drgonec 2022). Ústava bola viackrát novelizovaná ústavnými zákonmi, no ani raz nebola daná na verejnú diskusiu a schválenie obyvateľstvom. Ústava sa paradoxne stala legislatívnou zárukou na vytváranie chaosu v spoločnosti.
Materiálny právny štát je štát, v ktorom sa dbá na obsah a formu zákonov, v ktorom sa uplatňujú zákony, v ktorom súdna moc kontroluje výkonnú moc, ako uplatňuje právo. Štát nemôže byť čiastočne právny. Buď je právny, alebo je neprávny, tak ako žena nemôže byť čiastočne tehotná.
Zásadné nedostatky vykazuje aj subústavná legislatíva a justičná prax. Schizofrénna je subústavná legislatíva, ktorá je v rozpore s ústavou, a navyše aj s medzinárodnou legislatívou. Závažné nedostatky v subústavnej legislatíve reprezentuje fakt, že z 10 atribútov právneho štátu je viacnásobne porušených 5 a to tých najpodstatnejších (Dudáš 2011). Úmyselné ponechávanie nedokonalosti v zákonoch, nepresnosť, interpretačná viacznačnosť formulácií legislatívnych zákonov odlišuje právnikov od vedcov. Gumové paragrafy, čo znamená, že znenie príslušného zákona je tak nejasné, tak všeobecne a vágne formulované, že vlastne ponecháva sudcovi na voľné uváženie jeho výklad, sú prejavom odbornej právnickej a politickej podlosti ich navrhovateľov a schvaľovateľov.
Právnici a právo – nejde o intelektuálne náročnú činnosť s výnimkou sofistikovaných prípadov, ale o mechanickú duševnú činnosť. Povolanie súčasného právnika prílišnú inteligenciu teda nevyžaduje. Podľa kritických vzdelancov je právo remeslo, presnejšie duševné remeslo (Vnútorný prediktor 2011). Výstižné vyjadrenie o sudcoch je od expremiéra vlády ČR: „Neznám línejší a hloupější bandu než jsou soudci v České republice, berou horentní sumy za nicnedělání“ (Zeman 2005), dtto na Slovensku. Nadmerné a neúmerné odmeňovanie za nič nerobenie. Za čias monarchie boli sudcovia v pracovnom zaradení vyšších úradníkov, čo ilustrovalo nenáročnosť ich intelektuálnej činnosti. Náročnosť právnických zamestnaní je na úrovni riešenia lineárnej algebraickej rovnice, čo je ma úrovni šiestej triedy ZŠ. Právnici sú vrstvou, ktorá nie je nezávislá ani osvietená. Panujúca sterilita právneho myslenia súvisí s civilizačnou sterilitou humanitných disciplín a produkuje humánnych a právnych alchymistov. Rozpad právneho poriadku môžeme sledovať deň čo deň prakticky v každej oblasti práva. Je to rozklad štátu, rozklad nástroja, ktorý riadi aj ekonomiku. Vyľudnenosť vyspelého právneho myslenia je spojená s vyľudnenosťou vyspelého politického myslenia, so zúfalým odintelektualizovaním myslenia nielen v SR. Ale v celom euro-americkom konglomeráte.
V trestnom zákonníku nájdeme viacero podivných gumových paragrafov, ktoré kvalifikujú komunikáciu ako trestný čin. Verbálne „trestné“ činy nemajú čo robiť v trestnom práve, verbálne vyjadrenia sa majú riešiť v občianskom práve; inak je to ťažká dystopia. Zákony tzv. „hate laws“ sú moderným ekvivalentom stredovekých zákonov proti rúhaniu a kacírstvu. Ich architektami sú nacistickí chazarskí židovskí rasisti a stali nástrojom vládnucich politických strán na ovládanie obyvateľstva podľa pokynov globálneho parazita – úžerníckej chazarskej bankovej mafie.
Legislatívna predvídavosť je neznámy pojem. Zákonodarcovia sú príštipkári, len plátajú a drôtujú, vytrvalo, priam stachanovsky (Ferko 2000). Prevláda právnický folklór, rozmanité právne normy, predpisy, ignorujúce skúsenosti z iných krajín a poznatky histórie. Legislatívna patológia, právna schizofrénia a právny nihilizmus navrhovateľov a schvaľovateľov spôsobili prijímanie protiústavných zákonov. Chaos v zákonodarstve je iniciovaný rezortmi, ktoré si za nemalé financie objednávali „ušitie“ zákonov v určitých advokátskych kanceláriách (K. Tóthová, Extraplus č. 9/2005). Justícia a právo sú kontaminované prístupmi a postupmi z alchýmie. NR SR je spolok v politike a v práve nevzdelaných politických amatérov – prospechárov a právnych príštipkárov, mnohých v službe globálnemu prediktorovi.
Ústavný súd deklasoval náš právny systém a stal sa garantom neústavnosti aj tým, že schválil nezrušiteľné amnestie. Prokuratúra a súdy sú spolitizované, hluché a slepé. Sudcovia sa stali obchodníci s právom (Krajníková 2020). Veľká moc výkonnej moci spočíva v určovaní obsadenia všetkých súdov, a tým má v rukách osud každého občana (Spengler 2017). Výsmechom práva je, že mediálna a politická moc i politická mimovládková mafia rozhodujú podľa západných mustrov v súdnictve. Súdnictvo SR je na úrovni afrických krajín. Nedostatkom slovenského súdnictva je, že nemá kto kontrolovať kontrolóra – sudcu“ (Valko 2006). Lož sa stala princípom súdnictva, lož povýšená na princíp súdnej moci v SR aj najvyšším súdom a generálnou prokuratúrou, teda celou súdnou vertikálou (Dudáš 2011), čo potvrdil aj nemenovaný sudca ústavného súdu, nemenovaný notár so 40-ročnou praxou, advokátka s 20-ročnou praxou. Je to evidentný dôkaz svojprávnosti, benevolencie, ignorovania logiky a zákona a absencie efektívnych kontrolných mechanizmov práce súdnictva. Jeho tvorcovia vytvorili sudcokraciu, čo je návrat do právneho praveku divošstva a svojvoľnosti. Nemenovaný notár zhodnotil úroveň právnikov: „Právnici ničomu nerozumejú a do všetkého kecajú“. Súdy sa zmenili na právne klebetenie s absenciou logiky a s ignoranciou podstatných argumentov.
Parazitická právnická inteligencia, nadmerne odmeňovaná za nič nerobenie, s vrstvami polointeligentov, pseudointeligentov a lumpeninteligentov, v rozpore s poslaním súdnej moci vyjadrovať sa k závažným spoločenským javom, mlčí pri porušovaní základných práv. Všetky odborné zväzy právnikov, vrátane advokátskej komory, mlčali pri nástupe fašizmu po voľbách v roku 2020, čím sa spreneverili svojmu poslaniu.
Advokáti majú kľúčovú úlohu pri zabezpečení spravodlivého práva. Doslova právne zvrhlosti nastali aj v advokácii. Advokátska komora trestá advokátov za ich advokátsku činnosť v súlade so zákonmi. Napríklad nezákonne z politických dôvodov pozastavila i zrušila výkon advokácie advokátke JUDr. A. Krajníkovej. Najväčšie zmätky, tupiny, absurdity robí politické špeciálne súdnictvo a NAKA, limitom je trestné stíhanie vedca za vedecký výskum, čo je návrat do temného stredoveku 16. storočia. Nastalo obludné páchanie trestnej činnosti vyšetrovateľmi, prokuratúrou, sudcami, advokáciou a políciou, ktorých činy evokujú situáciu opísanú v Kafkových románoch Proces a Zámok. Umožňuje to ústava a subústavná legislatíva.
Skorumpovaná justícia je najväčším porušovateľom práva a zákonov, s ich právnymi tupinami páchajú trestné činy zneužitia právomoci verejného činiteľa, a to navyše v mene štátu. Kritická analýza legislatívy a justičnej praxe v celej justičnej vertikále priniesla nové príslovie – „Hlúpy ako JUDr.“ (Dudáš, 2011).
Limitom prepadu ministerstva pravosúdia je ex ministerka (ne)spravodlivosti Kolíková, spoluzodpovedná za smrť nevinného človeka vo väzení. Justícia je prerastená rakovinou. Právnici sú druhá najhlúpejšia socio-profesná skupina po žurnalistoch.
Justícia v SR a v celom euro-americkom konglomeráte je však vybudovaná ako uzatvorená elitárska, tautologická spoločnosť, ktorá sama seba generuje, sama vytvára pravidlá pre svoju činnosť, zodpovedá len sama sebe, sama seba hodnotí, zodpovedá sa len sama sebe, a chce pritom ovládať celú spoločnosť. Stala sa štátom v štáte.
Neproduktívna zložka justícia, ktorá netvorí žiadne hodnoty a naopak často pôsobí proti tvorcom hodnôt, získala neúmerný a nadmerný vplyv na spoločnosť s limitným stavom sudcokracie, a vrstva prírodovednej a technickej inteligencie, ktorá je chrbticou vývoja spoločnosti, nie sú plne informovanými účastníkmi právnych a politických procesov, sú mimo rozhodovania o spoločenských problémoch, čo reprezentuje krach civilizácie. Je to uzavretý kruh totálnej právnickej degenerácie. Dôkaz odbornej i morálnej zvrhlosti právnikov v politike reflektoval dekan Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach: „Právnici vstupujúci do politiky opúšťajú oblasť práva“. Pokiaľ podvodníkov v oblasti prírodných a technických vied i činností odhalí ich vlastná odborná komunita, v prípade legislatívy a súdnictva sa to až na výnimky nedeje.
Kto vyčistí tento Augiášov chliev v justícii i v humanitných disciplínach, v politike a v celej spoločnosti?
Ján Dubovský (časť 4)
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz