Zamyslenie o nosných príčinách a dôsledkoch dnešného stavu a východiskách, ako z neho von
A nejde začať inak ako ich základovou doskou. O chýbajúcom čase na zamyslenie. Fundamentálnej príčine dneška.
A nie náhodou ide o paralelu z čias, kedy bolo uverejnených hneď „2000 slov“. A nie náhodou, že ich je dnes len 1000. Lebo určujúcim motívom nie je menšia váha požiadavky s tými 1000 slovami dnes prísť na verejnosť, ale žalujúci dôvod, že vtedy bol ešte čas tých 2000 slov aj čítať.
A to je nepriateľ číslo 1, tichý zabijak, ktorý nás doviedol na dnešnú križovatku doby. Tú, významovo analogickú – s tou spred 57 rokov. Tú, kde oproti „križovatke“ z roku 1968 došlo len k obrátenému významovému garde. Majúc na mysli vtedajšiu „križovatku doby“, na ktorej sa rovnako rozhodovalo o budúcom smerovaní štátu, len vtedy z oprávnených obáv, aby to nebola iba „jednosmerka na východ“.
A dnes to samé, lebo ide o rovnakú smerovaciu tabuľu, dnes len obrátenú o 180 stupňov. A nič medzi tým. Akurát, že dnes s oveľa menším potenciálom na samostatné rozhodovanie sa o veciach tu doma, ako vtedy.
Lebo nech to znie akokoľvek neuveriteľne, skúseným pamätníkom sa stačí len obzrieť hlbšie dozadu a naivným a neinformovaným súčasníkom nazrieť do platnej Lisabonskej zmluvy (o fungovaní EÚ), aby pochopili ten neprehliadnuteľný rozdiel v možnostiach a limitoch štátnych orgánov – VTEDY a DNES. S vyzdvihnutím toho súčasného a čoraz viac sa prehlbujúceho okliešťovania práv vnútroštátnych orgánov vo veciach týkajúcich sa národných záujmov, bytia a žitia nás, tu žijúcich občanov.
S pripomenutím, že je reč o križovatke, kde sa rozhoduje práve o týchto „dlažobných kockách“ na ceste našej budúcnosti, o miere národnej a štátnej suverenity, o schopnosti rozhodovať o bytostných otázkach života TU doma. O križovatke, na ktorej „frčíme“ bezhlavo, bez zastavenia sa, a bez snahy uvažovať, ktorou cestou sa pobrať. Počujúc pritom iba hlasné, škandalózne výpovede progresívnej opozície, ako je dobré a správne vzdať sa národnej a štátnej suverenity v prospech orgánov EÚ.
A ten navonok neviditeľný zabiják človeka, čo stojí za týmto „tichým zlom“, sa volá „ČAS“, ktorý mu berie to najpodstatnejšie a najvlastnejšie, myseľ, srdce i dušu. Nech to pritom neznie pateticky, ale je tvrdou realitou, že je to on, čo vytráca z človeka jeho podstatu, „ľudskú svojprávnosť“, identitu na viacerých úrovniach, čím ho robí len „stavebným robotníkom“, ktorý behá na stavbe s prázdnym fúrikom, nemajúc čas nakladať.
A dôsledky..? To sú SKRATKY, ktoré robíme denno-denne, ktoré vo svojich dôsledkoch ničia schopnosť človeka myslieť, nehovoriac už o schopnosti myslieť kriticky. Lebo za všetko dnešné zlo môžu dnes v prvom aj poslednom rade práve oni, tie skratky na všetkých úsekoch života. Doma, v práci a najmä na verejnosti. Skraty, ktoré ako kľúčový nástroj na manipuláciu človekom – používa mainstream. Tá dnešná najväčšia „verejná škodná“, ktorá si rovnako potichu a postupne sprivatizovala človeka, jeho najdôležitejšiu entitu, jeho myšlienkovú svojprávnosť. Duchovnú hodnotu, ktorú nejde v živote stratiť…
Mainstream, ktorý bežným ľuďom podsúva tie jednoduché, sploštené hodnotové vzorce, na príklade o“ dobrom, hodnotovom“ západnom svete a o tom zlom, tom „ničivom“ ruskom.
Neberúc dnes už vôbec do úvahy, že svet vo svojich príčinách i dôsledkoch nie je čierno-biely, že je „farebný“ aj pokiaľ ide o obsah, aj o formu v dianí. Vo veciach, udalostiach a javoch. A dnes už nielen pokiaľ ide o dnešnú súčasnosť, ale aj, s evidentným zámerom meniť na tento účel „achnatonovským“ spôsobom aj ešte „včera“ akceptovanú históriu.
PRE tento dôvod, pre skratky v živote so zradnými dôsledkami na myseľ a ducha človeka sa dnes podsúva verejnosti názor o tom, ako nám vládna moc unáša štát. A v skutočnosti sme to MY, sami, čo sme si nechali uniesť schopnosť myslieť vlastnou hlavou. Uvažovať. A na tento účel mať záujem poznať. Fakty, lebo len oni môžu garantovať nezávislý, svojprávny názor človeka. A skrz spomínaného nepriateľa – čas – sa nechávame unášať v (hlavnom) prúde, dnes už doslova a do písmena v beztvarej forme pouličnej masy. Lebo je to pohodlnejšie pre každodenný život, zato konformne, bezzásadovo.
PRETO, pre tento zradný motív ľudom dneška vyhovuje zavádzajúci, čierno-biely obraz žitý v skratke. V nevedomosti.
A ten podsúvaný naratív o únose štátu, slobody a demokracie – to je práve tá zlovestná, pre (neinformovaného) človeka nebezpečná, účelovo podávaná na stôl náš každodenný, zjednodušená skratka. O tom výhradne dobrom a o tom výhradne zlom v našom, dnes žitom čierno-bielom svete. A dnes už aj s pridanou hodnotou. Tou obrátenou, na orwelovský spôsob.
Hovoriac stále o skratkách, ktoré sú zodpovedné za prijatie a akceptovanie dnešnej skreslenej, sploštenej a zjednodušenej optiky videnia vecí, udalostí a javov, ktoré sa nás bytostne týkajú.
Preto sme zišli s vlastnej cesty, nechajúc sa zviesť, ako vtedy, v roku 1989, na spôsob povrchného, nekritického obdivu „výkladov“, mačacieho zlata, ktoré nám vtedy pomútilo hlavy. Ktoré ľuďom vymazali schopnosť detektovať (koloniálne) príčiny ich dnešného blaha a odvrátenú stranu dôsledkov postupujúceho, účelového uprednostňovania odľudštených“ individuálnych práv jednotlivca a neprirodzeného, zámerného priorizovania menšinových práv na úkor väčšiny spoločnosti.
Povrchnosti a komerčnej ponuky, ktorá ľuďom vymazala schopnosť potlačiť spodné pudy človeka, schopnosť auto-regulácie, schopnosť nenechať sa opiť rožkom. Schopnosť uprednostniť konzumnú túžbu „užívať“ pred vnútornou, duchovnou prednosťou človeka. Byť hodnotovo sebou samým. S mravnými brzdami v hlave a v duši. Ako to nerobíme odvtedy až dodnes. A nie náhodne.
LEBO za týmto hodnotovo iluzórnym, potemkinovským svetom je už len „technická stránka“ spôsobu prevedenia, ako zísť z cesty. Motor, ktorý to celé ťahá, ktorý tomu dáva obsah, formu aj smer : – MÉDIA so privatizovaným, na ideologický obraz svojich mecenášov prispôsobeným, informačným, spravodajským a publicistickým posolstvom každodenným.
MÉDIA, v ktorých videl ohromný ničivý potenciál na likvidáciu európskej kultúrnej a národnej identity už v 80-tych rokoch človek, vizionár svojej doby. Človek, ktorý, ako ukázal čas, predbehol svoju dobu. Aby sa stvrdilo, ako je dôležité mať včas spustený softvér. Aby sme nemuseli prísť na potvrdenie vyvracanej pravdy vždy až po funuse.
I.
A to sa už prenesme v tejto spojitosti do 80-tych rokov, do histórie, ktorá učí…
Do času, kedy už prichádzal čas dešifrujúceho „vytriezvovania“ zo systémových ilúzií západného sveta z „originálnych“ hodnôt, ktoré stáli pri jeho zrode. Na myšlienky, aké zazneli od vtedajšieho hádam najväčšieho literárneho velikána európskeho formátu, a vizionára svojej doby, ktorý vedel čítať budúcnosť. Z Francúzska, Od Milana Kunderu.
Na jeho nezabudnuteľné „dvoj-posolstvo“ ľuďom z vtedajšieho západného a zaznávaného „východného bloku“, presnejšie našej strednej Európy – v knihe UNESENÝ ZÁPAD. Z roku 1983.
Odkaz, ktorý bolo treba len vytesať do skaly. Aby vydržal pre svoju aktuálnosť až do dnes : zhmotnený do nepochopenia cítenia a významu našej slovanskej kultúrnej mentality, ktorá, požičajúc si myšlienku, „zďaleka nebola odľahlým zapadákovom, ale práve naopak, jej srdcom, ktoré ukradlo impérium – ateistické a neberúce ohľad na odlišné národné kultúry, s ktorým táto necítila žiadnu príbuznosť“. A tým bolo, a aj na dnes je povedané všetko.
Nie mimochodom, ale príznačne, od človeka, ktorý nedosiahol na Nobelovu cenu nemalou zásluhou tých, ktorým jeho odkaz ľuďom z „východu“ nebol po vôli, a to je len veľmi, vieme prečo, eufemisticky povedané. Typologicky Havlovcom, medzi ktorými nechýbal ani „otec-zakladateľ“ Šimečkovského klanu. Ten, podľa Kunderu udavač za socíku, z brnenského prostredia, na motívy ktorého aj napísal román s názvom „ŽERT“.
A jeho syn, terajší Martin. M. Šimečka (st.) je ten, ktorý stál za nemilosrdným autorským rozhodnutím tejto váženej osobnosti – za zákaz prekladu jeho literárneho diela v Čechách. Ten, Šimečka, ktorý po (vynútenom príchode na Slovensko) učil na UK medikov a farmaceutov marxizmus-leninizmus, ten, ktorý následne, zato (príznačne) prešiel nalievať M-L do hláv začínajúcich umelcov na VŠMU. Ten, ktorý je známy verejne prezentovanými „svinskými“ psími kusmi, venovaným Slovákom z vďačnosti „za azyl“ : „Slovenský jazyk je fialový, drevený a napuchnutý ako jazyk obesenca“, „Slováci sú zbabelý národ“, ten, ktorý nepriamo označil „voličov Smeru za SVINE“. Atď. …
Ako vidno, nie v náhlivej, jedno-rázovej strate ľudského bezvedomia, ale cieľovo, vedome, v synergii, ktorá spolu s jeho „spolu-riadiacou“ pozíciou v Denníku N pýta otázku, núkajúcu sa už každému súdnemu človeku na Slovensku :
- ako je možné, že táto charakterovo ľudská úbohosť, ktorá je spoluzodpovedná za dnešnú krízu dôvery, lebo ona je primárne zodpovedná za mravný marazmus – ešte múti vody slovenskej verejnej scény bez morálnej a dôvodne už aj právnej zodpovednosti..? A dnes, v očiach vrčiaceho „mediálneho motora“ – dokonca v postavení vyzdvihovanej „morálnej autority“..
A pritom v tom rode sa nezmenilo nič, iba geografické možnosti.
Dnes s udávaním vládnej moci z „unášania štátu na východ“ – v Bruseli, s dešpektom k slovenskej štátnosti – tu doma a s likvidáciou všetkého čo je pre Slovákov najposvätnejšie – uctievanie rodiny ako základného kameňa spoločnosti, zachovanie viery otcov, rodovej príslušnosti, medziľudskej vzájomnosti, tradícií a práva na neodňateľnú národnú identitu – tým, už tretím v poradí, terajším predsedom Progresívneho Slovenska.
S neopomenuteľným otáznikovým dôvetkom:
A či by mohol byť, či by bolo normálne, aby človek s touto evidentne protislovenskou DNA riadil výkonnú moc na Slovensku, v štáte, ktorý má tak v zuboch Šimečkovské potomstvo od jeho príchodu na Slovensko?
Či ešte má význam adresovať už fanaticky demonštrujúcej pouličnej mase – či je ešte niečo viac dehonestujúcejšie a viac degradujúcejšie charakter a povesť celého rodu..?
II.
Ale to najnebezpečnejšie pre súčasnú dobu, to je už neskrývaný, narastajúci kult pestujúcej „intelektuálnej“ odtrhnutosti niektorých skupín od bežných ľudí, prerastajúcej už do alarmujúceho „mentálneho“ delenia ľudí na pokrokových a zaostalých.
V dobe, v ktorej sa čoraz viac a čoraz častejšie presadzuje nárok na „správny názor“ len samozvanej „elite“, s opovrhovaním iného, tobôž toho protichodného na riadenie a správu vecí verejných. Ba už prekročiac samotný Rubikon, verejne označujúc ľudí, ktorí majú iné videnie sveta – za LUZU, za SPODINU, za SVINE, ako sa nechali (verejne) počuť také zhýralé figúry, ako neuznaním frustrovaná M. Vašáryová, Šimečka st., pán „liberálny nikto“, Droba a im podobní.
A to je už oná križovatka, kde sa už začalo chodiť na červenú. So sebe priznaným „právom prednosti v jazde“. A čo horšie, dnes už aj bez pocitu viny a bez pocitu ohrozenia ľudí, ktorí si ešte ctia pravidlá „cestnej premávky“.
PRETO je dnes, na aktuálnej „križovatke dejín“ už tak nástojčivo potrebné vystaviť tomuto „zverincu“ STOP-ku. Dnes už aj s ohľadom na odkaz, ktorý nám spomínaný literárny a vizionársky velikán zanechal vo svojej, úcty hodnej, seba-reflexívnej podobe.
STOPKU, pri ktorej sa má bežný človek aspoň trochu času sa porozhliadať po okolí, a rozhodnúť sa pre nabratie správneho kurzu na ceste ďalej.
III.
Nechajme však na záver už hovoriť Milana Kunderu, v origináli:
…„kapitalistický systém (schovávající se za jménem demokracie) je v přesném opaku k této myšlence, neboť je založen na nekonečném ekonomickém růstu, na filozofii plánované krátkodobé životnosti výrobků a neomezeném drancování přírodních zdrojů. Hlavním ekonomickým a politickým cílem kapitalismu je zvýšení soukromých zisků, bez ohledu na skutečné potřeby lidí a udržitelnost životního prostředí...
Proto se chci omluvit, že jsem jako součást československého disentu slepě pomáhal zavést principy takzvaných individualistických lidských práv, která ve svých důsledcích vedou jen k sobectví a ATOMIZACI členů společnosti, tak typické pro kapitalistickou společnost.
Taková práva jsou falešnými lidskými právy (!)
Dnes lituji, že jsem pomohl zničit socialistické systémy (!)
Zvláště se chci omluvit mé šestileté vnučce, která bude v budoucnu platit krutou cenu za mé bývalé chybné kroky. Stačilo opravit předcházející režim. Umožnit cestování, studijní pobyty a drobná řemesla“ (koniec citácie)
A už len s poslednou „kapcióznou“ otázkou, s odpoveďou v nej:
Neprišiel už konečne čas na novú inventúru doterajšieho spôsobu bytia a žitia?
A tak po františkánsky prijať veci, ktoré zmeniť nejde, zato „OPRAVIŤ“ na dnešnej križovatke doby všetko TO, čo zmeniť ide. Lebo dnes je jedna z posledných možností – rozlíšiť jedno od druhého.