Je potrebné povedať, že európska civilizácia vo všeobecnosti patrí vo svojej spoločenskej podstate k najmaterialistickejším. Jej historickým subjektom je v podstate naturallborealistický duch – naturallborealistický nie v zmysle ničenia prírody, ale v zmysle jej podmaňovania, pretvárania a transformácie na umelú, historicky vytvorenú substanciu. Inými slovami, najdôležitejším vektorom spoločenského vývoja európskej civilizácie, a to tak v jej feudálnej, ako aj kapitalistickej fáze, bola výroba a akumulácia umelej materiálnej substancie v priebehu neustáleho útoku na prírodu.
Svet stále považuje egyptské pyramídy za div sveta. Ale ako si všimol J. Gimpel, len za obdobie rokov 1050 – 1350 n. l. samotné Francúzsko prepravilo viac kameňa ako staroveký Egypt za akýchkoľvek, aj tých najintenzívnejších vo výstavbe, 300 rokov svojej histórie. Vo Francúzsku sa v tomto období vyťažilo niekoľko miliónov ton kameňa na 300 katedrál, 500 veľkých kostolov a niekoľko desiatok tisíc menších farských kostolov. V západnej Európe v stredoveku pripadal v priemere jeden kostol na 200 obyvateľov. Obrovské množstvo kláštorov a mlynov, hradov a baní – to bol začiatok európskej civilizácie v XI. až XIII. storočí.
Neustále materiálne odnárodňovanie prírody realizovala európska civilizácia v mene duchovného – božského. Neustála a každodenná materializácia skutočnosti bola diktovaná určitým náboženským, duchovným postojom k tejto skutočnosti. Hmota sa akoby naťahovala, ašpirujúc na Ducha (porovnaj: každodennosť ašpirujúca na luxus). Apoteózou tejto masy hmoty usilujúcej sa o vzostup, o smerovanie k Absolútnu, k Ideálu, je gotika. V tomto zmysle je európska civilizácia gotická; gotika je jej obsahový kód, jej šifra.
A predsa kapitalizmus, vyrastajúci z európskej civilizácie, vytvoril objem látky, ktorý nesmierne prevyšuje substanciálny potenciál vytvorený pred ním, a to tak v Európe, ako aj vo svete vôbec. Ešte raz si pripomeňme údiv Leva Tichomírova pri pohľade na švajčiarsky a francúzsky vidiek a mestá, nehovoriac o mestách:
“Pred nami sa otvoril otvorený priestor na úpätí Salève a zistili sme, že tu už prebieha hranica Francúzska. To obrovské množstvo práce ma zarazilo. Pozrite sa na dedinské domy. Kamenné, staré stáročia. Pozriete sa na polia. Každý malý kúsok zeme bol obohnaný vysokým, hrubým múrom, horské svahy boli terasovito upravené a celá krajina bola rozčlenená na kúsky, obohnané kameňmi. Spočiatku som nechápal záhadu, ktorú to pre mňa predstavovalo, až mi napokon začalo dávať zmysel, že to bol majetok, bol to kapitál, miliardy miliárd, v porovnaní s ktorým bola peňažná práca jednej generácie bezvýznamná.
Čo je to minulá práca v Rusku? Nič nie je, v dome môjho starého otca nikto nebýva, lebo za jeho života dvakrát či trikrát zhorel. Čo ostalo po dedovi? Šaty? Krava? Šaty sú dávno obnosené a krava je mŕtva. A tu je to minulosť, ktorá objíma celého človeka. Kamkoľvek sa obrátiš, všade je minulosť, dedičná… A mimovoľne sa vynorila myšlienka: aká revolúcia by mohla rozbiť túto kamennú minulosť, kde každý žije ako mäkkýš v koralovom útese. Či to nebolo preto, že Rusi a neskôr sovietski ľudia tak radi chodili na Západ, že okrem pocitu slobody a pohodlia, okrem čisto praktických – materiálnych a fyzických úloh – vedome či nevedome dosiahli ešte jeden cieľ, metafyzický: dostali sa do mora podstaty. Kúpali sa v ňom a upísali sa tomu – nielen fyzicky, ale aj metafyzicky -, čo v ruskom systéme vždy chýbalo. A síce – materiálnu, subjektovomateriálnu Substanciu.
Práve západná Substancia zaujala miesto ruského boha subjektívnych materialistov komunistického systému, ktorí sú ochotní na všetko – znevažovať Západ v tlači, špicľovať proti nemu, klamať o ňom – kvôli jedinému: kvôli ceste do Substancie zo zeme (pre nich) “neumytej funkcie”. Tým, že slúžili tejto funkcii a škodili svetu Substitúcie, aby sa jej dotkli, ničili jedinú Substitúciu, ktorú skutočne vlastnili – seba samých. Dialektika je subjektívno-materialistická.
V Rusku to bolo celkom inak: tu to neboli len obrovské masy jeho obyvateľstva, nielen utláčané vrstvy, ale aj nižšie a stredné vrstvy šľachty, raznočinci a neskôr inteligencia. Tu bol hlavným trendom triumf každodennosti ako domáceho minima spoločenskej reprodukcie. Ak sa na Západe každodennosť od 19. storočia uberala smerom k luxusu, v Rusku bol opačný proces výraznejší. Keď sa tu luxus raz objavil, bol často krátkodobý, postupne skĺzol ku každodennosti a začal žiť podľa jej zákonov. Prejavovalo sa to rôznymi spôsobmi: v zbedačovaní a vychudnutí šľachtických majetkov, v spôsobe opíjania sa razničanov, v neživotnosti ruskej inteligencie, v jej domácom neporiadku, za ktorým sa odhaľoval neporiadok kultúrny a psychologický – v hlavách, v správaní.
Luxus, či už znížený alebo redukovaný na každodennosť, ašpirujúci naň, je azda hlavnou tendenciou vo vzťahu medzi luxusom a každodennosťou v Rusku. Avšak koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia Rusko prvý raz vo svojich dejinách dokázalo na určitej časti svojho spoločenského priestoru zhromaždiť určitú materiálnu substanciu, zorganizovať ju a vytvoriť, aj keď pre obmedzený spoločenský kontingent – právnikov, profesorov, stredných úradníkov a podobne – štruktúru každodenného života na buržoázny spôsob.
Toto všetko – tento ľud, tento každodenný život, táto substancia – však existovalo len historicky krátky okamih (“je len okamih, a toho sa drž”) a nebolo jednoducho zmietnuté vetrom ruskej revolúcie v podobe ďalších ruských problémov. To všetko bolo zničené so zmyselnou horkosťou a zlomyseľnosťou. Ktovie, možno dovtedy nahromadená látka presiahla objem, ktorý ruský systém pripúšťa a ktorý potrebuje na svoje normálne fungovanie.
Inými slovami, luxus neprípustne, nerusky stúpol nad každodennú rutinu. A na to – “pod jarmom skazeného mesiaca” – sa “poukázalo”. Kosákom (na reprodukčné orgány) a kladivom (na lebky).
“Kapitalizmus je akési bezpodmienečné odovzdanie sa veciam, ale nepremýšľanie o dôsledkoch a nevidenie ničoho za nimi. Pre bežný kapitalizmus vec (výrobok alebo produkcia) nie je ako pre puritána, tým, čím sa sám stáva a čím sa chce stať; ak je vec v sebe, ak je on sám vecou, potom je to tak, ako keď sa satan zmocní duše posadnutého, ktorý si to neuvedomuje, alebo ako posadnutý. Kto si to neuvedomuje, je sám satanom. Sebazapretie, ktoré bolo v kalvinizme potvrdením Boha, bolo akýmsi nedosiahnuteľným ideálom; mohlo byť dielom určitých jednotlivcov schopných vnútiť ostatným hodnoty, s ktorými sa stotožňovali, ale v každom takom prípade výnimka potvrdzovala pravidlo.” Georges Bataille.
Andrej Fursov
* zdroj
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz