A ŽALOBA voči ťarche našej prítomnosti
Úvodný vstup
Dajme najprv súradnice. Ako už býva zvykom. Pre lepšiu orientáciu v teréne, v akom sa budeme (vo faktografickom) dvoj-príspevku príspevku pohybovať. Lebo predčasné voľby sa blížia a voliči zo všetkého najviac potrebujú vedieť predom – komu dať svoj hlas, dôveru, aby sa nezopakoval scenár z predchádzajúcich volieb.
Problém však ostáva rovnaký. Nie je čas čítať volebné programy. A billboardy – to je mačacie zlato. Pre naivných, blbých a blbších.
A tak neostáva pre „nerozhodnutého voliča“ nič iné ako „ruská ruleta“, s ktorou máme vyše 3,5 ročné neblahé skúsenosti. A to je slepá cesta, ktorá nás zviedla tam, kde sme. Do pekla, prežívaného zaživa tu na zemi. Preto je treba iný konštrukt. Tak trochu na spôsob Komenského. Absolvovať vedomostný RÝCHLO-KURZ – „inštruktážnej školy hrou“ pre dospelých. Tých – nevedomých. A „nezrelých“.
Predosielam, že s ohľadom na ďalší uvádzaný obsah – „hrou“ veľmi vážnou, zlovestnou, preto tak prepotrebnou ju poznať, aby sme nemuseli (opäť) kupovať mačku vo vreci.
Kde začať?
Nuž o Smere, o Ficovi, ktorý ho personifikuje, s ktorým ho (právom) stotožňujú vieme hádam už všetko od „pravdovravných“. Čo pije, aké má hodinky, kde býva, s kým najnovšie chodí, s kým sa stretáva, čo, kde, komu a kedy povedal. Od informácií vyslovených vo VEREJNOM priestore – ako (neslušne) označil novinárov na až po dôverné informácie povedané v SÚKROMNÝCH rozhovoroch. Od tlačových besied až po poľovnícku chatu.
A rovnako tak o Smere a o jeho prívržencoch, hodených do jedného vreca – ako zlodejov, mafiánov a korupčníkov. Informácií, prechádzajúcich už do indícií a nepriamych obvinení za smrť novinára – s premysleným cieľom – goebbelsovsky podsunúť do podvedomia ľudí zodpovednosť Smeru za jeho smrť. Smrť, ku ktorej došlo za jeho vlády. Zato z rovnakých, či z tých istých zdrojov sa nedozvedáme logický konštrukt o zodpovednosti Hegera a jeho vlády za smrť 2 ľudí (pri tak mediálne a politicky sýto pertraktovanej Tepláreň-gate) – počas jeho krátkeho pontifikátu.
Čo je však dôležitejšie pre dnešok – s výnimkou ukričaného nosného programového cieľa, ktorým sú nové kultúrno-etické „hodnoty“ – prakticky len málo vieme o ostatných „merných jednotkách“ najnovšieho agentúrneho valca – Progresívneho Slovenska. O „predvolebnom tigrovi“ Slovenska, ktorý začína valcovať predvolebné prieskumy. O tom ponúkajúcom sa pozlátku, zalezenom doposiaľ v kúte, vediac nanajvýš o nevydarených personálnych obmenách vyčnievajúceho vŕška ľadovca, čo sa k nám neodvratne blíži.
LEBO len málo vieme o jeho voličskom potenciáli, tom skrytom pod hladinou. O jeho personálnych pevných bodoch – a cez nich o ich ukotvenom hodnotovom svete. O filozofii biedy, tej budúcej, ktorá klope na naše dvere, zatiaľ len pootvorené. Budúcnosti, pretvárajúcej svet na ruby, ten aký sme doposiaľ poznali a žili.
Preto je tak dôležité (s)poznať ho skôr, prv, ako bude po funuse. Cez ich myšlienky a názory na kľúčové problémy dneška – verejne pretavené do slov. V súbehu, personálnom i myšlienkovom. V súbehu s pridanou synergickou hodnotou. Hodnotou nevídanou obsahom, s poukazom na to, že nejde iba o streľbu slov náhodných excentrických snajperov. A čo horšie, že nejde ani o bežné „strelivo“.
S vážnym pripomenutím, že v súčasnej dobe už ide o organizovanú, široko rozvetvenú „polovojenskú“ silu, pripravujúcu sa na „konečné svetonázorové riešenie“.
I.
Nuž zorientujte sa „nezrelí“ v tom novom „progresívnom, slušnom, slobodnom, liberálnom, solidárnom a demokratickom svete. Svete nových nevyžiadaných, dnes už „vylágrovaných“ hodnôt. Svete, do ktorého už skôr pootvoril dvere jeden z najpovolanejších z povolaných. Človek veľkého ducha, literárny velikán, dobový literárny tribún, aj vizionár zároveň. Človek, ktorého uznával svet viac ako doma, v rodnom štáte, v Čechách. Lebo nezapadal do „príbehu“ kultúrnej elity havlovského razenia. Už pred nežnou. A po nej tým viac.
A neboli to malicherné dôvody. Ak to zjednoduším, bol to stret dvoch svetov. Dvoch hodnotových filozofií, s praktickým presahom. Odkazom pre ľudí, ktorý neuvažujú iba hlavou a ktorí nevidia iba očami.
Reč je o Milanovi Kunderovi, človeku, ktorému môžeme aj teraz – s malým oneskorením vyjadriť poďakovanie a vzdať hold za literárne dielo pri príležitosti jeho pred-nedávneho úmrtia. Pre nás bežných ľudí – najmä však za jeho nekonformné (hodnotové) názory a postoje v dobe nástupu tých odľudštených, tých „pahodnôt“, ktoré sú dnes už v plnej nahote ťarchou našej prítomnosti.
My ešte (stále) so snahou uvažovať aj v spojení so srdcom a svedomím – a vidieť nielen očami, ale aj dušou.
V tomto zmysle bol Milan Kundera pán spisovateľ, ktorý bol a zostal aj po svojej smrti svedomím tejto zvrhlej dekadentnej doby. Doby, ktorá rezignovala na predchádzajúce vzácne hodnotové dedičstvo predkov. Počnúc slobodou slova a prejavu vo verejnom priestore – neodmysliteľného a neodňateľného práva civilizovaného človeka.
Dnes vieme, s akým citom pre „prítomnú budúcnosť“ vedel vidieť pred seba. A čo je zvlášť dôležité (aj) pre nás, že si to nenechal pre seba. Aj za cenu, s ktorou sa musel vedieť vysporiadať. Do konca života.
A aby to bolo zrejmejšie a poučnejšie pre všetkých – tými dverami do dneška bol „jeho-náš“ postoj k terajším tzv. západným hodnotám. Tým, ktoré mali vo svojej (jeho) dobe nástup, ktorý budil obavy takých ako on. Voči novo presadzovaným „hodnotám“ s postupným obmedzovaním slobody v jej viac-spektrálnej podobe.
Hovoriac o nástupe politickej korektnosti, dusiacej verejný priestor v jeho pôvodnom slobodnom význame, o progresívnej ľavici, v roli, podobnej akú zohrávali bývalí nabudení socialistickí „aktivisti“ na počiatku (tiež) novej doby, o neadekvátnom (umelo živenom) vyzdvihovaní kultúrno-etických tém, o hrozbe vplyvu médií v rukách oligarchov. Tém, ktorých nastoľovaním vo verejnom priestore si postupne začala uzurpovať „elita“, s právom hovoriť – povedané dnešným slovníkom panej z paláca – o tom KTO stojí pri ich uplatňovaní na „správnej strane dejín“.
S postupnými dôsledkami:
- Kedy ľudské a občianske práva vo svojej vyváženej polohe a v podobe začali „prebíjať“ svojimi prednostnými požiadavkami „neznášanlivé ideológie menšiny, ktorá vládne západnej kultúre“.
- Kedy sa prirodzené „politické nezhody, patriace do verejného života začali prenášať do podoby osobných útokov a nevraživosti“ voči názorovým oponentom.
- Kedy sa „novinári menili z obhajcov slobody prejavu na strážcov hraníc dovoleného vyjadrovania a myslenia“.
Prenesúc sa do dnešnej doby – doby, ktorá tým samým, ešte násobne hrubším a nástojčivejším spôsobom berie ľuďom každodenný „kyslík na dýchanie“, a zároveň nádej – je takto videný a takto „nestotožnený“ postoj M. Kunderu s vývojom, akým sa západná spoločnosť ubrala obzvlášť ocenenia hodný.
V tomto zmysle je to ČLOVEK, ktorý zostáva pre nás žriedlom poctivosti k sebe a druhým. Poctivosti, ktorá vyžaduje opustiť svoje komfortné územie a vedieť ísť pre dobrú vec aj proti prúdu. Minimálne nenechať sa ním unášať. A to aj za cenu straty osobných výhod a profesijných profitov.
Mimochodom, on pre svoje presvedčenie možno prišiel aj o Nobelovu cenu, prinajmenšom o kandidatúru na ňu. Lebo (falošný) český disent. Lebo síce nešiel proti ním, ale ani s nimi. A novodobý (vplyvný) Gottwald to neodpúšťa(l). Rovnako – ako už po nežnej – v roli držiteľa moci neodpustil Krylovi. Rovnako ako dnešní držitelia moci neodpustili Nohavicovi. Ako pod kopirákom.
TOTO – to je pravý, nefalšovaný odkaz, ktorý zanechal aj pre nás ostatných. Odkaz, ktorý zaväzuje a napĺňa pocitom, ktorý želáme obyčajne na konci priania niečoho úprimného. Pax et Bonum. Pokoj a dobro. (vám). Vždy, nezištne, bez ohľadu na dôsledok.
A pre tieto vzácne ľudské hodnoty je šľachetné vedieť zo seba DAŤ, vedieť odovzdať v prospech dobrej veci. Pre seba, rodinu, pre druhých ostatných blížnych. Ba i urobiť sebareflexiu v prípade, ak človek, ktorý má odžité príde nato, že nie všetko, čo v minulosti urobil bolo správne.
A to je nielen dobový filozofický odkaz Kunderu pre nás. A to skúsenostné krédo, ktoré od života aj nechtiac dostal – vedel aj priznať. A uplatniť ho aj v praxi. A nielen BRAŤ.
A to ho robí v očiach nás ľudí, ľudí na okraji záujmu mocných ešte väčším.
A že to z jeho strany neboli iba prázdne gestá a „literárne“ pózy – o tom vypovedá odkaz Milan Kunderu, adresovaný nám „pozostalým“ – s nevypovedanou výzvou, aby sme neopakovali chyby, ktoré urobil v dobrej viere, ale z nevedomosti.
…kapitalistický systém (schovávající se za jménem demokracie) je v přesném opaku k této myšlence, neboť je založen na nekonečném ekonomickém růstu, na filozofii plánované krátkodobé životnosti výrobků a neomezeném drancování přírodních zdrojů. Hlavním ekonomickým a politickým cílem kapitalismu je zvýšení soukromých zisků, bez ohledu na skutečné potřeby lidí a udržitelnost životního prostředí.
Proto se chci omluvit, že jsem jako součást československého disentu slepě pomáhal zavést principy takzvaných individualistických lidských práv, která ve svých důsledcích vedou jen k sobectví a atomizaci členů společnosti, tak typické pro kapitalistickou společnost. Taková práva jsou falešnými lidskými právy. Dnes lituji, že jsem pomohl zničit socialistické systémy.
Zvláště se chci omluvit mé šestileté vnučce, která bude v budoucnu platit krutou cenu za mé bývalé chybné kroky. Stačilo opravit předcházející režim. Umožnit cestování, studijní pobyty a drobná řemesla“.
Koniec citácie.
Zamyslime sa všetci, čo „dnes“ stačí „OPRAVIŤ“. V tomto predvolebnom čase je na to skvelá príležitosť..
S touto myšlienkou, s týmto predsavzatím preto vstúpte všetci ľudia dobrej vôle do volebnej miestnosti. Lebo toto je imperatív doby, ktorú žijeme. Pre všetkých, ktorí to myslia s prítomnou budúcnosťou – svojou i svojich detí a vnukov – vážne, úprimne.
(dôkazné pokračovanie nabudúce)