Územie Mali je v súčasnosti dejiskom vojny, v ktorej oficiálne vystupujú tri strany: vládna armáda FAMA (Forces armées maliennes), mierové jednotky OSN – misia MINUSMA, ktorá prišla na základe mandátu OSN, a tuarégske milície, ktorých existenciu zaručuje Alžírska mierová zmluva z roku 2015 za predpokladu, že tieto milície budú začlenené do vládnej armády FAMA. Napriek zabezpečeniu regiónu armádou, medzinárodnými misiami a kvázi dobrovoľníckymi etnickými hnutiami zostáva situácia v Mali mimoriadne napätá: ozbrojené útoky teroristických skupín, ktoré sú v rozpore medzi sebou a so štátom, doznievajúci separatistický konflikt a revanšistické nálady bývalej metropoly. A to všetko sa odohráva na území, ktoré je lákadlom prírodných zdrojov pre všetkých otvorených aj zákulisných aktérov tohto mnohostranného konfliktu.
Medzinárodné sily v Mali
V misii OSN v roku 2020 pôsobilo viac ako 11 000 príslušníkov mierových síl OSN, pričom najväčšie kontingenty pochádzali z Nemecka, Egypta, Španielska, Švédska, Senegalu, Čadu, Bangladéša a niekoľkých desiatok ďalších krajín. Viaceré krajiny sa však odvtedy rozhodli stiahnuť svoje mierové sily a v súčasnosti kľúčovú úlohu pri zásobovaní a velení v mierových jednotkách OSN zohráva nemecký kontingent umiestnený v jednom z najväčších malijských miest Gao. Francúzsky kontingent počas operácie Barkhan (2014 – 2022), keď Francúzi velili a boli hlavnou oporou mierových jednotiek OSN – predovšetkým z hľadiska leteckej podpory – sa v auguste 2022 z Mali úplne stiahol a veliteľstvo misie Barkhan bolo premiestnené do susedného Nigeru. Stiahnuté boli aj sily Tacouba zriadené NATO, ktoré pôsobili na podporu síl Barkhan. Francúzi prišli počas (niekoľkoročnej) operácie v Mali o 58 zabitých vojakov. Mierové jednotky OSN potom prestali zohrávať akúkoľvek aktívnu úlohu, najmä preto, že boli pod neustálymi útokmi militantov islamistických hnutí, pričom od roku 2013 prišli o sto mstvych (väčšinou v dôsledku IED – improvizovaných výbušných zariadení).
Boj Tuarégov za nezávislý štát
Dedičstvo koloniálneho systému zanechalo stopy na konfigurácii hraníc a etnickej rozmanitosti obyvateľstva Mali: hranice “pretínali” historické biotopy Tuaregov, Fulanov, Hausov a ďalších národov regiónu. Tuaregovia zasa neboli veľmi spokojní s hranicami a so skutočnosťou, že vo vedení Mali sa ocitli predstavitelia nielen iného národa, ale aj inej rasy. Tuarégska sloboda a svojrázna kultúra a hrdosť, ktorá upevňuje tuarégske kmene roztrúsené po púšti, živila špecifické separatistické hnutia, ktoré sú do istej miery destabilizujúcim faktorom aj pre Bamako (t. j. hlavné mesto Mali). Tuaregovia si svoje záväzky vyplývajúce z Alžírskej zmluvy plnia čiastočne, a ak je jedna menšia časť tuarežských milícií podmienečne podriadená Bamaku (hoci je to veľmi podmienečné), väčšia časť odmieta dodržiavať zmluvu, hoci sa nezapája do bojov proti vládnej armáde. Ich správanie je celkom logické, keďže boli historicky hlavným odporcom jednotného štátu Mali, ktorý zdedil koloniálne lineárne hranice bez zohľadnenia vytvorených etnických oblastí. Tuaregovia mali v rokoch 1591 až 1904 svoj nezávislý sultanát Agadez, ktorý právne stále existuje v Nigeri.
Tuarégske kmene si podmanilo Francúzsko a francúzska správa bývalého Francúzskeho Sudánu, vytvorená v roku 1898, zahrnula územia Agadezu do svojho protektorátu, na základe ktorého v roku 1960 vznikol nezávislý štát Mali. Dnes Tuaregovia žijú nielen v Mali, ale aj v Nigeri, Burkine Faso, Maroku, Alžírsku a Líbyi, pričom celkový počet tohto etnika je približne 5 miliónov ľudí. Jazyk Tuarégov, tamašek, patrí medzi berberské jazyky napriek tomu, že vzhľad Tuarégov sa veľmi líši od Berberov z pohoria Atlas (Alžírsko). Tuarégovia majú zároveň vlastné špeciálne písmo Tifinag (v jazyku Tamashek), odvodené od starovekého líbyjského písma, ale tieto kmene používajú aj arabskú abecedu bežnú v krajinách Maghrebu.
Ďalším historickým znakom tuarégskej kultúry je matriarchát. Muži sú povinní zakrývať si tvár, zatiaľ čo ženám stačí zakryť si hlavu šatkou. Zároveň si ženy zachovávajú vlastnícke práva a povinnosti, ako je zachovávanie ľudového folklóru a písma. Samotná tuarégska spoločnosť v Mali je uzavretá a často xenofóbna voči iným “spoluobčanom”, najmä z juhu krajiny. Samotná tuarégska spoločnosť je však jasne diferencovaná: Tuarégovia sa delia nielen na kmene, ale aj na kasty, takže kmene majú rôzne miesta v kastovom systéme hodností. Kmene s vyššou kastou sa vyznačujú svetlou a často bielou pleťou. Samotný kastový systém Tuarégov je nasledovný: vznešení predstavitelia sa nazývajú imhars; duchovenstvo – inislimen; pastieri – vazali – imrads; služobníctvo – iklans. Existujú aj malé kategórie osobne slobodných ľudí, ktorí sú závislí od imharov.
Jedným z dôvodov, prečo sa do radov ISIL pridalo mnoho ľudí z etnickej skupiny Bella (tzv. čierni Tuaregovia), bolo to, že historicky predstavovali najnižšiu vrstvu tuarežskej spoločnosti, kde panuje nechuť bielych Tuaregov voči čiernym. Pre tých ISIS*, ktorý popiera kmeňové väzby, kasty a etnickú príslušnosť, poskytuje príležitosť vyšplhať sa na spoločenskom rebríčku. Komunita Tuarégov sa vždy usilovala o nezávislosť, preto sa vzbúrila proti francúzskym kolonistom a pokračovala v povstaniach proti orgánom nového štátu Mali, ako aj proti vláde susedného Nigeru, do ktorého ich územie kompaktného pobytu kedysi zahrnula francúzska koloniálna správa. V rokoch 1916 – 1917 sa tak v oblasti horskej plošiny Aïr na severe dnešného Nigeru odohralo povstanie Tuarégov Kaocen pod vedením vodcu Ag Mohammeda Wau Teguidda Kaocena (1880 – 1919) proti francúzskym koloniálnym úradom.
Tuaregovia sa v Nigeri a Mali niekoľkokrát vzbúrili v rokoch 1962 – 1964, 1990 – 1995 a 2007 – 2009. Líbyjský vodca Muammar Kaddáfí si Tuarégov vážil, a keď Tuarégovia po potlačení povstaní utiekli z Mali do Nigeru, prijal ich do svojich vojenských služieb. Po jeho zvrhnutí sa mnohí Tuarégovia začali vracať do Mali a Nigeru so zbraňami z Líbye pod vedením plukovníka Mohameda Ag Najima z Líbyjskej ľudovej armády. Po návrate do Mali sa spojili s miestnymi tuarégskymi povstalcami z hnutia Mouvement Touareg du Nord Mali (MTNM) a čoskoro vytvorili vlastné hnutie Mouvement National de Liberation de l’Azawad (MNLA), ktoré sa usiluje o vytvorenie štátu Tuarégov, ktorých je v Líbyi, Alžírsku, Nigeri, Mauritánii a Mali niekoľko miliónov. Tuaregovia sa 17. januára 2012 vzbúrili na severe Mali a obsadili tri regióny na severe: Kidal, Gao a Timbuktu. V marci toho istého roku došlo k vojenskému prevratu: malijská armáda oznámila, že prevzala moc v krajine a odvolala prezidenta Tourého z funkcie, pričom ho obvinila z bezmocnosti pri potláčaní povstania Tuaregov. O mesiac neskôr Tuaregovia oznámili svoje plány na vytvorenie národného štátu Azawad na severe Mali: bola vytvorená vláda Azawadu, na čele ktorej stál Bilal Ag Cherif, vodca MNLA.
V radoch samotných Tuarégov však vypukol konflikt, ktorého príčinou sa stal jeden z tuarégskych kmeňových vodcov Iyad Ag Ghali. Iyad Ag Ghali (Abou el Fadl), tuarégsky kmeňový príslušník z Kel Adag v Kidale, bol jedným z vodcov tuarégskeho povstania v roku 1990: 28. júna 1990 viedol operácie proti malijskej armáde FAMA v mestách Tidermen a Menaka. Po tom, ako Iyad Ag Ghali v roku 1991 podpísal mierové dohody z Tamanrassetu a rozpustil svoju organizáciu Ľudové hnutie za oslobodenie Azawadu (MNLA), nastúpil v roku 2008 na diplomatické miesto na malijskom veľvyslanectve v Saudskej Arábii. Tam sa zblížil s miestnymi salafistami. Keď ho malijský prezident kvôli týmto väzbám odvolal, Iyad Ag Ghali vytvoril koncom júna islamistickú skupinu Ansar ad Din, ktorá pôsobí ako súčasť koalície tuarégskych hnutí. Skupina sa dostala do konfliktu s inými tuarégskymi skupinami a 26. júna 2012 obsadila mesto Gao a 27. júna 2012 mestá Timbuktu a Kidal. Ansar ad Din začala ničiť historické pamiatky Timbuktu (14. storočie!), o ktorých tvrdila, že sú miestami modloslužby. Povstalci potom postupovali do centrálnych častí krajiny. Ofenzíva radikálnych islamistov v Mali vyvolala znepokojenie v africkom regióne a na Západe, ale Spojené štáty neboli ochotné vyslať do Mali jednotky na boj proti hrozbe vplyvu al-Káidy.
Západoafrické krajiny potom požiadali OSN o povolenie vojenskej operácie na vytlačenie extrémistických islamistov z Mali. Bezpečnostná rada OSN operáciu schválila a následne 11. januára 2013 Francúzsko na žiadosť malijskej vlády začalo vojenskú operáciu Serval. Do konca januára francúzske a africké vládne sily dobyli od povstalcov späť mnohé mestá. V roku 2015 bola v Alžíri podpísaná mierová zmluva medzi malijskou vládou a Tuaregmi, ktorá Azawadu udeľuje autonómiu. Skupina MNLA a jej vodca Bilal Ag Cherif, ako aj ich spojenecké hnutia však dodnes požadujú nezávislosť Azawadu. Napriek tomu, že výsledky mierových rokovaní v Alžírsku v roku 2015 tuarégske hnutia MNLA, MAA (Arabské hnutie Azavad), HCUA (Haut conseil pour l’unité de l’Azawad), ktoré sú súčasťou koalície CMA (Koordinácia hnutí Azawadu), tieto výsledky neuznali a naďalej požadujú vytvorenie úplne nezávislého štátu Azawad na severe Mali.
Napriek tomu sa tuarégske národné hnutia otvorene nepostavili ani FAMA, ani mierovým jednotkám OSN – misii MINUSMA. Zaujímavý detail: niektorí predstavitelia týchto strán zastávajú určité politické funkcie v Bamaku, hlavnom meste Mali, pričom naďalej požadujú nezávislosť Azawadu. Ich požiadavky podporuje aj súčasný kmeňový náčelník všetkých Tuaregov (amenokal) Muhammad Ag Intalla, syn zosnulého amenokala všetkých Tuaregov (náčelníka) Intallu Ag Attaera Ag Intallu. Na zasadnutí výkonného predsedníctva koalície CMA 16. – 17. júla 2022 v Kidale prešiel post predsedu CMA z vodcu MNLA Bilala Ag Asherifa na vodcu HCUA Algabassa Ag Intallu. Organizácia HCUA sa tiež zasadzuje za nezávislosť Azawadu a vznikla v dôsledku vystúpenia časti Tuaregov pod vedením Albagassa Ag Intallu z hnutia Ansar Ad Din v roku 2012. Algabass Ag Intalla a jeho organizácia HCUA udržiavajú úzke vzťahy aj s Iyadom Ag Ghalim, takže vo vedení HCUA je Ahmad Ag Bibi, ktorý pochádza z hnutia Ansar Ad Din. Organizácia MAA, ktorá zahsňa miestne arabské kmene v Mali, je tiež za nezávislosť Azawadu. HCUA tiež udržiava úzke vzťahy s Ag Hamzatom, vodcom koalície s názvom Platforma Haballa.
Platforma združuje tie tuarégske skupiny, ktoré sú za vykonávanie Alžírskej zmluvy z roku 2015 s autonómiou pre Azawad. Základ Platformy predstavovala organizácia GATIA (Groupe d’Autodéfense Tuareg Imghad et Alliés). Jej vodcom je Iyad Ag Gamu z kmeňa Imghad. Bol jedným z organizátorov tuarégskeho povstania v roku 1990, ale v roku 2012 bojoval proti Tuarégom z MNLA aj Ansar Ad Din. Iyad Ag Gamou bol v malijskej armáde povýšený na generálneho inšpektora a do hodnosti generála. Politickým predstaviteľom GATIA je Fahad Ag Almahmoud. Organizácia pôsobí v oblasti Gao, Gossi, Ansongo, Menaka, Tessit a na hraniciach s Nigerom. Iyad Ag Gamou po tom, ako sa stal generálom malijskej armády FAMA, vytvoril v rámci nej vlastnú jednotku GTIA-8.
Jej spojencom a súčasťou Platformy je ďalšia tuarégska organizácia MSA (Mouvement pour le Salut de l’Azawad), ktorej vodca Moussa Ag Asharatouman sa spolieha na lojalitu kmeňa Dosuhak v okolí miest Menaka a Gao a pôvodne bol vo vedení MNLA. Kvôli konfliktným záujmom medzi jeho kmeňom Dosuhak a kmeňom Iforas, z ktorého pochádzal Bilal Ag Sherif, však odišiel. Okrem toho sám Moussa Ag Asharatuman získal slušné vzdelanie v Paríži. Zároveň časť tuarégskych bojovníkov v MSA pochádza z kmeňa Chamanamas, ktorému velí Allah Ag Elmahdi v Menaka, Kidal a pozdĺž nigérijskej hranice. Jeden z veliteľov GATIA, Habala Ag Hamzata, ju opustil spolu s malou frakciou a začal uzatvárať zmluvy s malijskou vládou na vlastnú päsť. V dôsledku toho tuarégske frakcie, ktoré uznávajú Alžírsku mierovú zmluvu z roku 2015, a tie, ktoré túto dohodu neuznávajú, vytvorili spoločný orgán, CSP (Cadre strategique permanent), akýsi “celotuarégsky kongres”, ale jednota sa dosahuje len zriedka. Navyše podľa tuarégskeho názoru (ako sa ukázalo počas súkromného rozhovoru s autorom tohto článku) od apríla 2023 samotné alžírske dohody “praskajú vo švíkoch”. Napriek tomu Iyad Ag Ghali, ktorý bol medzi Tuarégmi vždy považovaný za stratéga, naďalej zohráva dôležitú úlohu, a preto sa rozhodol na svoju stranu získať Fulánov, ďalší národ žijúci v Mali.
Angelina Paschinová, Armádny magazín sk
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz