Vo svete vždy existovala nerovnosť v rozdelení bohatstva a príjmov: medzi štátmi, triedami, skupinami a jednotlivcami. V kapitalistickom svete, v kapsystéme, táto nerovnosť s výnimkou veľmi krátkeho obdobia (40. – 70. roky 20. storočia – a nie vo všetkom) neustále rástla: bohatí bohatli, chudobní, ktorých drvili železnou pätou, chudobneli.
V roku 1820 bol rozdiel medzi bohatými a chudobnými krajinami 3:1, v roku 1913. – 11:1, v roku 1973 bol 44:1, v roku 1992 bol 72:1. Na začiatku 21. storočia sa ešte zväčšil: v roku 1983 malo 500 najväčších nadnárodných korporácií ročný príjem rovnajúci sa 15 % svetového príjmu, v roku 2007 to bolo 40 %. Podobne to bolo a je aj s ekonomickou nerovnosťou medzi jednotlivými triedami a skupinami. Za posledných 30 – 35 rokov sa však fantasticky, skokovo zvýšila. Výsledkom je, že dnes 10 % dospelej svetovej populácie kontroluje 85 % svetového bohatstva, pričom na spodných 50 % pripadá 1 % bohatstva. V rámci 10 % horných 2 % vlastnia 50 % bohatstva ľudstva, 8 % horných vlastníkov 35 % a 1 % horných (rôzne odhady sa pohybujú od 90 000 do 100 000 ľudí) vlastní 40 % (t. j. 9 % horných vlastníkov tvorí 45 % bohatstva).
Toto 1 %, uvádza D. Rothkopf, autor knihy “Superclass. Triedu tých, ktorí vládnu svetu”, tvorí asi 40 miliónov milionárov a polmilionárov, z ktorých 9,5 milióna ľudí má viac ako 1 milión dolárov a 95 tisíc viac ako 30 miliónov dolárov; a napokon asi 1 tisíc je miliardárov. Rothkopf napísal svoju knihu pred 10 rokmi, za ten čas sa vďaka financializácii počet miliardárov zvýšil na 2 694, z toho len v roku 2017 ich pribudlo 437, čo je takmer jeden a pol miliardára denne; len Čína vyrazí 4 miliardárov týždenne. Prirodzene, rovnako ako počet miliardárov, rástlo aj bohatstvo celej tejto verejnosti.
Podľa správy World Wealth Report bolo v roku 2013 12 miliónov milionárov s celkovým majetkom 46,2 bilióna dolárov (celé svetové bohatstvo v tom čase predstavovalo 241 biliónov dolárov). Údaje o počte dnešných milionárov nepoznám, ale myslím si, že sa tiež zvýšil – a to viac ako počet miliardárov.
“Jedným z najvýraznejších záverov, ktoré možno vyvodiť z rebríčkov Forbesu, je, že nad určitou hranicou rastú všetky majetky – zdedené aj podnikateľské – veľmi rýchlo bez ohľadu na to, či ich držitelia vykonávajú profesionálnu činnosť, alebo nie.” Tom Piketty.
Zmeny vo výške bohatstva a rýchly rast nerovnosti sa odrazili nielen v zmenách sociálnej štruktúry spoločnosti ako celku (nastali v dôsledku zhoršenia postavenia dolných dvoch tretín spoločnosti), ale aj v štruktúre horných vrstiev svetovej kapitalistickej triedy. Platí však aj opak: samotné tieto štrukturálne zmeny, ako výsledok vedomého spoločensko-politického kurzu, boli prakticky od začiatku faktorom, “strojcom” prudkého nárastu nerovnosti. Inými slovami, máme do činenia s “kruhovou kauzalitou”, s komplexom vzájomne súvisiacich kauzálnych radov. Štruktúra kapitalistickej triedy nie je determinovaná len kvantitatívne – existujú kvalitatívne rozdiely a tie sa z času na čas menia.
V posledných desaťročiach, t. j. od 80. rokov 20. storočia, sa na vrchole pyramídy svetovej kapitalistickej triedy sformovala nová frakcia, osobitná globálna elita, ktorá je, ako píše D. Duclos, oveľa mocnejšia ako akákoľvek iná skupina obyvateľov planéty a, ako zdôrazňuje D. Rothkopf, určuje program 99 % obyvateľstva. Táto skupina je priamo spojená s globalizáciou, je jej plodom a príjemcom. Ako poznamenal J. Faux: “Trhy v rámci štátu tvoria skupinu ľudí, ktorí majú viac peňazí a moci ako my ostatní. Preto by bolo zvláštne, keby globálne trhy nevytvárali medzinárodnú vládnucu triedu, ktorej ekonomické záujmy by sa navzájom prekrývali viac ako záujmy väčšiny občanov tej istej krajiny”.
A hneď treba povedať: táto trieda, presnejšie táto časť globálnej kaptriedy, sa výrazne líši od toho, čo opisovali T. Veblen, M. Weber, C. Wright Mills, J. Domhof a ďalší. Táto globálna trieda sa nazýva rôznymi spôsobmi: globokracia, kozmokracia, netokracia (t. j. tie skupiny, ktoré ovládajú sieťový segment moderného sveta a údajne hrajú nezávislú – alebo dokonca dominantnú – úlohu vo vzťahu ku kapitalistom – bankárom, priemyselníkom – korporatokratom), nová vyššia trieda (NUC), kreatívna trieda (tento termín navrhol v roku 2002 J. Mazon, ktorý napísal: “Nová vyššia trieda”). Mazon, ktorý napísal:
“Ak ste vedec alebo inžinier, architekt alebo dizajnér, spisovateľ, umelec alebo hudobník, alebo ak využívate svoju tvorivosť ako kľúčový faktor pri svojej práci v podnikaní, vzdelávaní, práve alebo iných profesiách, potom ste členom tvorivej triedy. Brooks: buržoázni bohémovia; superclass (D. Rothkopf), overclass (M. Lind ako opak underclass); hyperclass (J. Attali); hyperburžoázia (D. Duclos).
Skôr ako pristúpime k úvahám o tejto novej vrstve, resp. o “novej vyššej triede” (new upper class – NUC), chcel by som upozorniť, že hoci všetky uvedené termíny správne vystihujú čiastkové črty, aspekty určitého sociálneho javu, vo všeobecnosti nemôžu výskumníka uspokojiť. Po prvé, s výnimkou “hyperburžoázie” D. Duclosa v lepšom prípade neodrážajú a v horšom prípade zahmlievajú triednu podstatu novej vrstvy. Po druhé, nielenže neobsahujú odpoveď na otázku o príčinách a pôvode tzv. novovekých vrstiev, ale ani samotnú otázku nenaznačujú.
Faktom je, že globálne financializovaný kapitalizmus nepotrebuje ani početnú robotnícku triedu, ani početnú “strednú triedu”; navyše sú pre ňu nebezpečné. NUC a nová “vyššia stredná trieda” sú výsledkom tlaku a vytláčania starej “strednej triedy”, ktorá je početne nižšia, ale v zásade plní rovnakú funkciu pre horné 2 % spoločnosti ako stará “stredná trieda” v inej epoche.
Po tretie, tieto pojmy vynímajú z rámca analýzy skutočných pánov svetovej hry, a to finančno-aristokratický komplex, ktorý akoby neexistoval. V skutočnosti je takzvaná NUC funkciou tohto komplexu, jeho podporným personálom, ktorý vznikol v určitom bode historického vývoja ako reakcia na globalizáciu a financializáciu kapitálu, teda na novú požiadavku jeho pánov ako výsledok konania práve týchto pánov (o ďalšom probléme spojenom s týmito termínmi budem hovoriť neskôr).
Táto vrstva sa skutočne líši od ostatných skupín svetovej kaptriedy v niekoľkých ohľadoch. Po prvé, vznikla a existuje na finančnej, možno povedať virtuálnej báze, prakticky nesúvisí s reálnou výrobou, obsahom, t. j. je mimoriadne funkčná. Po druhé, táto vrstva je globálna – nie medzinárodná, ale nadnárodná; pre jej predstaviteľov sú štáty, štátnosť a všetko, čo s nimi súvisí, z kategórie “tieňov zabudnutých predkov” a otravných interferencií, to isté platí o štátnych a národných identitách.
“Privilegované vrstvy – v ich expanzívnej definícii: najbohatších 20 % obyvateľstva – sa v znepokojujúcej miere vymanili nielen z trosiek priemyselných miest, ale zo služieb štátu vôbec. Posielajú svoje deti do súkromných škôl, poisťujú sa proti chorobám tým, že sa prihlasujú do programov zdravotnej starostlivosti podporovaných ich spoločnosťami, a najímajú si osobných strážcov, aby sa chránili pred hnevom, ktorý sa proti nim stupňuje. V podstate sa stiahli zo spoločného života. Nejde len o to, že nevidia zmysel v platení za spoločné služby, ktoré už nevyužívajú. Mnohí z nich sa prestali vnímať ako Američania v akomkoľvek zmysluplnom zmysle spojenom s osudom Ameriky, v dobrom i zlom. Ich pripútanosť k medzinárodnej kultúre práce a voľného času – obchodu, zábavy, informácií a “vyhľadávania informácií” – spôsobuje, že mnohí z nich sú hlboko ľahostajní k vyhliadke na americký národný úpadok. Privilegované skupiny v Los Angeles pociťujú bližšie príbuzenstvo so svojimi náprotivkami v Japonsku, Singapure a Kórei ako s väčšinou svojich krajanov.” Christopher Lash.
Po tretie, táto vrstva je heterogénna: vzhľadom na svoju funkčnosť zahŕňa tých, ktorí majú minimálny vzťah ku kapitálu; vzhľadom na globálny a kriminálny charakter svetovej ekonomiky (stačí povedať, že veľmi veľká časť svetových bánk existuje na úkor nelegálnych segmentov obchodu) – predstaviteľov jednoducho kriminálnych kruhov. Rothkopf podáva tento “skupinový portrét” toho, čo nazýva “nadtriedou”:
“Hlavy štátov, generálni riaditelia najväčších svetových spoločností, mediálni magnáti, miliardári, ktorí aktívne spravujú svoj kapitál, podnikatelia, ktorí sú priekopníkmi nových technológií, ropní magnáti, manažéri hedžových fondov, súkromní investori, špičky vojenskej hierarchie, niekoľko významných náboženských vodcov, hŕstka slávnych spisovateľov, vedcov a umelcov, dokonca aj hlavy zločineckých syndikátov…”
To posledné by nemalo prekvapiť: globálna ekonomika je kriminálnou ekonomikou par excellence. Počas finančnej krízy v rokoch 2008 – 2009 bolo do najväčších bánk vložených približne 352 miliárd narko-dolárov, aby bol odstránený nedostatok likvidity. Globálny finančný systém už nemôže existovať bez “špinavých peňazí”, t. j. do veľkej miery sa stáva kriminálnym, ovplyvňuje politiku určitým smerom, ktorý je do veľkej miery kriminalizovaný. Preto sa mnohé hry Obamovej administratívy s Iránom a okolo neho javia ako do značnej miery krycie akcie pre operáciu na kriminálno-ekonomickej báze. Nehovorím o de facto legalizovanej politickej kriminalite (alebo kriminálnej politike) Françafrique, o ktorej toho veľa napísali francúzski novinári, ale to je samostatná téma, tu stačí zaznamenať skutočnosť, že novoburžoázia financializovaného kapitalizmu je do značnej miery kriminálnou buržoáziou. Teraz ešte jeden problém.
Hoci uvedené pojmy (globokracia, kozmokracia atď.) sú v zásade orientované na vyjadrenie toho istého javu, nie vo všetkom sa zhodujú, resp. zhodujú sa podľa princípu “Eulerových kružníc”. Teda nie všetka “hyperburžoázia” patrí do “nadtriedy”, ktorá určuje “svetový program”. Mimo NUC, či skôr nad ňou, sú staré finančno-aristokratické rody, ktoré túto agendu určovali a určujú dávno pred vznikom NUC a ktorých funkciou, nástrojom je.
“Ak bohatstvo hornej tisíciny (0,1 %) rastie rýchlosťou 6 % ročne, zatiaľ čo priemerné tempo rastu bohatstva je len 2 % ročne, potom sa za 30 rokov podiel hornej tisíciny na kapitáli planéty viac ako strojnásobí. Bude vlastniť viac ako 60 % svetového bohatstva, čo je pri dnešných politických inštitúciách dosť ťažko predstaviteľné, ak nepredpokladáme mimoriadne účinný represívny systém alebo neuveriteľne silný presvedčovací aparát, prípadne oboje. Ak by bohatstvo tejto skupiny rástlo len o 4 % ročne, jej podiel by sa stále zdvojnásobil a za 30 rokov by prekročil hranicu 40 % svetového bohatstva. Znamenalo by to tiež, že na vrchole hierarchie sily divergencie jednoznačne dominujú nad silami dobiehania a konvergencie v celosvetovom meradle, čo by malo za následok, že podiel horného decilu a horného centilu sa výrazne zvyšuje, zatiaľ čo dochádza k výraznému prerozdeleniu od strednej a vyššej strednej triedy k veľmi bohatým.” Tom Piketty.
“Supertrieda” (“nadtrieda”, “hypertrieda” atď.) nezahŕňa významnú časť bobov (t. j. bohémskej buržoázie – termín J. Brooksa) a tzv. netriedokraciu. Bohemizácia vkusu, správania a postojov pritom do značnej miery postihla väčšinu NUC, čo nie je prekvapujúce. Bohémovia boli na rozdiel od klasickej buržoázie vždy odtrhnutí od výroby, od “fyzickej ekonomiky” (L. Larouche) a žili vo svojom bohémskom svete. Konštrukčné princípy tohto sveta a financializovaného kapitalizmu sú v podstate rovnaké: financializovaný kapitalizmus, “hyper” (t. j. “nad”) buržoázia sú odtrhnutí od výroby, od reálnej (“fyzickej” – L. Larouche) ekonomiky, od podstatných stránok existencie, vlastne – od reálneho života väčšiny svetového obyvateľstva, “vznášajú sa” nad ním. Z toho vyplýva bohémstvo buržoázie.
Andrej Fursov, Armádny magazín sk
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz