Americký miliardár George Soros, respektíve jeho sieť nadácií pripravuje odchod z krajín Európskej únie. Dôvod: agendu Open Society Foundations dnes financujú „štruktúry EÚ“.
Inými slovami, Sorosova misia v Európe už nebude potrebná, lebo jej úlohy preberá Európska únia a vlády členských krajín. Financovanie agendy Georgea Sorosa zabezpečia európski daňoví poplatníci. A spolu s nimi „uvedomelé“ (woke) európske korporácie.
A práve v tom je problém.
Z vysvetlenia Open Society Foundations vyplýva, že výchova – alebo prevýchova – krajín EÚ k progresivizmu je už dostatočná. Dostatočná na to, aby Sorosov stroj fungoval aj bez Sorosových peňazí. Sponzorom programu sú po novom „štruktúry EÚ“.
Prevýchova Európanov bude pokračovať z ich vlastného vrecka
Samozrejme, ak by sedeli oficiálne poučky o „filantropovi Sorosovi“ a o tom, ako podporuje „ľudské práva, demokraciu a slobodu“, všetko by bolo v poriadku. Happy end. Lenže realita je celkom iná.
George Soros nie je filantrop, ale oligarcha. Miliardár, ktorý si cez svoju sieť mimovládok, médií a väzieb na lídrov uplatňuje vplyv. Politický a ideologický vplyv.
Pre príklady nemusíme chodiť ďaleko. Vystačíme si aj so Slovenskom. Keď sa chcel stať Miroslav Lajčák generálnym tajomníkom OSN, považoval za potrebné, ako mnohí iní, navštíviť Georgea Sorosa. Súkromne, na jeho domácej adrese (stretnutia sa zúčasntil aj Andrej Kiska). Keď mladá a politicky perspektívna právnička Zuzana Čaputová rozbiehala svoju Via Iuris, jej sponzorom bola londýnska Open Society Foundation. Ambiciózny ekonóm Ľudovít Ódor učil na Sorosovej Stredoeurópskej univerzite. Osobné stretnutie s Georgeom Sorosom priznala aj Mária Kolíková.
Veľmi podobne to funguje aj v iných krajinách, o ktoré sa zaujímajú oligarchovia ako Soros. Investície do mimovládok a médií im desiatky rokov zabezpečovali pozíciu globálnych hráčov. V biznise aj v politike. Fakt, že dnes George Soros odovzdáva impérium synovi Alexovi, na princípe a pravidlách hry veľa nemení. Možno len to, že Alex Soros bude o niečo menej míňať. Lebo o niečo menej zarobil.
Ďalej: nesedí ani to, že Sorosova sieť nadácií sa prioritne venuje ochrane ľudských práv, demokracie a slobody. Časy, keď sa George Soros považoval za žiaka Poppera a jeho odkazu otvorenej spoločnosti (ktorú ohrozovali fašizmus a komunizmus), sú dávnou minulosťou. Open Society Foundations už nemá liberálne nastavenie, ale progresívne.
A v tom je priepastný rozdiel.
Pre klasických liberálov (ktorí dnes akosi vymierajú) bola kľúčovou hodnotou sloboda. Vrátane slobody slova a rešpektu k oponentom. Liberáli podporovali voľnú súťaž – firiem, ideí, nápadov, kultúr, presvedčení…
Pre progresívcov je hlavnou výzvou kultúrna vojna s väčšinovou spoločnosťou, posadnutosť menšinami a program prevýchovy sveta podľa šablón „inkluzívnej politiky“. Kto z ich transrodových či rasových schém a výchovných programov vybočuje, je nepriateľ.
Výborným príkladom, ako pracujú „štruktúry EÚ“, je zástupca Európskej komisie na Slovensku Vladimír Šucha. Vyhlásil, že slovenská spoločnosť má pokazené gény, lebo nepodporuje transrodovú agendu. A preto ju k tomu treba dotlačiť.
Šucha tým nahlas pomenoval to, čo je v náplni práce progresívcov, Open Society Foundations a pokrokových aktivistov, ktorí ovládli médiá, firmy, školy… Ich poslaním je revolučným spôsobom prevychovať svet podľa inkluzívnych vzorcov. A ak túto spartakiádu odmieta časť spoločnosti, treba ju zlomiť.
Takto dnes vyzerá agenda Sorosovej siete. A takto dnes vyzerá politika EÚ, ktorá má prevziať štafetu – a pokračovať vo financovaní „pokrokových“ mimovládok aj bez kapitálu Sorosovcov. Napokon, deje sa to už dlhšie. Politicky nastavené mimovládne organizácie dnes platia ministerstvá, vlády, štátne organizácie. A – ako si správne všimli v správnej rade OSF – „štruktúry EÚ“.
Ani v tomto prípade nemusíme chodiť po príklady ďaleko. Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku (Hirman), Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku (Naď) či Nadáciu otvorenej spoločnosti pôvodne financovali americké a britské ambasády a partnerské nadnárodné nadácie. V posledných rokoch ich vo veľkej miere platia aj domáce ministerstvá zahraničných vecí, obrany, spravodlivosti alebo európske inštitúcie.
Asi netreba dodávať, že tento scenár je zvrátený
A neprijateľný. Je v rozpore s pojmom mimovládna organizácia (ktorá by mala byť nezávislá od vlád – a naopak). A rovnako je v rozpore s ústavným právom. Podľa neho sa ani štáty, ani EÚ nesmú viazať na nijakú ideológiu. A už vôbec nie na tú progresívnu, ktorá si robí nárok na „vedúce postavenie v spoločnosti“.
Ak sa to deje, je to v rozpore s logikou. Vlády a daňoví poplatníci financujú organizácie, ktorých úlohou je ovplyvňovať vlády a daňových poplatníkov. Choré. A nerobia to preto, že by to bolo v záujme vlád alebo spoločnosti. Prípadne v záujme Európy. Robia to preto, že takto je to nastavené. Mimoeurópskymi hráčmi.
Riešenie?
Jediným schodným riešením je emancipácia a suverénnejšia politika Európy a európskych krajín. Návrat EÚ k jej pôvodnému remeslu – k voľnému obchodu a zabezpečovaniu prosperity Európanov. A v politickej rovine ochrana slobody a základných práv.
Nie finančná podpora agendy Open Society Foundations a podobných organizácií. Na to by „štruktúram EÚ“ nikto príčetný nemohol dať mandát.
Lebo najhoršie nie je, ak sa niekto nechá kúpiť. Najhoršie je, ak sa nechá kúpiť za svoje vlastné peniaze.