nad symbolikou 3-ročnej krížovej cesty Slovenska s tou, ktorú si v tomto čase pripomíname, so všetkým, čo so sebou priniesla:
- nevýslovné bolestné utrpenie, umývanie si rúk, podplácanie, bezdôvodné stíhanie a súdenie nevinných, i exemplárnu obeť moci,
- dobu, ktorá vyplavila novodobých neveriacich Tomášov, aj Judášov schopných za povestných 30 strieborných zradiť,
- a čo je pre nás zvlášť významné, aj vieru v blížiace sa VZKRIESENIE.
A to je čas, keď prišiel čas odviazať spútanú myseľ, ducha i jazyk človeka. LEBO „odviazať ruky“ farizejom a zákonníkom bola a je cesta do pekla..
I.
Prišiel čas pre väčšinu ľudí na Slovensku jeden z najvzácnejších, veľkonočný „Svätý týždeň“, a s ním aj dôvod na zamyslenie sa. Nad životom, ktorý žijeme, nad príčinami utrpenia, nad zmyslom bytia človeka a hľadania jeho miesta v dnešnom svete. V duchu odkazu, ktoré nám zanechal pred 2 000 rokmi Kristus, a ukázal cestu. Ako žiť v pravde a mravnosti nielen slovami, ale najmä skutkami. Nie v pokrytectve a hanebnom uhýbaní pred farizejmi.
Čas pochopiť ako nestačí demonštratívne „rozviazať iba ruky“, ktoré uvoľňujú mravy. Prišiel čas rozviazať iné spútané orgány človeka, myseľ, ducha, a už aj jazyk. Lebo toto je cesta, ako vie to naše utrpenie pomôcť vidieť a počuť to, čo nám zamlčuje a zastiera všadeprítomná moc médií nekalo formujúcich verejnú mienku.
LEBO ONI to nevidia pre nevedomosť, oni to nechcú vidieť zámerne, cieľavedome. S prvoplánovým úmyslom, ktorý už nesleduje dosiahnuť spravodlivosť spôsobom „padni komu padni“, ale spôsobom, ktorý si nejde nevšimnúť. V obludnej dvojkombinácií“, v účelovom spojení dvoch bezuzdných mocenských centrál v štáte, tej vládnej a mediálnej s úlohou vysporiadať sa definitívne s „nepohodlnou inakosťou“.
II.
Veľkonočná paralela zaviazaných a odviazaných zvonov nech je poučením, ako v skratke pochopiť túto podstatu veľkonočného odkazu. Aj s rapkáčmi, ktoré majú práve v tejto dobe a v tomto čase dôvod nahlas a zvučne oznamovať veľkosť chvíle, ktorú žijeme. Obnažiť obavy, ktoré cítime, ako nikdy doposiaľ v našej novodobej histórií..
LEBO ten fenomén „odviazaných rúk“, ktorý naše utrpenie iba prehĺbil, fenomén, ktorým treba začať naše veľkonočné rozjímanie – ten nemá iba „politicko-právny rozmer“. Lebo za každým flagrantným porušením zákona – je ľudský osud, podotýkajúc stále (právne) nevinných ľudí, nepredstaviteľné utrpenie v nepredstaviteľných nehumánnych (väzobných) podmienkach, s cieľmi, ktoré žalujú.
Možno, s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote by pomohlo, ak by každý občan Slovenskej republiky starší ako 15 rokov musel v nich stráviť aspoň 48 hodín. Garantujúc pritom, že právo a jeho uplatňovanie by na Slovensku vyzeralo inak. Skončilo by sa s tým najväčším zlom, na ktoré už dávno poukázal sám Albert Einstein. S ľahostajnosťou tých, ktorí ňou robia medvediu službu dnes nielen iným, ale zajtra už aj sebe, ktorí si krátkozrako myslia, že ich sa to netýka.
V tejto chvíli, v tomto okamihu je tak s plnou vážnosťou dôvod zapáliť na Slovensku vyše 15 miliónov sviečok
- v prvom rade za smrť generála Lučanského
Nie ako (dnešnej) cieľovej spomienky, ale jej počiatok. S úmyslom pripomenúť si tento symbol zla a svojvôle, za ktorý nikto dodnes nenesie ani právnu ani morálnu zodpovednosť. Vediac iba to, že za tú „ekonomickú“ musíme zaplatiť MY všetci.
III.
Ilustratívna správa „z tlače“:
Sudca Špecializovaného trestného súdu (ŠTS) v Banskej Bystrici odmietol obžalobu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry (ÚŠP) na exministra vnútra Roberta Kaliňáka a podnikateľa Jozefa Brhela st. za zločin podplácania.
Vec vracia prokurátorovi, pretože zistil vážne procesné chyby, najmä porušenie práva na obhajobu. A dôvod, prečo ten záver – je prostý. Skrátiac na minimum, laicky. LEBO nebol vypočutý ani oboznámený s výsledkami vyšetrovania.
A prečo nebol vypočutý a oboznámený s výsledkami vyšetrovania?
LEBO bolo naponáhlo. LEBO uplatniť § 363 Trestného poriadku možno iba v prípravnom konaní. Lebo len v tomto štádiu má generálny prokurátor možnosť posúdiť zákonnosť – a zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím (alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo) bol porušený zákon.
A tu treba hľadať KORENE svojvôle a mäť na pamäti to podstatné, „o čo tu kráča“, že ak sa v takýchto prípadoch podarí obdobného dostať do väzby (ako inak, kolúznej, s argumentom, aby neovplyvňoval svedkov, hoci nimi sú iba kajúcnici..), tak s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote prejde rok, či dva, dokedy príde čas zistiť, či je právne vinný.
A to je aj vysvetlenie nehoráznej, v deklarovanom právnom štáte, nepredstaviteľnej výpovede, ktorá Slovensko posúva na úroveň štátov afrického rohu:
„Zvolenie Žilinku za generálneho prokurátora bola najväčšia chyba tejto koalície.“
Hĺbka, vážnosť tohto tvrdenia, spochybňujúca fundamentálne základy rozdelenia moci v štáte už velí autora tohto výroku sediaceho vo vrcholovej funkciu vládnej štátnej moci vylúčiť z politického diania, z verejného priestoru, posadiť ho mimo štátnu službu.
LEBO indície objasňujúce cieľovú podstatu tohto bezprizorného výroku Hegera obnažujú genézu príčin, ako mohlo dôjsť za ostatné 3 roky k flagrantným právnym excesom, nápadne sa podobajúce tým z počiatku 50-tych rokov, z totalitnej moci. Majúce v mnohých prípadoch parametre praktík a spôsobov zneužívania moci na jej vlastné upevnenie – a najmä na systémové, hodnotové preformátovanie spoločnosti. A to musí znepokojovať každého, kto sa niečo o tých praktikách a spôsoboch zneužívania štátnej moci prezvedel z histórie.
Lebo tie už skúsenostné paralely, keď sa dá dokopy synergia vládnej moci s tou mediálnou spôsobom, ako to poznáme, to už nie sú epizódne prejavy svojvôle, to už javí všetky črty spomínaného systému znásilňovania práva a spravodlivosti v štáte na vlastné ideologické ciele. A to je na celej veci najznepokojujúcejšie.
Lebo to, čo dnes žijeme – je len skrátená verzia toho, čo sme tu už mali v prvopočiatkoch uchopenia moci novou politickou silou, čo naháňa hrôzu aj po toľkých rokoch.
ROVNAKO len s jednou „vedúcou stranou“, len s jedinou pravdou, len s jediným správnym názorom, s jediným jej verejným tlmočníkom, a rovnako tak aj s jediným priateľom na večné časy..
IV.
Ak ešte niekto má väčšie problémy s predstaviteľnosťou toho, o čom je reč, nehovoriac už o nižšom prahu empatie, potom treba skúsiť inak. Malou „pôžičkou“ od jedného z mnohých, ktorý sa podelil verejne s predstavou s vypovedacou schopnosťou, ktorá by mohla a mala tieto ľady preraziť. S prezentáciou o dianí, o ktorom nikto z tých – o ktorých záujmy v konečnom dôsledku ide – vo svojej ľahostajnosti ani netuší, že sa dejú, a čo horšie ani nechce tušiť.
A bohužiaľ, tento „príbeh“ sa nezačína tak, ako by sme si to všetci priali. Kde bolo tam bolo, kde sa voda sypala a piesok sa lial. Lebo tento názorný spôsob vypovedania o dianí za oponou je tu s nami, my sme už stali medzičasom jeho súčasťou.
V.
Asociácia na tie počiatočné roky päťdesiate…
„Obvinenia typu v bližšie neurčenom čase medzi rokmi 2014 až 2017 v bližšie neurčenom súdnom spore dostal obvinený úplatok 50 000 Eur založené na výpovedi sudcu Sklenku. Na základe tohto kajúcnika vzali konkrétne osoby do väzby.
A to, čo nasledovalo, to už pripomínalo úroveň procesov so Slánskym, Horákovou či krátko na to s buržoáznymi nacionalistami.
Metoda vyšetrovania, ktorá je v drvivej väčšine založená výlučne na účelovom priznaní, spojenom s udaním tretích osôb. V drvivej väčšine bez iných objektívnych dôkazov, vediac pritom, že rovnako ako na preukázanie viny nestačí vlastné priznanie, rovnako nestačí na preukázanie viny udanej osoby ani výpoveď samotného „kajúcnika“.
Pre mysliaceho človeka sa však zároveň spúšťa kontrolka s logickou úvahou: Koľko ľudí, ak niekto vôbec sa dobrovoľne prizná, že urobil niečo zlé? Ani v bežnom živote ani v obchodnom práve ani v práci ani v rodine nie je obvyklé že sa ľudia priznávajú. Je to holý fakt, rôzne môžu byť iba dôvody a príčinné okolnosti, prečo je tomu tak.
A tu sa prizná 20 ľudí, proti ktorým nemal nikto žiadne dôkazy, len ústne tvrdenia o udalostiach, ktoré mažú spomienky. Keď si však predstavíme, že ich vzali do väzby za prispôsobovanú, či vedome nadsadenú skutkovú podstatu (napr. možný trest 20 rokov) pochopíte, že sa človek psychicky zlomí.
Priznali by ste sa, vypovedali na kohokoľvek, len aby ste netrpeli. A ide to dostať cez ponuku, ktorá sa neodmieta. Nedajbože internú ponuku s „poznámkou“, spôsobom už verejne známym, široko medializovaným: „ak nebudeš spolupracovať, budeš „s.ať krv ako Lajo Makó“. Ponúkajúc oficiálnu, externú, len pokutu (napr. 5000 eur) a k tomu (len) podmienečný trest. A najmä to podstatné, o čo ide v konečnom dôsledku človeku s podlomenou psychikou – že ho PUSTIA z väzby DOMOV.
VI.
TOTO je kľúčové východisko pre lepšie chápanie poznania tak (z vonku) nelogického a tak nepochopiteľného pre chápanie nás nechápavých.
Východisko pre lepšie chápanie toho, ako je to možné, ako si môžu tí „korunovaní“ kajúcnici behať „slobodne“ po svete, ba aj podnikať. A tí, čo vedia viac, vedia, ale nechápu, ako je možné, že popritom už dostávajú aj štátne zákazky..
A keby pridali v tlaku na psychiku „na intenzite“, boli by možno ešte úspešnejší. To ale nie je treba. Stačí ak ste „Imrecze“, a vyšetrovateľ Vám medzi rečou pripomenie, že môže zajtra obviniť Vašu manželku z legalizácie príjmov z trestnej činnosti, keďže vedela že máte doma nakradnuté peniaze.
No a Vaša manželka sa, kým ste vo väzbe, stará o niekoľkomesačné dieťa. Tak sa rozplačete ako „Imrecze“ a urobíte s nimi dohodu, poviete im čo budú chcieť, čo vám nadiktujú, bez ohľadu na dôsledky. Lebo vlastná budúcnosť a najmä budúcnosť rodiny velí pudu sebazáchovy.
Lebo ľudská slabosť človeka pri práve voľby je na vždy začiatku všetkého nepoctivého. Napokon stačí si vypočuť medializované nahrávky s diskusie o prispôsobovaní skutkových podstát cieľovej potrebe. V „priamom prenose“, legitímne uskutočnenom – s trpkým priznaním, že za týchto okolností nejde ísť hlavou proti múru“.
Koniec prezentácie, s opravným dôvetkom:
Ide to, len treba pustiť rapkáč, vyše 5 miliónov rapkáčov. Inak tie „zvony“ nemá význam pre nepochopene odkazu spred 2000 rokov rozviazať.